Dráma o nádeji nakrúcaná zbernou metódou vychádza zo skúsenosti autorky s prácou v nemecko-českej textilnej továrničke v českom pohraničnom meste Aš. Malé mesto, ležiace pri hraniciach s Nemeckom, zopár starých bytoviek a centrum mesta zrekonštruované na sladký pestrofarebný cukrík, lákajúci nemeckých turistov. Na kraji mesta vyrástlo sídlisko supermarketov uspôsobených pre nemeckých zákazníkov, ktorí pravidelne prechádzajú hranice za účelom nákupu cenovo výhodnejších potravín, a sieť nemeckých výrobných liniek prevažne odevných závodov, dobre prosperujúcich vďaka lacnejšej pracovnej sile. Väčšina pôvodného obyvateľstva mesta však na prácu v týchto textilkách odkázaná nie je. Už pár kilometrov za hranicami na nemeckej strane si môžu nájsť prinajmenšom podobnú prácu za trojnásobný plat. V meste preto zostáva pracovať iba malý počet českých žien, ktoré sa nenaučili po nemecky, alebo nie sú dostatočne kvalifikované na inú prácu. Nemeckí podnikatelia dopĺňajú pracovné sily do svojich prevádzok šičkami prevažne z Východného Slovenska a z Ukrajiny. Tieto ženy sú verbované viacerými sprostredkovateľskými firmami, ktoré spolupracujú s úradmi práce a následne sú dovážané firemnými autobusmi na ubytovne aj do mesta Aš. Slovenky sem chodia na dvojtýždňovky, Ukrajinky na pol roka a viac. Pracujú za pásom na denné a nočné desaťhodinové smeny + soboty. Niektoré z nich sú jediné živiteľky svojich rodín. Ich muži sú bez práce, alebo im ich zamestnávatelia dlžia mzdy. Zopár Ukrajiniek má vysokoškolské vzdelanie. Doma pracovali ako učiteľky, ale tu dostanú viac za šitie nohavíc. Mladé Slovenky tu zarábajú na školu, alebo sem prišli jednoducho preto, lebo je to lepšie ako si doma chodiť pre sociálku.