8.0

Filmová recenzia

Francúzskemu režisérovi Xavierovi Beauvois sa pátranie v prípade brutálneho a neobjasneného úmrtia siedmich mníchov z mestečka Tibhirine oplatilo. Od uvedenia v roku 2010 sa filmu darí nielen na festivaloch (Cannes, César, Palm Springs), ale aj v európskych kinosálach. Po náročnom zbere materiálu režisér hercom naordinoval dvojmesačnú pravidelnú účasť na skúškach kostolného zboru, ako aj pobyt v kláštore. Blízkosť, pokoru, priateľstvo a súhru, ktoré medzi svojimi predstaviteľmi týmto vytvoril, cítiť od začiatku do konca.

Film podľa skutočnej udalosti zachytáva niekoľko rokov zo života mníšskej komunity v pohorí Atlas. V osade popri sebe v mieri a harmónií nažívajú kresťania a moslimovia, navzájom si pomáhajú a radia. Film ukazuje kontrastné svety, pokojný kláštorný, naplnený modlitbou a rozjímaním, obrábaním pôdy či výrobou medu, a farebný a hlučný moslimský, oslavujúci tradície (obriezka malého chlapca, pri ktorej sa zíde celá dedina, zjednávanie ceny na trhu). Obyvatelia mestečka sa neobchádzajú, pristavia sa, keď sa mníchom pokazí auto, dajú na odporúčania brata Luca, miestneho lekára, dokonca mienia rádu zabezpečiť ochranu, keď všetkých cudzincov a príslušníkov iných náboženstiev začne ohrozovať teroristická skupina islamských radikálov. Statočný (prevažne vnútorný) boj skupinky mníchov, ktorých viera a tvrdohlavosť sa stávajú nebezpečenstvom, vypĺňa zvyšné minúty napínavej drámy.

V kláštore v Tibhirine sa obetavá práca pre blížneho mení na boj o život. Na moje potešenie však divák nie je v príbehu svedkom stereotypných postáv, naivnej oddanosti a nebojácnych odhodlaní, kedy by mnísi uprednostnili vieru pred životom. Postavy v rozmanitých odtieňoch, úzkosť, úľava, spriaznenosť, viera. V strachu a obavách, no v dodržiavaní rádových zvykov a cirkevných tradícií, racionálne prehodnocujú, ako byť ľuďom a svojmu poslaniu čo najprospešnejší. Ostať či odísť? Potom, ako ich akurát na Vianoce ozbrojení muži navštívia so svojimi požiadavkami, ukazuje sa, že oni s teroristami veru za žiadnych okolností vyjednávať nebudú, dokonca im pripomenú, čo je za deň a že v taký deň sa veru na pozemku kláštora so zbraňami nebehá. Od tohto stretnutia po záverečnú scénu v nedotknutej snehovej scenérii prešli v skutočnosti dva roky a tri mesiace. Doba neoblomného odhodlania vydržať.

Niekoľko obdivuhodných momentov, podporených herectvom vyžarujúcim pokoj a rozvahu, akúsi nadpozemskú charizmu. Známe citáty z Biblie, trefné argumenty z Koránu, efektné využitie zvuku (mnísi slúžia omšu, kým im nad hlavami dunia lietadlá, pri „poslednej“ večeri za sprievodu smiechu, sĺz a rozjímania hrá Čajkovského Labutie jazero). Silný príbeh o tolerancii a viere, plný mrazivej atmosféry v spriaznenosti s hrdinami, s pocitmi vzdoru a nezmyselného násilia.

Vo filme si jeden z mníchov spomenie na Pascalov výrok: "Ľudia nikdy nepáchajú zlo tak dokonale a tak nadšene, ako keď ho páchajú z náboženského presvedčenia." Myslím, že mu šlo práve o nahradenie spojenia „páchanie zla“ za výraz „konanie dobra“, čoho boli tibhirínski mnísi znamenitým príkladom. Pre bohov, aj pre ľudí.

Des hommes et des dieux (Francúzsko, 2010, 122 min.)
Réžia: Xavier Beauvois. Scenár: Étienne Comar. Kamera: Caroline Champetier. Strih: Marie-Julie Maille. Hrajú: Lambert Wilson, Michael Lonsdale, Olivier Rabourdin, Philippe Laudenbach, Jacques Herlin, Loic Pichon, Xavier Maly, Jean-Marie Frin