VYŠŠIA MOC |
VYŠŠIA MOC |
Švédsky režisér Ruben Östlund sa vo svojom najnovšom filme Vyššia moc upriamil na odhaľovanie zhubných nedostatkov v partnerských a rodinných vzťahoch, na ľudskú potrebu presného prerozdelenia rolí, či nedobrovoľné začlenenie sa do škatuliek daných rodom, pohlavím alebo vekom.
Vo svojej psychologickej hre vymenúva patologické javy spoločnosti, zamýšľa sa nad právami a povinnosťami vyplývajúcimi z primárnych spoločenských statusov: rodič, dieťa, manžel, manželka, milenka. Jeho človek je zmietaný strachom, túži po istotách, čím viac má, tým väčšmi sa prehlbuje jeho obava, že o svoje šťastie príde, nedokáže sa radovať, nedokáže sa oddať životu, chce deti, rodinu, lásku, no to všetko so sebou prináša zodpovednosť, skľučuje ho a postupne úplne dusí. Len márne sa snaží vymaniť paradoxom číhajúcim na jeho trajektórii, v jednom momente je obeťou svojej povahy, ľutuje nedostatky a sľubuje, že sa polepší, vzápätí ich neváha funkčne použiť a oklamať tak sám seba i celý svet.
Östlund na presné pomenúvanie využíva zákerne bizarné spodné víry, ktoré sú zdrojom komiky, jeho humor je minimalistický a stojí na protichodných prvkoch. S nadhľadom a veľkou dávkou sarkazmu nazerá do okien a vzbudzuje v nás potrebu pribehnúť a zatiahnuť závesy, skryť sa pred jeho ostrým zrakom, vyzliecť sa zo spoločenských statusov. Pripomína nám, že sme rovnako ako jeho postavy, zodpovední a povinní naplniť svoju rolu a to nie len v momente, keď si to vyžiada „vyššia moc“, ale i v každodennom živote, ktorý je tou najlepšou previerkou.
Partnerov, deti, aj rodičov režisér vystavuje zoči-voči najťažšej skúške, v základoch zatrasie ich istotami, naruší archetypálne prerozdelenie primárnych spoločenských úloh, s ktorými sa automaticky spája balík povinností voči ostatným členom rodiny, najzákladnejšej bunky spoločnosti. Rodinka úžasných režiséra Rubena Östlunda zásadne nie je v najlepšej forme, no zato im nadelil dovolenku, na akú budú ešte dlho spomínať...
Vyššia moc otvára panoptikum sveta pozorovaného dôkladne, no s odstupom, s príznačným severským chladom a cynizmom. Autor je ironický, „podceňuje“ však veľmi vkusne, až decentne, vyhýba sa rozladeným strunám sentimentality. Svoje postavy vyzlieka s humorom, zalepí nám oči a necháme sa ochotne unášať jeho sviežim vánkom, nevedno kam.
Režisér má nadhľad, je presvedčivo vyzretý, o daný problém sa živo zaujíma, skúma a posúva hranice svojich možností i možností konkrétnych hrdinov, otvára veľmi konkrétne otázky, sme v živej diskusii s ním, jeho výpoveď je komplexná a zároveň máme dostatočný priestor na to, aby sme si urobili názor.
Každá scéna vychádza z paradoxu, daná situácia sa obráti na ruby, jeho hru s bizarne zosnovaných emočných línií jednoducho nedokážeme vopred predpovedať, keď si však uvedomíme štruktúru filmu spätne, fascinuje svojou dômyselnosťou a zároveň zdanlivo ledabolým plynutím okamihov. Skladá sa z výsekov dovolenkových dní jednej rodiny, ktorá po dlhej „rodinnej odmlke“ vzájomne spoznáva a naráža svoje pravé ja, my... Styk najbližších je koncentrovaný, presne (po správnosti) vymedzené role (muž zarába, manželka sa stará o deti) si režisér napichne na ražeň a otáča ich v rytme ohňa, nad plameňmi emócií, ktoré ani zďaleka neriadi harmónia prvých scén, vyhodí ich doterajšie presvedčenia do vzduchu a nad ruinami sa ozýva režisérov hrdelný smiech.
