20. ROČNÍK MFF BRATISLAVA

Dvadsiaty filmový ročník bratislavského festivalu je už minulosťou a niekomu sa mohlo zdať, že tento rok nielenže priniesol menej dní, ale akosi chýbali potenciálne oscarové hity, na ktoré sme si po minulé roky zvykli: mnohí videli práve Podobu vody, Tri billboardy, Liona i Whiplash práve tu. Žiaľ, očakávaný Alfonso Cuarón a jeho Roma sa nekoná, ale keď ste dobre hľadali, pár kandidátov sa tu objavilo...

Vdovy (USA)

Vdovy sú najnovší film Steve McQueena, ktorý dostal Oscara za 12 rokov otrokom. Je to vynikajúca krimi a premieta sa už aj v bežnej distribúcii. V samostatnej recenzii sa dozviete na film samé pozitíva, od neustále šokujúceho scenára, ktorý adaptovala Gillian Flynn (Stratené dievča) cez samotnú réžiu, skvelé herečky na čele s Violou Davis (potenciálna oscarová nominácia), tlmenú hudbu Hansa Zimmera (no nemenej výbornú) a parádny strih, ktorý si poradil najprv s dvomi líniami a potom rôznymi flashbackmi.

Ak chcete vidieť (nielen) inteligentný akčný film, ktorý na pohľad vyzerá ako tuctová zápletka o vdovách a ich neľahkom údele splatiť dlh za manželov, rýchlo do kín.

José (Guatemala)

Jeden z účastníkov festivalu súťažiaci o Grand Prix ponúka pomerne intímny príbeh do života 19-ročného Josého, ktorý žije niekde v meste v Guatemale spolu s mamou. Obaja sa živia predajom fast-foodu, mama na ulici predáva sendviče, on sa snaží odchytiť vozidlá v premávke a doniesť im jedlo na križovatkách. No paralelne so živorením rodiny sledujeme aj Josého snahu nadväzovať intímne vzťahy s rovesníkmi, čo je na plátne zobrazené občas sexuálnou scénou dvoch mužov. Análny sex nevidí festivalový divák asi po prvý raz, niektorí diváci môžu byť prekvapení.

Žiaľ, José nemá príliš prepracovaný scenár a skôr sa vtiera do životov chudoby, ukazuje nám ich bežné momenty, snaží sa sústrediť na hrdinu a že čo by sa mohlo zmeniť, keď stretne utečenca Luisa. Mohol by byť cestou von? Ale kam, bezútešná situácia a spoločnosť plná kontrastov (chudoba, náboženstvo, zvyky vs. homosexuálne vzťahy) neukazuje riešenie, preto zrejme José neustále niekam kráča a až vo finálnej tretine sa podnieti na väčšie hľadanie či snahu vypadnúť preč.

Li Cheng ponúka skôr nenápadnú réžiu a že do rolí vložil nehercov, to je síce zaujímavý pokus, ale celku úplne nepridá. Je to tlmená dráma, ktorá nemá väčšie ciele, ale na druhej strane slúži ako dobrá sonda do inej krajiny – presne kvôli miestu vzniku som si ju vybral, obsah si drží na úrovni priemeru.

Všetko bude (Česko)

Toto je oscarová nádej našich bratov. Konečne sme mohli vidieť, čím chcú presvedčiť Akademikov alebo zahraničné publikum. Podobne ako náš nominant Tlmočník, aj Všetko bude je road-movie. Predstaví nám dvoch netradičných hrdinov: mladší sa ukáže v kamufláži s puškou v ruke, starší (sotva má 14) šoféruje starú audinu. Obaja túžia vypadnúť zo svojich životov niekam fuč, zamieria akože do Francúzska, no celý čas putujú po Česku. Zima začína, všade je už hlboký mráz či jemná pokrývka snehu a chlapci zachránia sympatického havkáča a pomenujú ho Šakal, (milo) nútia odvoz blondínke v domnienke, že im možno za zvezenie „dá“ alebo sa im aspoň ukáže nahá (má svoje problémy v súkromí) a nebude chýbať aj nejedna záchranná misia. Našinec by si myslel, že chlapci sú akurát v správny čas na nejakom mieste...

