FONTÁNA

Aronofského štúdia obsesie (v Pí posadnutosť logikou a snaha o determináciu vývoja akciových kurzov pomocou matematických vzorcov, v Rekviem závislosť na drogách a zotročením seba samého skrz zlyhanie pri napĺňaní vlastných snov) pokračuje a zároveň v zmysle objektu závislosti kulminuje aj vo Fontáne, pričom príbeh je vo svojej podstate jednoduchý a pochopiteľný. Nesmrteľnosť a večná láska – otázky staré ako ľudstvo samo, sú divákovi podsúvané s intenzitou úmernou Tommyho zúfalej snahe nájsť liek na záchranu života svojej milovanej ženy. Fascinujúce je potom sledovať ako sa spätne ten istý jednoduchý príbeh dotýka tém súvisiacich s hľadaním odpovedí na zmysel života a ľudskej existencie. Aj v tom možno vidieť komplexnosť celého filmu a zároveň úprimnosť režiséra smerom k divákovi. Na jednej strane počíta s dospelejším divákom – nespráva sa k nemu ako k dieťaťu, ktoré treba viesť neustále za ruku a všetko mu vysvetľovať bez toho, aby si to samo prežilo. Na druhej strane sa však netreba v príbehu obávať žiadnych šokujúcich zvratov, ktoré by od základu prekopávali predtým povedané. Aronofsky Fontánu koncipuje obrazne ako otváranie dverí. Postupne preniká spoza nich čoraz viac svetla, ktoré však neoslepuje, pretože aj napriek svojmu silnému jasu je nám umožnené vidieť, čo sa za nimi skrýva. Film končí v momente, keď sú dvere naplno otvorené, obraz za nimi je jasný. Je iba na divákovi, akú cestu si vyberie – či naspäť, odmietnutie filmu alebo vpred - prijatie filmu a jeho postupné vstrebávanie a skúmanie.

Vo filme vyobrazený „Strom života“ je vo výsledku výstižným podobenstvom celého diela. Kmeň stromu postupne sa vetviaci = jednoduchý príbeh s bohato rozvetveným obsahom. Aronofsky čerpá z viacero mýtov, vierovyznaní i učení a spája ich do kompaktne funkčného celku, dokazujúc tak správnosť tvrdenia o jednej univerzálnej Pravde, len rozdielne podávanej v závislosti od stupňa ľudského chápania. Strom nie je len jeden z ústredných dejotvorných prvkov filmu, ale navyše v línii mayského výkladu jeho významu je mu prispôsobená aj samotná štruktúra filmu - tri časové obdobia reprezentujúce tri úrovne ľudského bytia, resp. v prenesenom význame tri aspekty samotného človeka – fyzické telo, myseľ a duch. Otázniky v logickej kauzálnosti prepojenia jednotlivých príbehov vyznievajú vzhľadom na vyššie napísané skôr úmyselne zakomponované, než ako scenáristicky lapsus. Fontána je viac básňou ako prózou. Je obrazovo-hudobnou lyrikou, ktorá si z daného literárneho útvaru neberie do svojho audiovizuálneho hávu pomalý temporytmus, ale prácu s podobenstvom a metaforami.

Množstvo použitej (obrazovej) symboliky (kapitola dvanásť; jing-jangový protiklad Tommyho tmavého oblečenia v kontraste so svetlým oblečením Izzy; rozdielnosť zmýšľania a cítenia u muža a ženy, v starých náboženstvách prirovnávaná ku korelácii vedomie/podvedomie; röntgenový snímok opičej lebky; vták v klietke; rovnaké vzorkovanie na oblečení, atď.) prekonáva aj spomínanú bohatosť myšlienkových inšpirácií. Ich rozmiestnenie divácku pozornosť neodvádza, ale naopak, zintenzívňuje. Predstavuje jeden z podnetov viacnásobného zhliadnutia a zároveň podtrhuje prepojenosť jednotlivých časových línií. Cesta za láskou a slobodou ducha z  okov vlastných túžob a mylnosti názorov dokonca determinuje aj samotný spôsob snímania. Po hip-hop montáži s predchádzajúcich filmov, prichádza Aronofsky s ďalšou nezvyklosťou voči „klasickým“ postupom snímania a spájania záberov – vysekávaním jednotlivých obrazov centralizáciou objektov v scéne a ich tvrdým strihovým radením za sebou s výrazným zastúpením subjektívneho pohľadu, či takmer výlučne iba používanie kolmého snímania (frontálne alebo vertikálne jazdy smerom dopredu/dozadu) bez existencie bočného panorámovania (vyskytlo sa tuším iba dvakrát počas celého filmu). Prvé spomenuté v kombinácii s absolútne presvedčivými hereckými výkonmi až prekvapivo silno napomáha k budovaniu intímnosti citového zblíženia medzi Tommym a Izzy, či ich interakciami s ostatnými postavami. Kolmé snímanie, v prevažne dlhých tmavých chodbách či priestoroch, v kombinácii s farebným ladením filmu takmer výlučne do odtieňov zlatej a bielej, potom účinne evokuje nadčasovosť celého príbehu – stúpanie po ceste sebapoznania skrz útrapy smerom nahor, ku svetlu na konci tunela.

Hudba Clinta Mansella krásne dotvára obraz a smerom k záveru môže úspešne v divákovi prebúdzať až extatické stavy. Aronofsky v závislosti od rozvíjania hudobného motívu prispôsobuje samotný strih na chlp presne – od nepatrného rytmického bubnovania až po vrcholné okamihy jednotlivých skladieb. Táto obrazovo-hudobná previazanosť pracuje s diváckym podprahovým vnímaním s mimoriadne silnou intenzitou, meniac tak sledovanie filmu až na duchovne obohacujúcu záležitosť.

Fontána má šancu stať sa filmom, ktorý plne docenia až nasledujúce generácie. Obsahuje v sebe mimoriadne veľa podnetov aj napriek tomu, že pôsobí tak intímne. Môže v divákovi vyvolať pocit nudného ľúbostného príbehu zabaleného do naoko zaujímavého sci-fi hávu. Môže sa však pre vás stať bytostne osobným filmom - až audiovizuálnou meditáciou, ktorej obsah i myšlienky, podobne ako pri dobrej knihe, budú vo vás zrieť dlhé obdobie a stále v nej budete nachádzať inšpiráciu pre vaše vlastné napredovanie životom. A to je dôvod, ktorý za návštevu kina rozhodne stojí.

The Fountain (USA, 2006, 97 min.)
Réžia: Darren Aronofsky. Scenár: Darren Aronofsky. Kamera: Matthew Libatique. Hudba: Clint Mansell. Hrajú: Hugh Jackman, Rachel Weisz, Ellen Burstyn, Cliff Curtis, Mark Margolis, Stephen McHattie, Fernando Hernandez, Sean Patrick Thomas