Dôverný nepriateľ chce byť hi-tech triler, no herci ho už nezachránia

Podobne ako pri marcovom Backstage či vlaňajších slovenských filmoch zastávam názor, že keď sa u nás žánrové filmy nebudú skúšať, nezistíme, na čom sme. Je potrebné pár natočiť, zvážiť, čo v nich fungovalo a čoho sa nabudúce vyvarovať. Dôverný nepriateľ má solídne zostrihané ukážky, no v dĺžke 108 minút ich slabo rozvíja, občas zbytočne natiahne a ešte stále bojuje s dilemou, čo chce povedať a ako na to ide.

Zápletka je jednoduchá: mladá hrdinka sa nasťahuje do veľmi inteligentného domu, ktorý ju má chrániť a strážiť. Jeho softvér vyvíja tím, kde figuruje aj jej manžel, vďaka čomu sa dostáva na ročnú testovačku. Lenže po prvotnom oťukávaní sa objavia bizarné momenty: dom sleduje hrdinku akosi intenzívne, má chuť občas robiť si, čo chce a miestami sa stáva už nebezpečný, čím sa trošku prieči prvotnému zadaniu. A Zuzana sa postupne stáva obeťou testovania, kde zrejme ani tvorcovia nevedia, čo sa deje. Alebo nie?

Pri filme tohto typu sa môžete totiž vydať dvomi cestami. Buď sme svedkami spriahnutej AI proti nám, ľudským stvoriteľom, alebo sa v pozadí odohráva komplot, ktorý budeme postupne odhaľovať. Zámerne sa nedá prezradiť, ktorú cestu si Dôverný nepriateľ vyberá, no laškuje s oboma takmer v celej dĺžke.  Čo je celkom fajn, lebo žije nádej na ambivalentný triler, ktorý by až v poslednej chvíli ukázal, aký je.

Na taký triler však potrebujete silný scenár a Dôverný nepriateľ miestami viac naznačuje ako plní. Prvé scény sú očakávané a reálne sa prvú hodinu ani veľa neudeje. Ideme po povinnej línii, kedy sa hrdinka musí do domu dostať, zažiť prvé pozitívne skúsenosti a potom prídu aj problémy – a vtedy čakáme, kam sa film rozbehne. Lenže on sa naplno nerozbehne ani potom, naopak, začne nám núkať bizarné barličky, ktoré by určite mali parádny potenciál, no nedokáže ich využiť.

KINEMAVIDEO4657.

Viac ako dve tretiny sa film snaží byť chladný triler, kde vyskakujú neduhy AI. Celý vizuál chce byť nevľúdny, čomu je pekne prispôsobená architektúra, výprava i zvolená lokalita na samote pri lese. Čistý štýl, priateľský prístup, no zároveň aj veľká porcia osamelosti hrdinky, ktorú len občas preruší návšteva. Na tomto mieste sa treba pozastaviť nad vedľajšími postavami: šéf Ady Hajdu nie je príliš uveriteľný, sused Ondřej Malý je presne ukážka nevyváženého scenára (dostane istú šancu, no nevyužije ju) a ešte je tu aj totálny archetyp kamarátky, čo nemá šťastie na mužov a je len „taká koza“ (Zuzana Porubjaková hrá neskutočne otravnú postavu a miestami až rušivo – no v pamäti vám ostane).

Vedľajšie postavy a ich zásahy do deja sú dôkazom, že tento film má veľmi jednoduchý základ a musí si nimi vypomáhať, aby sa dostal na potrebnú dĺžku. No keď si rozmeníte na drobné ich výkony i pozíciu, sú slabé. Manžel v podaní Vojtěcha Dyka vyjde podstatne lepšie, lebo hrá len presne to, čo má: snaživého makača, odcudzujúceho sa manžela a nepotrebuje na to veľa scén.

Všetko si napokon odmaká Gabriela Marcinková – v dobrom, aj zlom. Je na nej vidieť maximálnu snahu a hrdinku hrá sympaticky: chápete jej pochyby, strach a nadol ju ťahá akurát spomínaná kamarátka či až príliš efektné scény (snaha o futuristický orgazmus, ktorá prehrmela už aj bulvárom, je skoro zbytočná, na druhej strane film chcel nasadiť trošku erotiky všade, kde môže vrátane rýchlovky pri behaní v daždi).

V poslednej štvrtine sa stane presný opak očakávaného: namiesto inteligentného riešenia sa film konečne vydá zvolenou cestou a totálne rozbije dovtedajšiu snahu či budovaný štýl. Lebo vtedy si autori povedali, že my na to máme a ukážeme divákom treskúce hollywoodske finále, kde budú efektné zábery, kvantum napätia a zbesilé scény typu naháňačka v meste alebo boj s časom. Ak by sme mali byť úprimní, na naše pomery ide o malý krok vpred, ale americkí tvorcovia si toto všetko skúšali už v 90. rokoch... Presne tie finálne scény ukazujú, že sa snažíme o hi-tech triler, no akosi nemáme naň peniažky a občas by sme mali ubrať. Dôverný nepriateľ má viditeľný kontrast: scény v dome síce neohúria, ale na naše pomery sú dobre natočené: kamera je elegantná, hudba solídna, viete si predstaviť, kde ste a čo tam hrdinovia robia.

Lenže po hodine sa dostaví pocit klaustrofóbie, čo si uvedomujú aj autori a tak začnú vymýšľať všeličo nespojité a neuveriteľné – a vtedy sa uplynula snaha marí. Nepomáha tomu ani váhavý strih, ktorý už zo začiatku naznačuje, že sa asi strihalo vo väčšej miere.

Dôverný nepriateľ chce ponúknuť veľa: tajomno, efekty, erotiku, dokonca aj akciu, no nespojitý výsledok ukazuje najmä na scenáristov, ktorí si odhrýzli príliš veľké sústo a dodali do výsledku dosť málo. A ešte aj na režiséra – Karel Janák dokáže tvoriť komédie, no tento žánrový kus mu občas prerástol cez hlavu. Je to vydretý výsledok na viacerých frontoch – aj hudba Ondřeja Brzobohatého nie je tentokrát presvedčivá ako v iných filmoch. Najprv chce byť veľmi napätá, čo ako-tak funguje, no keď sa na konci „zimmeruje“, svedčí to akurát o napasovaní na nejasný materiál.

Kritický divák odchovaný seriálmi a inými filmami veľmi nadšený nebude. Príležitostný návštevník sa možno uspokojí s očakávanou zápletkou a veľa vecí prepáči. Pre neho to bude aj ľahko nadpriemerný triler, ako aj pre nás, čo sme po viacerých odložených termínoch konečne videli výsledok. Toto skóre je kompromis pre všetkých divákov, lebo je zrejmé, že bude lietať v stupnici niekde od 3 do 7/10...

Hodnotenie Miša Korca: 5/10

Recenziu Zuzany Ondrišovej nájdete TU