Všetko bude je pekný indie pokus, na ktorý si budete zvykať asi 10-15 minút, no v momente spoznania oboch hrdinov, ich štýlu (sú to v niečom zbabelci, ktorí sa akurát hrajú na čosi viac) a prvej sympatickej akcie, si vás môže získať. Divák navyše rýchlo zistí, že rozprávanie je prerušované a sledujeme dve línie – jedna súčasná, ďalšia zrejme flashbacková a do toho je dosť možné, že chalan odchytený na polícii len kecá a polovicu vecí si vymyslí. No je zaujímavé sledovať, ako podáva niektoré udalosti a my ich neskôr uvidíme v plnej stopáži. Hru s divákom hrajú neskôr aj ďalšie postavy, postupne sa utužia charaktery a bláznivé situácie i prázdne reči sa stanú postupne celkom zábavnými. Vo finálnej štvrtine režisér trošku pritlačí na pílu, doručí úplne iné emócie i momenty postáv, a rýchlo ich opäť dostane do pôvodnej formy.

Všetko bude je presne taký malý film, čo by si získal azda kult na Sundance či podobnom festivale. Ale je výborne natočený, má troch skvelých mládežníckych hercov (obaja chalani hrajú presvedčivo a slečna má talent na krásku v trabloch) a väčšinu času si s nimi vystačí. Čo je malý zázrak a preto si táto road-movie zaslúži pozornosť. Veľmi dobre zachytáva lokálne reálie i atmosféru a pritom je aj dobrý filmový export.

Pri bráne večnosti (USA/Francúzsko)

Pri bráne večnosti je očakávaná dráma kvôli hereckému výkonu Willema Dafoea, ktorý hrá Vincenta Van Gogha v posledných rokoch života, kedy ho už dosť opantáva duševná choroba, záchvaty šialenstva a je tu aj jedna scéna, kde nesmie chýbať odrezané ucho a dôvod tohto šialeného kroku.

Väčšinu času však putujeme s Van Goghom, hľadáme dobré zákutia na maľovanie, vychutnávame si aj francúzsky vidiek a postupne sa prepíname medzi dvomi líniami: keď sa Vincentovi darí maľovať a keď ho opantáva šialenstvo, kedy sa neudrží a robí bláznivé kusy. Samozrejme, veľkú časť z nich si provokuje okolie, na ktoré až nepríčetne reaguje a ako vidno, priateľov nemal veľa a keď sa už nejaký objavil (Paul Gauguin), jeho prítomnosť pôsobila ako balzam, no odchody ako rany bičom na duši.

Julian Schnabel nenatočil ľahký kúsok, ale ako sprievodca vybranými rokmi, životnými situáciami či aj umeleckými dilemami funguje veľmi dobre. Ponoríme sa do sveta umelcov a ich kreatívnej stránky, ešte sa nám podarí nahliadnuť aj za ne a hľadať v maliaroch povahu či čosi horšie. Schnabel navyše výborne točí scény šialenstva (ale nie príliš teatrálneho), náročných chvíľ v blázincoch, liečebni i samote. Využíva aj zaujímavý kamerový efekt, kedy je polovica obrazu úmyselne rozostrená v spodnej časti a ostrá hore.

Scény maľovania rozhodne nie sú nudné, azda lepšie ako iba bádanie po miestach či hľadanie inšpirácie, ktoré si niekedy pýta aj minútku-dve. Fakt je, že tempo filmu je pomalé, ide o náročný kúsok a zo 10 ľudí aj utieklo z premietania počas filmu – prvý po 20 minútach, viacerí v druhej polovici. Nejde však o nič nepozerateľné, akurát aj tu sa prejavuje úmorné tempo. Willem Dafoe je však skutočne výborný a ako sonda do posledných rokov života a tvorby určite obstojí aj s klasickým pohľadom, že umelec neraz získa svoju hodnotu až po smrti.

Hovory s TGM (Česko)

Tento film má mimoriadne zaujímavú premisu – zhovárajú sa v ňom Karel Čapek a Tomáš Garrigue Masaryk v okolí letného sídla v Topoľčiankach a my svedkami rozličných názorov na tému demokracie, lásky, politiky atď. Úvod je efektný, keď neznáma postava kráča cez veľký park smerom k altánku, kde hrá stará hudba a už tam sedí Tatíčko prezident, v rukách má čerstvú tlač a čapuje si šálku čaju. Keď sa k nemu postava priblíži, zistíme, kto to je – Čapek, ktorý prišiel s cieľom rozprávať sa o takmer napísanej knihe, ktorú by chcel vydať, no Masaryk je istým spôsobom proti. Tak začína ich dlhočizný rozhovor.

