GOTHIKA |
GOTHIKA |
Záhrobný svet sa znova otvára, duchovia s naliehavými odkazmi sa naliehavo znova začínajú dožadovať pozornosti, krv sa stáva (aké to prekvapenie) znova atraktívnym umeleckým i výtvarným prostriedkom na výzdobu interiérových priestorov nielen domácej rezidencie, ale aj pracovného okolia... . Nie nebojte sa, nie ste svedkami začiatku novej epizódy seriálu Tales from the Crypt. To iba na plátna našich kín dorazil ďalší z radu duchársky podkreslených príbehov, ktoré sa aj päť rokov po Šiestom zmysli tešia neustálej diváckej pozornosti na jednej a záujmu produkčných spoločností na strane druhej.
Doktorka Miranda Grey (Halle Berry) je ďalšou ukážkovou ikonou úspešne zrealizovaného amerického sna. Je mladá, atraktívna, manželom a vlastnou námahou finančne dobre zabezpečená a navyše má aj prácu, ktorá ju evidentne napĺňa. Pod vedením svojho manžela, riaditeľa psychiatrického oddelenia ženskej väznice vo Woodwarde, lieči nebezpečné a psychicky narušené pacientky. Ukážkovým príkladom v tomto smere je Chloe (Penélope Cruz), jedna z jej pacientiek, vyhlasujúca sa za opakovanú obeť násilných činov zo strany záhrobných duchov. Miranda samozrejme neverí väčšinou ani slovo tomu čo z jej úst počuje a nadprirodzené výjavy, ktoré chovankyne ústavu popisujú, pokladá iba čisto za výplody paranojami postihnutých myslí.
Všetko sa však zmení v jednu tmavú noc bohatú na atmosferické zrážky (nakoniec ako inak, keď film nie je schopný navodiť aspoň ako takú ponurú atmosféru príbehom, treba hľadať záchranné lano v spôsobe vyobrazenia), kedy sa Miranda po únavnom dni vracia večer domov k manželovi. V jednom okamihu sa jej pred predným sklom auta na ceste objaví dažďom zmáčaná blondína, ktorá jej následne svojím "ohnivým" objatím privodí kómatický stav. Z neho sa Miranda prebúdza až v dôverne známom prostredí svojho ústavu. Má to však jeden háčik. Tento krát sa ale nachádza na opačnej strane cely. Zvnútra. Ako pacientka. Ešte sa ani nestihne poriadne spamätať z tohto skoku do obytného apartmánu výrazne nižšej cenovej skupiny oproti tej, v akej sa nachádzalo jej nedávne sídlo trvalého pobytu a už sa z kolegu Peta stáva jej doktor, ktorý ma navyše hneď na úvodné sedenie v popise práce oznámiť jej veľmi smutnú a nepríjemnú novinu. Nielenže jej manžel bol brutálne zavraždený, ale navyše práve ona je podozrivá z tohto ohavného činu. No nič nepoteší človeka viac, ako dobrá správa a sedenie u doktora hneď tak zrána všakže? Mirande, ktorá je presvedčená o svojej nevine, si ale so slovom pasivita nikdy príliš netykala. S otázkou "čo sa vlastne v tej osudnej noci stalo?" sa rozhodne dokázať svoju nevinu a zároveň aj objaviť skutočného vraha. V tej chvíli však už aj posledný divák v kinosále tuší, že konečné rozuzlenie bude oveľa "šokujúcejšie" a Miranda ako odmenu za pátranie dostane viac, než žiadala... .
Mathieu Kassovitz je ďalší z radu mimohollywoodských režisérov (Petersen, Jackson, Weir, Woo, Pitof atď.), ktorý potom, čo sa predchádzajúcim filmom (filmami) preslávili v krajine svojho pôvodu, dostali lukratívnou vôňou disponujúcu pozvánku na pracovný pobyt v továrne na sny. A rovnako ako jeho spomínaní predchodcovia aj on pozvánku neodmietol. Svoj hollywoodsky debut si odbil v rovnakom žánri v akom sa pohybuje film, ktorý toto "pozvanie" inicioval - celosvetovo vcelku pozitívne prijaté Purpurové rieky. Teda ak by sme mali byť úplne presní, tak pri Gothike je oproti Purpurovým riekam jeden malý posun v rámci žánru, konkrétne od thrilleru do jeho subvariácie - mysteriózneho thrilleru. A to je možno aj jednou z najväčších chýb Gothiky.
