|
ART FILM - HERCOVA MISIA |
ART FILM - HERCOVA MISIA |
Na Art filme sa tento rok okrem dobrých filmov objavilo aj množstvo hviezd filmového priemyslu. Ich cieľom bolo prezentovať svoje filmy a užívať si filmovej pohody. Ale iba trom hercom sa tento rok podarilo navždy sa zapísať na festivalový Most Slávy.
Od roku l995 do roku 2000 boli každoročne na tomto festivale oceňovaní herci, ktorí významnou mierou ovplyvnili vývoj svetovej kinematografie. Cenu predstavuje mosadzná plaketa, ktorú ocenení herci osobne umiestnili na Moste slávy, ktorý je súčasťou festivalového areálu.
Počas prvých piatich rokov existencie Ceny Hercova Misia malo jej udeľovanie symbolický charakter a bolo spojené s retrospektívnou prehliadkou filmov oceneného umelca a výber ocenených umelcov bol náhodný. V záujme väčšej objektivity a vážnosti tohto ocenenia sa riaditeľ festivalu Art Film rozhodol zriadiť nominačný výbor pre udeľovanie Ceny Hercova Misia.
Doteraz boli ocenení:
Franco Nero (1995), Gina Lollobrigida (1996), Alberto Sordi (1996), Jozef Kroner (1996), Geraldine Chaplin (1997), Vlastimil Brodský (1997), Mari Törőcsik (1998), Erland Josephson (1998), Annie Girardot (1998), Iva Janžurová (1999), Michele Placido (1999), Daniel Olbrychski (1999), Sophia Loren (1999), Ladislav Chudík (2000), Jana Brejchová (2000), Catherine Deneuve (2000), Jiří Bartoška (2001), Emília Vášáryová (2001), Jean-Paul Belmondo (2001).
A ktože to získal Cenu Hercova Misia tento rok?
|
Ornella Muti
Narodila sa ako Francesca Romana Rivelli 9. marca 1955 v Ríme v rodine neapolského lekára a ruskej herečky. Začínala ako modelka. Keď mala štrnásť rokov obsadil ju Damiano Damiani do svojho filmu Najkrajšia manželka (La moglie piu bella, 1970). Po ňom nasledovalo niekoľko ďalších, komerčne úspešných filmov, vďaka ktorým sa stala novým sexuálnym symbolom mladej generácie. Postupne ju do svojich filmov začali obsadzovať i známi talianski filmoví režiséri - Mario Monicelli do Ľudového románu (Romanzo popolare, 1974), Mario Camus do Novomanželky (La joven casada, 1975), Dino Risi do Hry na lásku (La stanza del vescovo, 1976), ale z úloh jednoduchých, zvodných a pritom nezávislých mladých dievčat ju po prvýkrát vyslobodil až Marco Ferreri, keď jej ponúkol úlohu po boku Gérarda Depardieua vo svojej provokatívnej dráme Posledná žena (L'ultima donna, 1976). Po sérii komédií a ďalšej spolupráci s Ferrerim - Príbeh obyčajného šialenstva (Storie di ordinaria follia, 1981) - dostala Muti ďalšiu zaujímavú úlohu Odette de Crécy v Schlöndorffovej adaptácii časti románového cyklu Marcela Prousta Hľadanie strateného času s názvom Swannova láska (Un amour de Swann, 1984). Ani ona neodolala ponuke z Hollywoodu a zahrala si po boku Sylvestra Stalloneho v komédii Oscar. Jej zatiaľ posledným filmom je Hotel režiséra Mika Figgisa.
V roku 1976 získala Ornella Muti Zvláštneho Donatellovho Davida a Taliansky syndikát filmových novinárov jej dvakrát udelil striebornú stuhu pre najlepšiu herečku za filmy Ja a moja sestra (Io e mia sorella, 1987) a Súkromný zákonník (Codice privato, 1988).
|
Božidara Turzonovová
Predsedníčka festivalového výboru festivalu Art Film pred pár týždňami oslávila okrúhle životné jubileum. Najmä počas prípravy prvých ročníkov festivalu svojím "lobovaním" nemalou mierou prispela k tomu, že tohto roku môže okrúhle jubileum osláviť i náš festival. Hlavnou náplňou jej života však i naďalej zostáva herectvo.