A to je všetko z dejovej zápletky. Hovory s TGM sú totiž zvláštnym filmom, ktorý nie je ani klasicky hraný (teda je, herci, výprava, produkcia, všetko tu nájdete), ani dokumentom (na to mu chýbajú zase iné atribúty), ale stojí niekde obďaleč a vytvára si vlastnú kategóriu. Absencia hlbšieho deja i práca s ďalšími postavami (ak čakáte, že príde do debaty niekto tretí, štvrtý, malý spoiler vopred – nepríde!) berú film do inej kategórie a možno by lepšie obstál ako divadelná hra (no to by sme prišli o viaceré krásne exteriéry) alebo rozhlasový formát (lenže, to by ste nemohli vidieť výborne zamaskovaného Martina Hubu).

Takže ostal nám tu film, ktorý je jedným dlhočizným rozhovorom Čapka a Masaryka na rozličné témy. V tom momente vás napadne parádne prirovnanie – Linklaterova trilógia Pred súmrakom/úsvitom... a tu vyjdú Hovory s TGM skrátka, lebo nie sú také pestré, zaujímavé, precítené a navyše... tu sú dvaja muži v izolácii prírody, zatiaľ čo Ethan Hawke a Julie Delpy putovali Viedňou či Parížom a zažili všeličo, aj prišli do kontaktu s inými postavami.

Napriek tomu sa Jakub Červenka nevzdáva a snaží sa aj gradovať dianie tým, že spomína ďalšie postavy alebo sa k iným vracia. Niekomu to môže stačiť, inému divákovi to bude pripadať málo a odhalí relatívne jednoduchú štruktúru: aktéri raz za 10 minút zmenia tému a rozprávajú sa o nej. Do toho občas vstúpi istý filmový prvok – chvíľu ide dvojica v lese, inokedy po lúke. Raz za vyzujú, potom idú bosí. Chvíľu sedia na zrúcanine hradu Hrušov, potom sú späť v parku. Tou najväčšou dramatickou výzvou je malá hádka či odmietanie vydanie knihy. A znova nastúpi ďalšia téma a pokračujeme v rozhovore.

Možno budú niektorí čakať viaceré postavy. Alebo že sa Jan Budař osmelí zo svojej submisívnej roly. Je tu šanca dozvedieť sa viac o situácii spred roka 1918 a nahrať si dobré body v prospech Československa. A pomrkávanie na silnejúce Nemecko, ktoré je ešte držané na uzde, pôsobí ako už nedocenené. Hovory s TGM sú minimalistický kúsok s pomalým tempom, jedným výborný a druhým dosť dobrým hercom.

Gentleman s revolverom (USA)

Sľubovaná posledná rola Roberta Redforda a film, ktorý si získal nemalú časť publika v Telluride, sa už prekvapivo do troch mesiacov dostal aj k nám. A sľubuje nám známeho playboya v úlohe chlapíka, ktorý sa nevie vymaniť zo životného cyklu vykrádania bánk. Pritom jeho trik je celkom jednoduchý: príde do banky pekne v obleku a s taškou, ukáže na zbraň pod sakom a slečna za okienkom či manažér pobočky mu vysolí dostupný obnos bankoviek. Na niektoré väčšie záťahy si dokonca berie Forrest Tucker aj posilu – ďalších dvoch starších chlapíkov, ktorí mu strážia terén a pri veľkej pobočke i ostatných zamestnancov.

Tento kolobeh sa musí raz zastaviť, no otázne je ako a kedy. Lebo traja starci robia len málo chýb, zámerne sú opatrní a nevyberajú si veľké sústa a už keď sa občas vyberú do väčšieho mesta na top záťah, poriadne si prezrú okolie vopred. Tou najväčšou parádičkou je dokonca jedna z prvých lúpeží, kde si do banky prišiel uložiť nejaké chechtáky aj detektív John Hunt. A tak si povedal, že tomuto gangu pôjde po krku a raz ho dostihne. Od tohto momentu sledujeme dve línie: lúpežnú i vyšetrovaciu.

A pripletie sa tu ešte jedna: Redford stretne hneď po prvej lúpeži ženu menom Jewel. Očarí ho, takže sa k nej pár raz vráti a eventuálne by mohla pre neho znamenať aj čosi viac ako iba fajnovú pauzu medzi akciami. Dokonca až natoľko, že uvažuje o veľkej pomoci pre jej život – hoci našinec sa pýta, či by to nebolo iba dobré alibi pre krušné časy.

Znie to všetko výborne, no Gentleman s revolverom ukáže po niekoľkých šviháckych misiách najväčší hendikep – strašne pomalé tempo. Po polhodine sú prakticky triumfy vystrieľané a ďalšiu hodinu sa veľa zaujímavého už nedeje: videli sme fajnové konverzácie, lúpeže i odhodlaný štart vyšetrovania, no všetko dianie medzitým má už iba minimum charizmy. Finálna pätnásťminútovka má výbornú sekvenciu a jeden kvalitný epilóg, no to je strašne málo.