Dokonalá póza šťastnej rodiny z úvodnej scény, nadobúda v kontexte zauzľujúceho sa príbehu uštipačný tón, rodina je zomletá hraničnou udalosťou, nič už nie je ako pred tým, postoje aké zaujali jednotlivé postavy v danom rozpoložení sú definitívne, fatálne narušené istoty sú len ťažko prekonateľnou prekážkou, príbehu aj napriek vtipu panuje existencialistické dusno a akási neustála prítomnosť vyšších síl, ktorých zásah napäto čakáme, až sa skutočne dostavia v ostro kontrastnej záverečnej pointe.
Östlund s absolútnym prehľadom mieša napätie, humor i realistickú trpkosť, ktorá všetko razom strhne z neba, až pristaneme na tvrdej zemi. Postavám tu nezostáva nič iné, len zmieriť sa s vlastným pochybením, výčitkami a malosťou, ktorú sa za každú cenu snažíme zmierniť úspechom. Režisér s úškrnom konštatuje, že sa máme radšej vopred báť, ako náhle zľaknúť a riskovať, že sa nezachováme tak, ako by sme si to predstavovali, či podľa očakávaní spoločnosti. Vysmieva sa našim osobným nárokom, aj nárokom na druhých, odhaľuje nás ako pokrytcov, postavy ľutujú predovšetkým samé seba, za to, že tak dokonale poznajú vlastné limity či nedostatky a musia s týmto vedomím žiť...
Nákazlivé otázky, záplava obáv, mor sa rozšíri na ďalší pár vstupujúci do príbehu prv v úlohe poslucháčov, potenciálnych psychológov, či sudcov, prichádzajú, aby rozháranému páru pomohli vyriešiť ich absurdný problém. Ich prostredníctvom sa sám autor snaží o logický výklad situácie, do ktorej rodinu dostal. Nedobrovoľne a nepriamo sa stávajú obeťami cudzieho konfliktu, sprostredkovane zažijú hraničnú situáciu, čo ich núti samých si položiť zásadné otázky: ako by som sa zachoval v danej chvíli ja, obstál by som túto skúšku ako muž, ako otec, či matka, bol by som zbeh, či hrdina? Režisér na „svoju“ úbohú rodinu a jej priateľov posiela presne mierenú lavínu, bez pardonu im zhadzuje hrebienky a ich „mŕtvoly“ rozloží pod studeným snehom a utajený sleduje, ako sa im podarí spod ťarchy ruín vyhrabať.
Do postáv sa trpká skúsenosť čoraz väčšmi zažiera, v snahe zachovať sa správne, zúfalo kontrolujú každý svoj krok, usilujú sa dokázať sami sebe i blízkym, že sú kladnými hrdinami ich sveta. Najväčším vinníkom je hlava rodiny Tom, pretože v zásadnom momente poprie svoju rolu. Jeho konanie je síce z psychologického hľadiska prirodzené, človek je nastavený na prežitie, v skratovej situácii má „dovolené“ jednať pudovo.
Režisér je veselý glosátor, Tomasov útek otočí na hrdinstvo, označí ho za muža činu, ktorý sa snažil za každú cenu prežiť, aby sa na miesto vrátil a ako preživší zachraňoval. Ebba sa zachová ako matka, tiež je to práve inštinkt, ktorý definuje jej konanie zachrániť deti. Z celej situácie vychádza Ebba ako „víťaz“, má právo na výčitky voči manželovi. Östlund popisuje psychologický prerod Tomasa, ktorý sa s udalosťou vyrovnáva v intenciách klasickej schémy, popieranie, hnev, zúfalstvo, až dospieva k zmiereniu sa s vlastným zlyhaním, ktoré si pod vplyvom záverečných udalostí (ktoré preveria všetkých štyroch aktérov) môže pokojne odpustiť...
Vyššia moc prevráti intímny svet jednej rodiny na ruby, vyhádže z nich celú škálu emócií, pochybností, výčitiek, či reakcií, vlezie im do útrob, až napokon z chlpatej deky predsa len vytiahne pravdu. Akokoľvek by sme sa o to pokúšali, jeho presne mierená rana nikoho neminie. Östlundova lavína je skutočná, treba sa ňou nechať zmiesť, aby sme sa otrasení, no znovuzrodení oprášili a vstali na ešte silnejšie nohy.
Force majeure (Dánsko, Francúzko, Nórsko, Švédsko, 2014, 118 min.)
Réžia: Ruben Östlund. Scenár: Ruben Östlund. Hrajú: Johannes Bah Kuhnke, Lisa Loven Kongsli, Clara Wettergren, Vincent Wettergren, Kristofer Hivju, Fanni Metelius