PACH KRVI

Tak ale teraz by už rozhodne stačilo :-), pretože ďalšie prezrádzanie deja by bolo nielenže zbytočné, ale aj smerom voči vám - potenciálnym divákom - kontraproduktívne. Radšej sa pomaly presunieme na pole seriózneho zhodnotenia najnovšieho hororu v našich kinách.

Už vyššie zmieňovaná premisa sľubuje, že Pach krvi by mal byť viac ako teen-kill slasherom (teenage vyvražďovačka) skôr filmom, ktorý sa snahou o spôsob budovania atmosféry strachu a napätia blíži viacej k filmom ako je Texasky masaker, príp. Vyslobodenie (obšírny rozpis charakterových rozdielov môžete nájsť práve v recenzii na zmieňovaný Texaský masaker motorovou pílou; na tomto mieste v skratke môžeme naznačiť, že základná odlišnosť je vo vymedzení priestoru, t.j. teen-kill zasadzuje vraha do nášho sveta, robí z neho votrelca v našom svete. Naopak vo filmoch typu Texaský masaker sme votrelcami my a to vo svete obývanom psychicky narušenými jedincami; s tým súvisí potom aj skutočnosť, že v prvom prípade môžeme hovoriť pri sledovaní o určitom druhu napätia, zatiaľ čo druhý prípad ma sklon vzbudzovať v nás nefalšované pocity strachu). Mimochodom, Pach krvi odkazuje smerom k výbornému Boormanovmu Vyslobodeniu nielen príbehom, ale priamo aj doslovnou citáciou, keď v istom momente je tento film priamo spomenutý jedným z hlavných predstaviteľov. Navyše tu možno nájsť ešte jeden spoločný menovateľ, ktorý som zabudol spomenúť v recenzii na Masaker. Vo vyššie zmieňovaných filmoch sa degenerovaní ľudia väčšinou vyskytujú na americkom juhu. Zasadenie týchto jedincov do tohto geografického teritória má svoje korene pravdepodobne ešte v časoch vojny Severu proti Juhu, kde sa okrem otázky otroctva riešil aj problém v rozdieloch medzi "po technike, priemyslu a urbanistike" orientovaným Severom a zaostalejším (tak v zmýšľaní v kontexte spomínaného otroctva ako aj v industrializácii), vidieckym Juhom.

Žiaľ spomínaný prísľub, spočívajúci v prípade Pachu krvi v posune od štandardného slasheru ku náročnejšiemu hororu, sa nenaplní takmer vôbec. Zatiaľ, čo totiž ešte v remaku Texaského masakru môžeme aspoň do prvej polovici filmu hovoriť o evidentnej snahe režiséra pracovať s atmosférou príbehu v odlišných dimenziách od žánru teen-kill, tak v prípade Pachu krvi si môžeme o takejto snahe nechať iba zdať. Vo filme nielen že od začiatku absentuje snaha o aspoň akú - takú logiku (napr. doslova na skok od cesty je rozsiahly autopark obetí, ktorý akoby náhodou ostal doteraz neobjavený, pričom zo strany pozostalých by mala byť aspoň určitá logická snaha o vypátranie, čo sa stalo z ich najdrahšími...), ale navyše aj tá trocha tajomna a napätia, ktorá vo filme aspoň náznakom je, ihneď mizne po zobrazení kanibalistickej trojky v plnej paráde (čo sa žiaľ stane hneď v prvej tretine filmu). Ich celková fyziognómia totiž namiesto strachu vyvolá skôr úsmev na perách, pretože pri najlepšej vôli vás nemôže nenapadnúť v prípade ich vzhľadu a fyzicko - hlasových prejavoch až zarážajúca podobnosť so "škřetmi" z Pána prsteňov. 

Navyše, ešte pred spomínaným zjavením sa týchto zdegenerovaných jedincov, je z každého políčka doslova cítiť (ne)inšpirácia a odklon k najklišéovitejším klišé takmer každého filmu žánru teen-kill. Od začiatku je jasné kto prežije a kto je tu len do počtu, strach a napätie je nahradené litrami krvi a vyššou mierou explicitne vyobrazeného násilia. Všetko to potom vedie k nešťastnému efektu, že aj napriek mimoriadne striedmej stopáži (niečo málo cez 80 minút) sa neubránite pocitom nudy a efektu kvázi déjŕ vu, t.j. aj priemerný fanúšik hororu mal už možnosť všetko vidieť niekde inde, často krát v oveľa lepšom prevedení.