Jednoznačne najslabšou stránkou celého filmu je jeho príbeh. Nabubrelé reči vychádzajúce z úst producenta Joela Silvera (trilógia Matrix, zatiaľ kvadrilógia Smrtonosná zbraň) počas nakrúcania o tom, že film bude disponovať originálnym príbehom so šokujúcim odhalením, po premiére veľmi rýchlo spľasli ako mydlová bublina. Scenárista Sebastian Gutierrez sa totiž zmohol iba na mix žánrových ingrediencii, ktoré si vypožičal snáď z každého známejšieho thrilleru / hororu poslednej päťročnice, pričom vytúžený synergický efekt z ich spojenia ostal iba v podobe nenaplneného sna. Túto dejovú neinvenčnosť potom navyše žiaľ ešte zvýrazňuje aj samotný Kassovitz svojou nerozhodnosťou v tom, či v jednotlivých scénach rozvíjať viac detektívnu alebo mysterióznu líniu. Výsledkom je potom často krát prešľapovanie namieste a keď nakoniec vytúžený posun smerom vpred v príbehu ako-tak nastane, je už neskoro. Na jednej strane aj priemerne (na filmoch daného žánru) vytrénovaný divák uhádne pointu najneskôr v polovici a na strane druhej vďaka predchádzajúcemu chabému deju stráca o samotné vyriešenie aj značnú (ak nie úplnú) dávku záujmu. Zápletka filmu vám tak po odchode z kina vyšumí z hlavy skorej ako bublinky v sýtenom nápoji.
S takýmto nevýrazným príbehom nespravia veľké zázraky ani oveľa skúsenejší herci oproti tým, akými Gothika disponuje. Halle Berry tu odvádza štandard, ktorý síce neurazí, ale ani neohromí. Ostatok hereckého ansámblu potom osídľuje postavy, ktoré sú jednoznačne odsunuté do kategórie vedľajších, z primárnym účelom nahrávať Halle. A zatiaľ čo v prípade Penélope Cruz (Vanilla Sky) to vďaka jej nevýraznému výkonu vôbec nevadí (i keď na jej obranu treba povedať, že scenár jej ani veľa priestoru nedáva), tak pri Robertovi Downey Jr. to zamrzí až príliš. Jeho Pete je jednoznačne najlepšie zahraná postava filmu, ktorá znova dokazuje, že keby Downey viac času venoval práci pred kamerou ako užívaniu bieleho prášku, filmový svet by bol dnes bohatší o zopár veľmi kvalitných hereckých kreácií. A v prípade Bernarda Hilla (Theodén z Pána Prsteňov), ktorého postava je vo filme zúfalo nevyužitá a tým pádom zbytočná, neostáva nič iné iba si povzdychnúť nad trestuhodným mrhaním jeho talentu zo strany režiséra a scenáristu.
V poslednej dobe sa to už stáva takmer pravidlom, ale jediným, čo tento film drží v hraniciach pozerateľnosti je spôsob, akým je audio-vizuálne prevedený. Ale aj to nezmení nič na tom, že by mu viac ako prítmie kinosálu pristala blikajúca debnička vo vašej obývačke. Kamera Matthewa Libatequea (Telefónna búdka inak dvorný kameraman režiséra Darrena Aronofskeho (Requiem for a dream), s ktorým sa pozná už od študentských čias) na režisérov pokyn a víziu lieta okolo hrdinov čo steadicamove technické možnosti stačia. Zaujímavo pôsobia aj prechody rôznymi predmetmi (sklo, mreže). Žiaľ, keď tento postup je použitý viac krát za sebou, jeho efekt sa veľmi rýchlo vytráca. Pochvalu si rozhodne zaslúžia aj ľudia zodpovední za návrh scén a dekorácií. Dlhé, tmavé a chladné chodby ústavu sú ako stvorené na promenádu záhrobných duchov a spolu so strihom miestami úspešne pomáhajú navodiť ponurú a tajomnú atmosféru. Ale aj tu platí pravidlo, že niekedy je málo viac, pretože keď už po x-tý krát sme svedkami toho, ako osvetlenie v ústave vykazuje stroboskopické tendencie, prestáva tento svetelný efekt účinkovať správnym spôsobom.
Aj keď v mojom prípade sa efekt zľaknutia nedostavil ani raz počas filmu, neznamená to, že diváci v kine okolo mňa občas od strachu príp. náhleho prekvapenia neobšťastnili kolegu pred sebou spŕškou vysypaných pukancov. Všeobecne možno konštatovať, že Gothika vyvolá vo vás tie správne pocity tým častejšie, čím menej podobne ladených filmov ste v poslednej dobe videli. Vám ostatným, ktorí máte "napozerané" a radi sa v kine bojíte, alebo máte skrátka radi dobre napísané, zahrané a formálne spracované thrillery s prvkami nadprirodzena, doporučujem zájsť v rámci Projektu 100 na Polanského Rosemary má dieťatko. Tento takmer štyridsať rokov starý film síce atmosféru tajomna buduje pomaly, ale za to precízne a dokonale. Výsledkom je film, ktorý vám v hlave zostane zaručene dlhšie ako Gothika. A navyše má aj výstižný a zmysluplný názov.
Gothika (USA, 2003, 97 min.)
Réžia: Mathieu Kassovitz. Scenár: Sebastian Gutierrez. Kamera: Matthew Libatique. Hudba: John Ottman. Hrajú: Halle Berryová, Robert Downey Jr., Penélope Cruzová, Charles S. Dutton, John Carroll Lynch, Dorian Harewood