SLÁVICI V KLIETKE

Napriek tomu, že film Slávici v klietke neprináša vlastne nič nové do témy, ktorá sama tvorí jedno veľké klišé, dá sa celkom príjemne pozerať a jeho kasový úspech na francúzskom trhu je určite zaslúžený. Jadrom jeho čara je jednoduchosť rozprávania a starostlivé vykreslenie hlavných aj vedľajších postáv - a to z pohľadu scenára, ako aj stvárnenia na plátne. Okrem samotného Matthieua (Gérard Jugnot) sa pomerne veľkého priestoru dočkali viacerí detskí hrdinovia a všetci mladí herci (Jean-Baptiste Maunier, Maxence Perrin, Grégory Gatignol) odviedli prirodzené výkony bez najmenšieho zaváhania. A hoci sa postava riaditeľa Rachina (François Berléand) "vyfarbí" až ku koncu deja, po celý film zásobuje školu pravidelným prísunom tiesnivého napätia a svojou až viditeľnou aurou zlovôle.

V snímke má ústredné miesto jej hudobná stránka, ktorá je spracovaná s mimoriadnym vkusom - fakt, že režisér je vzdelaním hudobník, sa skutočne prejavil. Chlapčenský zborový spev nepatrí práve medzi trhače hitparád, no dovolím si tvrdiť, že pri niektorých piesňach bude mráz behať po chrbte každému divákovi, ktorý nie je dokonale hudobne hluchý. Veľkým pozitívom je, že chvíle, keď sa hudba presúva do popredia, nie sú nikde zbytočne natiahnuté - jednotlivé motívy tak majú šancu vyniknúť bez toho, aby zdržovali spád deja či nudili tých menej trpezlivých. Ďalšou devízou je repertoár zboru - namiesto odrhovačiek typu Óda na radosť znejú neopočúvané a miestami aj dosť moderné skladby. Spevu sa dá vytknúť azda len občasný nedostatok vierohodnosti - z niektorých pasáží vanie očividná istota virtuózov, na hony vzdialená amatérskemu zboru zlepenému z "náhodnej vzorky" chlapcov.

Vizuálnu stránku filmu charakterizuje jednoduchosť, podporená faktom, že prakticky celý dej sa odohráva v priestoroch internátnej školy. Strohé interiéry a opotrebované zariadenie navodzujú triezvu, sparťanskú a vcelku neutrálnu školskú atmosféru, ktorú narušujú len obludné, masívne vchodové dvere do budovy - symbol neslobody chovancov. Konzervatívna kamera a strih dojem jednoduchosti len dopĺňa.

Je príjemné, že k nám po čase opäť dorazil francúzsky film, ktorý sa nesnaží bessonovsky ohurovať ani z nás - RRRrrrr!!! - narobiť Agentov dementov. Treba však povedať, že Slávici v klietke vyznievajú trošku nevýrazne. Vychovávateľ Matthieu, človek dobrý ako krajec chleba, pretvoril celý film na svoj obraz a odobral mu tým akékoľvek ostrie. Hoci sa snímka pekne vyhýba zbytočnej sentimentalite, pôsobí dojmom príjemného spomínania na síce ťažké, ale pekné školské časy - no možno práve tým láka svojich divákov.

Les choristes (Francúzsko/Švajčiarsko, 2003, 93 min.)
Réžia: Christophe Barratier. Scenár: Christophe Barratier, Philippe Lopes-Curval. Kamera: Dominique Gentil, Carlo Varini. Hudba: Bruno Coulais. Hrajú: Gérard Jugnot, François Berléand, Jean-Baptiste Maunier, Jacques Perrin, Kad Merad, Marie Bunel, Philippe Du Janerand, Jean-Paul Bonnaire