5.0

Filmová recenzia

Boli tu chrobáci. Bol tu podmorský svet. Boli tu vtáci lietaví. Teraz je tu tučniak kráľovský.

Nad ľadovou planinou zapadá slnko. V jeho posledných lúčoch kráčajú malí elegantní ofrakovanci. Tučniaci kráľovskí. Tak ako každý rok podnikli dlhú a namáhavú púť na miesta vhodné na kopuláciu. Tu, po zoznamovacom večierku, kde hľadali toho pravého, podľahli iracionálnemu inštinktu prežiť ako druh. Potom už len čakať a chrániť vajcia, aby sa nepodchladili. A je to tu! ... Pár rodín, žiaľ, zostalo bez potomka. Niektoré sa môžu tešiť na nové starosti. Opäť ich zahrievať, kŕmiť, učiť, ako prežiť. Rok čo rok. Znova a znova. Tak, ako poštári prinášajú poštu za každého počasia, tak aj tieto stvorenia privádzajú na svet mladé v teplotách 40 stupňov pod nulou, v nepriazni ľadových smrští a útokov tuleňov. Na rozdiel od poštárov si tučniaci svoje „povolanie“ nezvolili. Taký je ale život a potreba zachovania rodu.

Francúzsky režisér Luc Jacquet sa netají svojou fascináciou týmito nezdolnými živočíchmi. A je to cítiť aj z filmu. Jacquet inovuje klasicky prírodopisný dokument, kedy široké zábery (veľké celky, celky v panorámach) Antarktídy a pochodujúcich tučniakov, ako neutrálne, kombinuje s detailnejšími, „osobnejšími“. Vtedy sa z neutrálneho dokumentu stáva lyrizovaná próza. Miesto klasického nemého – obrazového dokumentu alebo dokumentu s vecným komentárom ponúka mix „prírodopisáku“ s melodrámou, osvieženou akčnými prvkami. Dosahuje to jednoduchou cestou. Post komentátora zaujali tri hlasy. Tri hlasy predstavujúce troch tučniakov – hlavných hrdinov. Inovácia to síce je, ale... Monológy a dialógy prednášané patetickým prídychom sú rozptyľujúce a s pribúdajúcimi minútami dúfate, že aspoň jedného z trojice (najlepšie matku) zožerie nejaký tuleň.

Je to škoda, pretože ako tučniaci, tak prostredie sú snom každého kameramana. Laurent Chalet a Jérôme Maison využívajú všetky prednosti. Pomalé panorámy, akčné zábery pod vodou, perspektívy na kŕdeľ tučniakov v rôznych zostavách. Miestami ale zábery vyslovene vyhľadávajú roztomilosť a dojemnosť, čo presúva Pochod tučniakov do kategórie filmov pre milovníkov kalendárov „Najkrajšie mláďatká“, „Najmilšie zvieratká“ alebo iných gýčovo roztomilučko orientovaných fotografií.

Akcent na emocionálnu stránku filmu prináša aj hudobný background. Je to jednak inštrumentálna, melancholická hudba v celku slušne spolupracujúca s obrazom, a jednak vokál, ktorý nespolupracuje s ničím. Tvári sa ako miešanec Björk a Enyi a jemne pripomína titulkovú skladbu z Microcosmu. Podobne ako dialógy tučniakov však ruší. Miesto meditatívneho smerovania diváka, ako bolo pravdepodobne pôvodne plánované, pôsobí na jeho nervy ako cirkulár alebo kosačka na trávu v nedeľu o pol siedmej ráno.

Jacquet, podobne ako pred ním Besson, strávil dlhý čas pozorovaním tučniakov a to, čo videl, ho priviedlo k nakrúteniu dokumentu doplneného o obdiv, lásku, rešpekt. Miesto toho, aby nechal hovoriť len obraz a adekvátnu hudbu (ako to urobil Besson a iní pred ním), zvolil cestu priamosti a doslovnosti, čo filmu ubližuje. Samotná kamera, ako aj „príbeh“ nesie v sebe silný emocionálny podtón, ktorého „hlasné vyslovenie“ prostredníctvom hudby a „komentáru“ je nosením dreva do hory a vody do mora. Tak, ako kamera dokáže upútať pozornosť, hudba a „komentár“ rozptyľujú.

Putovanie tučniakov je prezentované ako dojímavý film o odvahe a schopnosti prežiť aj tie najtvrdšie podmienky. V zásade, každé slovo tejto vety je pravdivé. Ja osobne by som zdôraznila dojímavosť.

La Marche de l'empereur (FR, 2005, 85 min)
Réžia: Luc Jacquet. Scenár: Jordan Roberts. Kamera: Laurent Chalet, Jérôme Maison. Hudba: Emilie Simon. Hrajú: Tučniaci