TRANSFORMERS: POMSTA PORAZENÝCH

Prvý film nechával priestor ľudským postavám, a najmä cez Sama dovoľoval divákovi užívať si postupne gradovanú adrenalínovú jazdu. Pokračovanie dáva viac priestoru transformerom, či už približovaním ich mytológie, genézy ich rivality, vzťahu k Zemi, alebo celkovo výraznou prevahou vo filme. Je teda viac na čo sa dívať a užívať si, ale skôr v postavení vonkajšieho pozorovateľa, než priameho účastníka. (Jednoducho, viac scén plne funguje bez prítomnosti ľudí.) V každom prípade posun k lepšiemu možno badať práve v súbojoch Decepticonov s Autobotmi. Detaily a menšie zábery sú prestrihávané s celkami pre lepšiu orientáciu a prehľad o súperoch, ich počte a polohe. Okrem strelných zbraní rôzneho (vždy však veľkého) kalibru sa výrazne zapájajú „stredovekejšie“ bodno – sečné nástroje a časti tiel, ktoré švihajú, drvia, mliaždia, sajú a tak rôzne. Navyše, niektoré súboje krásne zapájajú taktiky martial arts filmov (Optimus Prime vs. Decepticoni v hájiku a Bumblebeeho spin kick v púšti) s choreografiou a spôsobom snímania a strihu na dosť dobrej úrovni (miestami som uvažovala nad tým, čo asi robil Tony Jaa, keď na jeseň na pár mesiacov „zmizol v džungli“).

Paradoxne, niektoré Bayove staré trademarky akoby dostali stopku. Klasické oblety z podhľadu sa zastavujú na polceste, len málokedy máme šancu naozaj si vychutnať odhodlaný postoj hrdinov, vojaci sa neodrážajú v rozpálenom asfalte, chýba mäkko svietený romantický moment niekde uprostred filmu. Zvyčajne piplané a krásne patetické zábery a scény sú odsunuté na okraj. Kopulujúce zvieratká a genitálny humor, žiaľ, nie. K nim sa pridávajú „povinne“ vtipné postavy či už zo strany Autobotov (dvojičky Mudflap a Skids), Decepticonov (Wheelie), alebo ľudí (Leo, Samovi rodičia). Sám humor je stavaný na rôznych základoch. Vtipné afektované figúry, sexuálne narážky (resp. ukážky), disneyovské tekutiny a do toho niekoľko správne vydarených momentov – zvyčajne okolo (bývalého) agenta S7 Simmonsa  a, samozrejme, Sama, či dobre načasovaných odkazov.