|
DIEŤA – PROJEKT 100 |
DIEŤA – PROJEKT 100 |
Na svete sa pohybuje množstvo režisérov, zameriavajúcich sa na zobrazovanie bežných ľudských osudov. Len máloktorí z nich dokážu prejaviť zmysel pre zachytenie chúlostivých momentov v živote obyčajných ľudí, tak ako bratská dvojica Luc Dardenne a Jean-Pierre Dardenne
„Sme jeden človek a štyri oči“. Takto sa belgickí bratia vyjadrili na margo svojej spolupráce. Dlhé obdobie v dokumentárnom filme zanechalo na každom z nich pozitívne dozvuky. Ich angažovanosť predovšetkým v sociálnej sfére, tvorí len akýsi potrebný stupienok k prechodu do fiction sféry. Nadobudnuté poznatky dokázali úspešne pretaviť, o čom svedčia doposiaľ všetky hrané snímky (Le fils, Rosetta, La promesse). Spoločným menovateľom je zameranie sa na problémy, sužujúce dnešnú spoločnosť. Všetky prezentované bez prikrášľovania či inej zbytočnej manipulácie. Snažia sa zachytiť realitu v „surovom“ stave; takú, aká sa im javí (s problémami, s ktorými sa stretávame).
Myšlienka na nakrútenie filmu Dieťa vznikla už pri práci na Le fils (slov. preklad Syn). Témou filmu je vzťah medzi otcom a synom, v snímke Dieťa transponovaná do úplne novej roviny. Osemnásťročnej Soni sa narodí dieťa. Otcom je Bruno, mladý muž (skôr chlapec), pre ktorého život znamená prežívanie práve prebiehajúcej prítomnosti. V podstate celá existencia oboch je založená na bezprostrednej prítomnosti, bez akejkoľvek starosti o budúcnosť. Peniaze zarobené na krádežiach Brunovými malými spolupracovníkmi, investujú najčastejšie na nepotrebné veci. Keďže hlavný protagonista nemá prácu, prostriedkov na prežitie je stále nedostatok. S narodeným dieťaťom na krku ešte menej. Bruno zvyknutý predávať priekupníkom úplne všetko, neváha a predá aj svojho vlastného syna. Neučiní to však len kvôli nedostatku peňazí. Jednoducho dieťa berie iba ako „ďalšiu vec“, nadobúdajúcu istú konkrétnu hodnotu.
|
|
|
Príbeh nám prináša vcelku jednoduchú zápletku s niekoľkými zásadnými zlomami, no dôležitejšie je samotné vyznenie. Začiatok naznačuje totálnu zmätenosť v Brunovej hlave. Nasledujúce scény až do konca sú akousi „súkromnou“ cestou uvedomovania si zásadných životných pravidiel a možností, ako aj sebauvedomenia v pravom slova zmysle. Ako pozorovatelia sme neustále v bezprostrednej blízkosti, keďže kamera sugestívne sleduje hlavného protagonistu. Impresívne sa snaží obrazom vyjadriť nálady a pocity, alebo na druhej strane totálnu osobnostnú vyprázdnenosť. Záverečná katarzia neponúka žiaden uspokojivý výsledok. Otvorenosť príbehu nedovoľuje vynášať rozsudok, ktorý si v konečnom dôsledku určí hlavný hrdina.
Jediným ale zároveň najväčším problémom hlavného protagonistu je to, že on sám je dieťa. Spôsob správania, uvažovania, ako aj osoby (deti), s ktorými sa stretáva, naznačujú jeho životnú nespôsobilosť. Režisérom išlo práve o zachytenie momentu(ov) neadekvátnej reakcie na vonkajšie podnety; neschopnosť racionálne konať. (Bruno koná racionálne, ale len vo svojich intenciách.) Zdravo uvažujúci jedinec v podobných situáciách uvažuje a najmä koná úplne inak. Preto aj názov filmu odkazuje ani nie tak na novorodeniatko, ako skôr na „dieťa“ v dospelom tele. Dieťa, bez emócii a porozumenia vonkajšiemu svetu, žijúce na okraji spoločnosti, do ktorej sa nemôže začleniť. Výborne túto nejednoduchú postavu stvárnil Jérémie Renier.
Devízou belgických bratov Dardennovcov je orientácia na chronické problémy dnešnej spoločnosti. „Umiestňujú“ kameru tam, kde to najviac bolí, na najslabšie miesto vyvolávajúce nutne spätné reakcie. Prispôsobujú tomu aj spôsob nakrúcania. V hotovom produkte dostávame ako diváci realitu, ťažko oddeliteľnú od nášho bežného života. Jednoducho tak ako to autori vidia a chcú ukázať. Využívajú takmer dokumentárne zobrazovanie, aby umocnili „reálne“ prežívanie. Netreba však tvrdiť, že tým niekoho či niečo odsudzujú alebo súdia. Samotný realizmus je postačujúci na vyvolanie znepokojenia. A o čo iné autorovi filmu ide, ak nie práve o znepokojenie diváka?
|
|
|
Počas dostatočne dlhého obdobia na filmárskej scéne, získali bratia Dardennovci veľkú obľubu poroty v Cannes. Keď nezískajú cenu za réžiu oni (Rosetta, Dieťa), získa cenu niekto, kto vo filme hral. Mnohí sa zhodujú v tom názore, že ide o najhoršieho víťaza Cannes v histórii. Tvrdenia takéhoto typu nechám na posúdenie iným. Každopádne treba uznať kvality, ktoré snímka dosahuje. Predovšetkým silný príbeh, naturálnosť a v neposlednom rade jednoduchosť.
Film Dieťa sa ocitol vo „vybranej spoločnosti“ tohtoročného Projektu 100. Ako minuloročný víťaz z Cannes si túto pozíciu určite zaslúži. Popri významných dielach minulého storočia ponúka alternatívu aj pre nenáročného diváka, ktorý má možnosť preniknúť do súčasnej európskej tvorby (predovšetkým frankofónnej, prezentujúcej špecifický pohľad na danú tematiku).
L´Enfant (Belgicko/Francúzsko, 2005, 95 min.)
Réžia: Jean-Pierre Dardenne, Luc Dardenne. Scenár: Jean-Pierre Dardenne, Luc Dardenne. Kamera: Alain Marcoen. Hudba: Jean-Pierre Duret, Benoit de Clerck. Hrajú: Jérémie Renier, Déborah Francois, Olivier Gourmet, Fabrizio Rongione, Jérémie Segard.
