10

Filmová recenzia

Nominácia na Zlatú palmu a výhra Grand Prix od poroty na festivale v Cannes priniesli novinke bratov Coenovcov (Skutočná guráž, Táto krajina nie je pre starých) nemalé divácke očakávania. Inside Llewyn Davis ich však výrazne prekonáva. Zhodli sa na tom napríklad aj americkí kritici, ktorí ho označili najlepším filmom minulého roka. Ak očakávate vtipné súboje folkového speváka s každodennými malichernosťami, dočkáte sa. Čo vás však prekvapí, je rozhodne čarovné spracovanie a nepredvídateľný príbeh naraz trpký a dojímavý.

Llewyn vo vynikajúcom podaní Oscara Isaaca je prototypom zamilovania hodného hrdinu. Coenovký smoliar plný sarkazmu a inteligencie. V každom z nás je kúsok z neho – narcistické dieťa, čo zároveň odmieta porážku a zároveň si svoj úspech seba deštrukčne ničí. Lenivé, odmietajúce sa pohnúť vpred, pretože mu póza zraneného princa príliš vyhovuje. Nakoniec aj trauma z minulosti pôsobí ako výhovorka. Mnohým jeho blúdenie newyorskými uličkami môže pripomenúť arogantného Holdena Caufielda z kultovej novely Kto chytá v žite. Coenovci však v istom bode filmu odkazujú na iný príbeh, konkrétne slávny antický epos.

Odyssea, na ktorú Llewyna poslali, nekončí veľkým uvedomením, ani šťastnou náhodou. Jeho cesta má totiž opačný náboj ako homérovské dobrodružstvo – namiesto príchodu domov sa Llewyn ponára stále hlbšie do vlastných problémov. Ako totiž tvorcovia sami priznali (v rozhovore pre Rotten Tomatoes) príbehy o úspechoch už boli všetky vyrozprávané. Oproti Homérovi si zároveň pomohli minimalistickejšími prvkami. Hrdina nebojuje s príšerami, ale samým sebou, prípadne s vlastnými blízkymi. Aj keď túži po novom začiatku, minulosť ho v istom momente vždy dobehne. Napriek tomu mu budete držať palce v každej scéne, lebo karta sa predsa musí niekedy obrátiť.

Coenovci sa voľne inšpirovali životným príbehom skutočného folkového speváka Dane van Ronka. Odkazuje na to samotný názov, keďže v roku 1963 vyšla ikonická platňa Inside Dane van Ronk. Napriek tomu, že odklon od reálnej osobnosti je zrejmý, historický kontext obdobia ostáva zachovaný presne, uveriteľne. Súčasťou toho je aj energický soundtrack zostavený producentom T Bone Burnettom. Hudba je natoľko výrazná, že sama dokáže uniesť citovú hĺbku príbehu. Llewyn sa síce väčšinu filmu správa ako namyslený hajzel, ale v momente, keď začne spievať, sa jeho bezcieľne potulovanie zastavuje. Namiesto neho vnímame úprimnú bolesť a smútok folkových skladieb, za čo patrí opäť pochvala hlavnému hereckému predstaviteľovi.

Môžeme Llewyna nenávidieť, ale ľútosť bude v tomto prípade zrejme silnejšia. Rozprávkovú atmosféru naopak privoláva kamera Bruna Delbonnela (Amélia z Montmartru, Harry Potter a Polovičný princ) s typicky hmlistým osvetlením a zvýraznenými tieňmi. Vďaka nemu vyzerá tajomná scéna cesty do Chicaga ešte mystickejšie, ešte osudovejšie. Prehlbuje melanchóliu a jemný humor prítomný v celom filme. Inside Llewyn Davis pôsobí popri iných coenovských dielach bohatých na žánrové experimenty chudobne. Svojím majstrovským a detailne premysleným spracovaním však vyčnieva.

A čo kocúr s veľavravným menom, ktorý speváka sprevádza a stráca sa? Nie je v konečnom dôsledku akýmsi Llewynovým zvieracím stelesnením? Veď na začiatku to naznačí aj jedna z postáv, ktorá prepočula odkaz v telefóne. Aj keď hrdina v závere neprekoná žiadnu katarziu, alebo dramatickú zmenu osobnosti, sme to my diváci, ktorí si uvedomujeme tragickosť príbehu. A bludný kruh, kde sa často ocitáme. Možno by stačil jediný nesebecký krok, aby sme uspeli.

Inside Llewyn Davis (USA/UK/Francúzsko, 2013, 104 min.)
Réžia: Ethan Coen, Joel Coen. Scenár: Ethan Coen, Joel Coen. Hrajú: Oscar Isaac, Carey Mulligan, John Goodman