Na Slovensku nezvyčajné meno Božidara jej dali rodičia - otec pochádzal z Macedónie a mama bola Bulharka. Božidara sa im narodila 28. mája 1942 v Sofii. Keď mala jeden rok, rodina sa presťahovala do Bratislavy, kde už zostala. Prvý styk s umením mala doma - u Turzonovovcov sa hralo na klavíri i spievalo. Od deviatich rokov navštevovala Božidara dramatický krúžok, bola členkou detskej rozhlasovej skupiny a neskôr pravidelne súťažila na Hviezdoslavovom Kubíne. A tak si dala prihlášku na bratislavskú VŠMU. Mala šťastie. Dostala sa do výborného ročníka, ktorý viedol Ján Borodáč. Školu absolvovala v roku 1963. Už počas štúdia si zahrala vedľajšiu úlohu vo filme Most na tú stranu a po skončení školy nastúpila do Slovenského národného divadla, ktorému je verná dodnes.
Dostávala úlohy v hrách zo súčasnosti aj v klasickom repertoári. A tak si zahral v inscenáciách Po páde, Kto sa bojí Virginie Woolfovej, Sonatíne pre páva, ale i Ximenu v Corneillovom Cidovi, Aglaju v Idiotovi, Aňu vo Višňovom sade, Sofiu v Platonovi, Káťu v Ostrovského Búrke. Popritom sa často objavovala aj v rozhlasových a televíznych inscenáciách, filmoch a televíznych seriáloch, a to nielen na Slovensku, ale i v Čechách. Práve u našich susedov dostala tie najzaujímavejšie filmové úlohy. Jednou z nich je nesporne operná speváčka Ema Destinová v Božskej Eme Jiřího Krejčíka, za ktorú dostala Cenu za ženský herecký výkon na FČSF v Košiciach 1980. Z ďalších jej filmov môžeme spomenúť Příběh lásky a cti (1977, r. Otakar Vávra), Senzi mama (1964, r. Vladimír Paulovič), poviedku Arabský kůň z filmu Hry lásky šálivé (1971, r. Jiří Krejčík), Penelopa (r. Štefan Uher), Rusalka (r. Petr Weigl), Anděl s ďáblem v tělem (1983, r. Václav Matějka), Anděl svádí ďábla (1988, r. Václav Matějka), Marta a já (1990, r. Jiří Weiss), Suzanne (1997, r. Dušan Rapoš), Orbis Pictus (1998, r. Martin Šulík) a v poviedke Obrázky z výletu z filmu Praha očima... (1999, r. Martin Šulík).
Svoje bohaté herecké skúsenosti odovzdávala ako profesorka herectva na svojej alma mater VŠMU v Bratislave a v súčasnosti je dekankou Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici.
|
Bolek Polívka
Počas desiatich ročníkov festivalu Art Film zavítalo do Trenčianskych Teplíc mnoho významných osobností, no zatiaľ ani jedna korunovaná hlava. To všetko sa zmenilo príchodom valašského kráľa Bolka Polívku.
Bolek Polívka sa narodil 31. júla 1949 vo Vizoviciach. Už ako štvorročného ho zobral otec so sebou na pódium ochotníckeho divadla. Neskôr sa vybral v otcových šľapajach a prihlásil sa na brniansku JAMU. V roku 1969 bol spoluzakladateľom divadla Husa na provázku. Ako mím, herec, režisér a divadelný autor slávil úspechy doma i v zahraničí so svojimi originálnymi inscenáciami, spájajúcimi pantomímu a herectvo. Inšpiroval sa komédiou dell'arte, filmovou groteskou i klauniádou. K jeho najznámejším autorským inscenáciám patria Am a Ea (1975), Poslední leč (1981), Šašek a královna (1983). Celonárodnú popularitu mu však priniesli najmä jeho televízne programy Bolkoviny a Manéž Bolka Polívku. Od svojho debutu na filmovom plátne hral už v dvadsiatich troch filmoch a pri niekoľkých sa podieľal i na scenári. Zatiaľ najväčší úspech mu priniesla postava farára Holého v Zapomenutom světle, za ktorú získal Českého leva i cenu za herecký výkon na MFF Karlovy Vary 1997. V poslednom čase sme ho videli ako Marčéla v Eliška má ráda divočinu a Jan Hřebejk ho obsadil do filmov Pelíšky a Musíme si pomáhať, za ktorý získal svojho druhého Českého leva. Na troch filmoch Polívka spolupracoval s Věrou Chytilovou.
Jeho osobe sa venujú tri knižky - Předběžný portrét (1987), V Manéži i mimo (1995) a V hlavní roli (1999).
Ak Bolek práve nenakrúca, nehrá divadlo, alebo nevymýšľa ďalšie zábavné programy, rád jazdí na svojom koni, číta, alebo organizuje na svojej farme v Olšanoch happeningy plné kurióznych rekordov. Polívka ide s dobou, a tak viac o ňom nájdete na www.bolek.cz .
