SPOJENEC

Pri tvrdení, že Spike Lee nie je typickým hollywoodskym režisérom, treba jedným dychom dodať, že Spojenec je komerčným filmom par excellance. Nie je experimentom ani tematickým, ani formálnym. Aj keď stavia na vybehaných žánrových základoch, dokáže ich podať svojrázne a pútavo. Už som sa pokúsil naznačiť, akým smerom sa film uberá. Dominancia sujetu v tomto prípade prerastá tradičné žánrové konvencie. Kým tradičné thrillery s podobnou zápletkou sa sústreďujú "iba" na vyrozprávanie príbehu, Lee povyšuje samotné rozprávanie na jeho roveň. Už v úvode filmu zavádza (fiktívnu) postavu rozprávača. A rovnako fiktívny kauzálny reťazec príčin a dôsledkov. To, čo sa sprvu javí ako dôsledok, ktorého príčiny máme sledovať, sa v priebehu reťazca odhalí ako príčina celkom iného dôsledku. Kľúčom je zavádzanie.

Zavádzanie vytvára zreteľnú paralelu medzi príbehom a jeho prerozprávaním. Postavy príbehu zavádzajú seba navzájom, rovnako ako príbeh zavádza diváka. Nie je pritom dôležitá chronológia udalostí, ale ich kauzálne prepojenie. Divák je v úvode filmu zdanlivo postavený do pozície vševediaceho. Pozná finálny dôsledok, ostáva odhaliť príčiny, ktoré k nemu viedli. Podobne ako napríklad v Memente Christophera Nolana. Lee však túto schému nekopíruje, účelne ju rozvíja práve zavádzaním. Vševediaci divák sa v istom momente stáva "oklamaným". Rozprávanie akoby "predstihlo" príbeh. Zrazu sa ako diváci ocitneme v koži detektíva Fraziera: tak ako on odhaľuje zavádzanie zo strany vodcu lupičov, tak my odhaľujeme zavádzanie zo strany autorov filmu. A neostane nám nič iné, ako kapitulovať. 

Na vybudovaní rovnocenného vzťahu príbehu a rozprávania sa v značnej miere podieľajú formálne vyjadrovacie prostriedky filmu – kamera a strih. Tie často odkazujú k rôznym médiám a tým skôr k rozprávaniu než k príbehu: záber na televízor, kde sa vysielajú aktuálne správy o dianí v banke, je nasledovaný záberom, v ktorom už televízne vysielanie ovládne celú plochu plátna. Rovnako je to s videohrou. Skrz ňu navyše Lee prízvukuje svoj prístup k javom spoločnosti (v tomto prípade vplyv videohier na deti a mladistvých). Na rozdiel od svojich filmov ako Konaj správne (Do the Right Thing, USA, 1989) či Tropická horúčka (Jungle Fever, USA, 1991), kde boli sociálne problémy jednou z tém, v prípade Spojenca ide už iba o akési glosy, často ironické. Z nich pramení rad humorných situácii (scéna s turbanom, rozhovor Fraziera so seržantom atď.). Lee sa však ostrého kritického pohľadu nevzdal v rámci svojej tvorby úplne, čo dokazuje jeho príspevok do poviedkového filmu Neviditeľné deti (All the Invisible Children, Franc./Tal., 2005) (1), uvedeného u nás na minulom ročníku MFF Bratislava, ako aj "zrkadlová" scéna z už spomenutej 25. hodiny.

Keď som Spojenca označil za komerčný film par excellance, to, čo som doteraz napísal, ho z tohto kontextu v ničom nevylučuje. Aj keď sú žánrové stereotypy ozvláštnené, príbeh sám stále spadá do týchto sfér kinematografie, odkiaľ nevybočuje ani používaním formálnych prostriedkov. Naopak, tie sú "výkladnou skriňou" postupov súčasného Hollywoodu. Štýlovo dodržiavajú koncept tzv. "zosilnenej kontinuity", charakterizovaný okrem iného rýchlym strihom či odpútanou kamerou (2). Kameraman Matthew Libatique je presný v kompozíciách záberov, využíva široký register pohybov, okrem iného aj na tzv. vnútrozáberový strih (3). V spolupráci so strihačom Barrym Alexanderom Brownom sa mu darí udržiavať plynulý rytmus a tempo rozprávania.

Do rámca komerčného filmu spadá aj herecká účasť. Denzel Washington, ktorý hral už v Leeho filmoch Malcolm X (USA, 1992) a Najlepší hráč (He Got Game, USA, 1998), podáva v hlavnej úlohe solídny výkon. Jodie Fosterová ako chladne kalkulujúca právnička je v hereckom prejave presná. Clive Owen si strihol rozvážneho vodcu skupiny lupičov a Willem Dafoe policajného kapitána. Ich výkony sú štandardne kvalitné. Jediným problematickým elementom hereckého ansámblu je tak mierne toporný Christopher Plummer.

Zhrnuté a podčiarknuté, Spojenec je príkladnou ukážkou kvalitného thrilleru. Je zábavný, napínavý, miestami uvoľňujúco vtipný, inteligentný. Zručná réžia, kvalitný scenár, slušivá formálna stránka, dobrí herci, to všetko hrá v jeho prospech. Chybičkou krásy je tak vari iba prvoplánovosť niektorých odkazov (Dafoeov "mníchovský" a pod.) a Christopher Plummer. Rozhodne však ide o výrazne nadpriemerný kúsok, ktorý stojí za návštevu kina.