Je zrejmé, že práve epilóg reflektuje celoživotnú kariéru Roberta Redforda (aj s mladíckymi fotografiami) a má slúžiť ako veľká filmová rozlúčka. No hoci celkom zaberie, cesta k nemu je úmorná a pre niektorých divákov môže byť až nudná. Aj zo žánru starci lúpia banky sme videli takmer všetko inde. Takže aj keď sa David Lowery snaží vystrúhať Redfordovi poctu, napokon ho vložil do tuctovej zabudnuteľnej roly. Na projekcii sa mnoho divákov bavilo, no všetci, čo s Redfordom prešli celé dekády, by si zaslúžili veru viac.

Domestik (Česko)

Domestik je už tretí český film festivalu, ktorý si vystačí s veľmi malým počtom hercov, prakticky čaká v centre diania manželský pár, ktorý postupne prepadá závislostiam. On sa chce vypracovať na špičkového domestika a stať súčasťou veľkých cyklistických pretekov, ona by strašne túžila otehotnieť. Podľa názvu filmu očakávame, že sa film bude zameriavať najmä na profesionálneho športovca a jeho bláznivú mániu, ktorej je ochotný podriadiť všetko: začína to iba domácimi tréningami, kedy si celú miestnosť vyhradí iba na bicyklovanie, ale neskôr si začne jeho šialená ambícia podmaňovať ďalšie oblasti: napríklad aj spálňu, kam nainštaluje stan, ktorý umožňuje simulovať nadmorskú výšku napríklad 2 000 či 3 500 m, v ktorej je menej kyslíka a on by vďaka tomu mohol dosiahnuť lepšie výsledky. Pochopiteľne, jeho manželke sa ten plán vôbec nepáči, najmä keď má pod stanom späť aj ona a riskovať svoje zdravotné výsledky.

A fanatickosť Romana zasiahne ešte ďalej – zakázané látky, injekcie, čachre s krvou, čaká ho toho oveľa viac a nehovoriac o úprave jedálneho lístka i chorobného sledovania vlastnej hmotnosti každé ráno na váhe. Čo všetko dokáže manželský pár z jedálnička ešte vyradiť? Mäso, chlieb a počkajte na famóznu scénu prídelu zmrzliny, kde Roman nechce dopustiť, aby zjedol ani o gram viac...

No jeho manželka Šarlota sa ukáže byť rovnako závislá ako on – akurát na nesmiernej túžbe otehotnieť. Nielenže si vedie denník, kde si jasne popisuje svoj zdravotný stav, či mala pohlavný styk alebo kedy jej prišla menštruácia. Rovnako sleduje svoje telo a dopraje mu rôzne krémy, mastičky i zdravotnú výživu. Jeme príliš veľa mäsa? Vyradíme ho. Chlieb či lepok? Pôjde v ďalšom kole. Ale manželovi nanúti kávu pred spaním, aby mali jeho spermie lepší pohyb.

Domestik nemá príliš zložitý dej, no slúži ako výborná sonda do postupne prepadajúcej psychiky postáv a ich závislostí. Chradnú na telu i na duši, čoraz viac trpí aj ich vzťah či sexuálny život, na ktorom presne vidieť vplyv hlavnej závislosti ústiaci do znásilnení či naopak, totálneho nezáujmu. Klaustrofobický pocit vyplývajúci z toho, že asi 90% filmu sa odohráva iba v jednom byte a niekoľkých izbách je ešte posilnený o meniace sa miesto na bezútešnú pustatinu, kde na seba občas narazia dvaja spolubývajúci. A ich mánie ich nesú ešte ďalej, do úplne bezprízorných momentov, kedy skúšajú svoje telo či psychiku. Ak by ste im povedali na začiatku filmu, čoho budú schopní do 116 minút, neverili by tomu ani oni sami.

Forma výborne nahráva filmu: strih, hlasná hudba v tréningových pasážach alebo ticho v mnohých iných. Dalo by sa konštatovať, že Čechom sa podarilo vytvoriť svoj vlastný Requiem za sen. Asi aj Aranofsky by mal z niektorých momentov veľkú radosť – je to intenzívny zážitok a u mňa najlepší film festivalu z videnej šestice. Že neprišiel do bežnej distribúcie, sa dá chápať. Aj z premietania pár ľudí odišlo – a to je predsa len otrlé festivalové publikum...