ALEXANDER VEĽKÝ

Z formálneho hľadiska je film vlastne retrospektívou. Jeden z Alexandrových generálov - Ptolemaios (Anthony Hopkins) - teraz egyptský faraón, diktuje svoje pamäti kronikárovi a rozpamätáva sa na svojho veľkého kráľa. Hopkins zároveň plní úlohu rozprávača a dejepisca, pretože predkladá historický background i emotívne postoje. Mne osobne, priznám sa, neprišiel zvlášť pôsobivý ani herecky, ani verbálne a s výnimkou úvodného historického expozé, ktoré bolo dôležité pre dobový kontext a záverečného "zrealizujúceho" rozbitia mýtu, mi skôr vo filme prekážal, než pomáhal.

Apropo, mýty. Tých je film, podobne ako symbolov, plný. Či už časté a relevantné prepájanie s Achilesom (Alexander bol už za svojho života pripodobňovaný Achilovi a Heraklovi), ale i osud Oidipa, Medey a ďalších naznačoval výrazný sklon k osobnej tragike. Osudy veľkých postáv, ktoré svojím vzletom a následným pádom "bavili" zlomyselných olympských bohov boli jednoducho Grékom vlastné. Ku klasickým mýtom však Stone bezostyšne pridáva vlastné. Niektoré sú fascinujúce, iné rozpačité.

K tým fascinujúcim radím psychologizáciu Alexandra. Jeho vzťah k matke a otcovi sa vykresľoval len pomaly a najmä v rovine otec-syn pomerne toporne (až do momentu flashbacku z kráľovej smrti), ale nakoniec zopäl pomyselný oblúk do zaujímavej vízie. Alexander Veľký - utekajúci cez celý svet pred svojou matkou. Tento motív mi dokonca prehlušil rysujúce sa porovnanie medzi Alexandrom a ... Kolumbusom. Obaja tvrdohlaví vizionári, ktorí prepínali sily svojej "posádky". Zatiaľ čo jednému stačili tri dni, aby objavil breh, druhý bol vlastne bez šance, pretože breh nemal. Možno naozaj jednoducho utekal...

Žiaľ ani Stone sa nevyhol častému hollywoodskemu problému - pre-dramaturgizácie. Akoby existovala kolektívna predstava, že udalosti života nie sú dosť silné a je ich nutné preexponovať, akoby bolo nutné do každého obdobia a do každých úst zasadiť idey súčasného chápania spoločnosti. Tak ako Scott v Gladiátorovi nemiestne oprašuje republikánske heslá, tak aj Stone robí z Alexandra div nie propagátora Európskej únie. Je to o to iritujúcejšie, že v takto "nabubralých" falošných pózach o slobode pre všetkých ľudí a ich voľnom pohybe zanikajú skutočné myšlienky tej doby. Ako si má človek vážiť význam Solónových reforiem v Aténach a rozbitie moci aristokracie, keď na neho "celuloidové hlavy" sypú súčasný liberálno-demokratický pátos? Ako má vidieť v Alexandrovi skutočného (aj keď možno nechceného) hýbateľa doby, ktorý štartuje jednu veľkú kultúrno-civlizačnú epochu, keď mu rozprávač vkladá do úst vety 20. storočia...

Všeobecne tak možno povedať, že Stone mal evidentne silnú a jasnú víziu o svojom hrdinovi. Víziu, ktorá však - žiaľ - chcela povedať priveľa a nakoniec mnohé (ako to býva) nedopovedala. Niektoré momenty rozpitval do podrobnosti, iné jednoducho skočil. Autorov filmu  evidentne viac zaujímali ľudia a ich slová ako konkrétne činy. (Trochu paradoxne k záverečnému posolstvu: "Nakoniec nezáleží na ničom, iba na skutkoch"). Zatiaľ čo Roxana, Hefaistion, Olympia i Filip získali významný priestor a vypovedali mnohé, na gordický uzol, Théby, Egypt, Skýtov sa v podstate nedostalo. Celý trojhodinový film tak vlastne obsahuje iba jednu - dve veľké bitky a tým sme klasický obsah pojmu akcia vyčerpali. Toto, obávam sa, bude kritickým bodom pre mnohých divákov, ktorí pôjdu na známe mená a výpravné dobrodružstvo. Treba poctivo povedať, že Alexander nie je ani Gladiátor, ani Statočné srdce, ani Trója. V dobrom i zlom zmysle slova. Má totiž väčší vnútorný náboj v kladení si otázky, kto hrdina vlastne je než spomínané diela, ale chýba mu zase ich rytmus, akcia a dravosť. Rád by som sa mýlil, ale asi mnohí budú z tohto filmu odchádzať sklamaní...

Najčastejšie porovnávanie predpokladám s Trójou. Alexander mi z tohto porovnávania vchádza lepšie, aj napriek viacerým - ale. Jedným z nich je hlavný predstaviteľ. Zatiaľ čo Brad Pitt držal (spolu s Banom a ďalšími) Tróju nad vodou, Colin Farrell mal do charizmatickej postavy chvíľami naozaj ďaleko. Je zaujímavým paradoxom (nespomenul som ho prvý, ale stotožňujem sa s ním), že čím viac prestávalo okolie rozumieť Alexandrovi, tým viac som ja začínal veriť Farrellovi. Ak niekto herecky zaujal, tak v prvom rade (prekvapivo)  "Medusa" Angelina Jolie a následne Jared Leto ako Hefaistion. Val Kilmer a predstavitelia generálov odviedli rutinnú prácu občas mierne oklieštenú priestorom, ktorí dostali. Na druhú stranu, že niet malých rolí - pripomína Raz Degan, ktorému stačilo aj pár sekúnd v koži kráľa Dareia, aby som si ho všimol. Osobitne si nechávam Rosariu Dawson (25 hodina). Je neskutočné kam túto výraznú tvár vizuálne posunul Stone. Práve pri nej snáď explicitne dokumentoval bisexualitu tej doby. Rosaria v oblečení, na mňa pôsobila mužskejšie a škaredšie než Hefaistion, čo samozrejme úplne zaniklo, keď sa vyzliekla...