|
TRAINSPOTTING |
TRAINSPOTTING |
Písať recenziu na šestnásť rokov starý film, ktorému právom náleží prívlastok „kultový“, a na ktorý vzniklo nespočetné množstvo recenzií sa môže zdať vskutku zbytočné. Zároveň takáto možno až nadľudská úloha v sebe skrýva jeden „drobný háčik“ : Čo viac sa ešte o tomto diele dá napísať?!. Má zmysel pri filme, s ktorým má väčšina z vás skúsenosť (a nie jedinú) znova sa rozplývať nad scénami, nepochybne navždy zapísanými do diváckych pamätí, scénami stokrát citovanými ako je tá záchodová, tá s predávkovaním, Begbieho bitky či absťák? Asi by to bolo nudné čítanie. Lenže napísať niečo treba, pretože Trainspotting sa po šestnástich rokoch vrátil na plátna kín a to v remástrovanej digitálnej verzii v rámci Projektu 100 Asociácie slovenských filmových klubov. Nič krajšie si fanúšik tohto titulu ani želať nemôže. Koľkým z nás sa splnil sen opäť vidieť toto popkultúrne dielo deväťdesiatych rokov, ktoré sa v merítkach kultovosti dá zrovnávať s Pulp Fiction.
Zároveň sa vďaka časovému posunu dostáva snímka k úplne novej generácii divákov a čo je zaujímavejšie ukazuje sa, že je stále nadčasová, ako bola v dobe svojho vzniku. Stále má silu prehovárať k mladým ľuďom a stále sa nám nezdá formálne zastaraný (bez toho aby sa nám zdal formálne zastaraný). Skôr môžeme nadobudnúť pocit, akoby bol film stvorený pre súčasnosť, dobu rýchlej (kinetickej) akcie. Pravdou však je, že režisér Danny Boyle Trainspotting koncipoval v duchu tzv. MTV estetiky alebo ak chcete estetiky videoklipov.
Je paradoxné, aké malé množstvo divákov vie, že Trainspotting bol nakrútený podľa rovnomenného románu Irvina Wellsha, a teda že prekonal slávu knihy. Nebýva častým javom, aby adaptácia prekonala originál v takejto miere (ak aj viete, že existuje predloha, koľko z vás ju čítalo?). Je málo podobných príkladov. Už len tento fakt dokazuje invenčnosť jej britského režiséra ktorého úspech katapultoval medzi režisérske superstar. Spomínanú knižku vrelo odporúčam, a pre každého fanúšika by mala byť akousi povinnou (doplňujúcou) príručkou k filmu. Rozprávaná je prostredníctvom viacerých postáv (pre každú je charakteristický iný jazykový prejav) a ako to býva je v nej ešte niekoľko motívov naviac. Navyše je zaujímavé sledovať, ako scenárista John Hodge upravil niektoré pasáže, aby knihu dokázal transformovať do podoby filmového scenára. Napríklad pre mňa vrcholná sekvencia z diskotéky a následná súlož postáv, je v knihe zobrazená úplne inak.
|
|
V tomto súboji jednoznačne vyhráva film a jeho vynikajúca audiovizuálna montáž s najkrajším gólom Archieho Gemilla. Ďalšia z vrcholných scén tá záchodová v knihe nie je vôbec taká abstraktná (no zaručene sa pobavíte u oboch). Pre tých, ktorý Trainspotting videli niekoľkokrát odporúčam takéto sledovanie. Ostatne takýto postup je zaujímavý pri všetkých adaptovaných filmoch, ktoré sa vám páčia (ale aj naopak pri knihách, ktoré sa vám páčia). Môžete potom vpadnúť do úvah –či je lepšia kniha alebo film? A nakoniec zistiť, že sú to odlišné umenia, ktoré nemá cenu porovnávať- aspoň nie takýmto spôsobom. Jednoducho kniha má svoje výhody a kino svoje.
Trainspotting býva často odsudzovaný preto, že on sám drogy neodsudzuje ako niečo veľmi zlé (v minulosti normatív drogových filmov). Jeho atraktívna forma a opisy heroínových „raušov“ môžu dokonca pôsobiť propagačne. Ale ak sa však nad filmom zamyslíme, zistíme, že je primárne o generácii mladých ľudí, o neschopnosti alebo nechuti prispôsobiť sa mase („vyber si život“) a o tom ako je ťažké žiť neprispôsobivo, v súčasných podmienkach (čo pre nás po precitnutí v „našej“ postsocialistickej krajine veľmi aktuálna téma, keď si odrazu začíname uvedomovať, že vysnívaná demokracia nie je taká aké boli naše idealistické predstavy o nej). No sám je nakrútený štýlom, ktorý zafungoval na masy.
|
|
Rýchlosť s akou na diváka film pôsobí v podstate vôbec nezodpovedá rýchlosti heroínového vnímania. Keby mal byť film analógiou heroínového stavu musel by byť realizovaný štýlom aký predviedol Bence Fliegauf v Dílerovi. A jeho štýl sa vôbec nezdá tak ľahký a atraktívny ako Boyleov. Z toho vyplýva, že Trainspotting Boyle necielil od začiatku len pre artové publikum. Skôr ho koncipoval ako popkultúrny produkt, ktorý vo svojej podstate zároveň sčasti kritizoval, tým, že sa odvolával na alternatívnu kultúru, ktorá konzumom opovrhuje. Vytvoril tak popkultúrne dielo z alternatívnej kultúry. Veď čo je lepšie a zábavnejšie ako robiť rebéliu prostredníctvom myšlienkového uvažovania, ktoré kritizujete.
Táto rebélia (ukazujúca sa ako neškodná) mala byť filmom jednej generácie, avšak po rokoch zisťujeme, že sa s ním môžu stotožniť všetky (mladé) generácie. Že svoju aktuálnosť nestratí nikdy. Mladí ľudia vždy budú kritizovať to staré (konformné), kým sa nestanú starými (nezistia, že komfort je pre nich pohodlný a vlastne už aj nutný) a nezačnú kritizovať to mladé. Obe kritiky sú nakoniec neškodné. Tak prečo nepodporovať túto symbiózu, ktorá nás upozorňuje na to, akí sme iní.
