NÁVRATY: INÁ LÁSKA

Cez schému westernu môžeme nazerať aj na Inú lásku. Peter predstavuje hrdinu zaťaženého minulosťou, s ktorou chce skoncovať a obnoviť v sebe zmysel pre spravodlivosť a morálku. Jonáš sa v tom prípade dostáva do postavenia rigidného „ochranárskeho“ šerifa, ktorý uprednostňuje stabilitu vzťahov a je schopný si ju vynútiť silou na úkor zákona. Navyše, svoje postavenie (naj)silnejšieho využíva na dosiahnutie peňažného zisku podvodom. Treťou, ale nie nepodstatnou postavou je žena, v tomto prípade Marta. Petrova „pacientka“ a snúbenka Jonáša. Z trojice je jedinou postavu, ktorá sa v priebehu deja nielen „odhaľuje“, ale aj vyvíja. Od podriadenej snúbenky sa stáva ženou, ktorá sa vzbúri. Peter i Jonáš ostávajú počas filmu postavami nemennými, zásadovými. O Jonášovi sa v zásade nedozvieme nič, o Petrovej minulosti sa dozvedáme len z krátkych útržkov, náznakov. Ostatní slúžia n dotvorenie prostredia. „Film je plný viac či menej skrachovaných mužov a žien, je to akési panoptikum bezútešnosti, kde aj pokus o vraždu je takmer rutinou záležitosťou.“3

Stručnosť vo vykreslení postáv má síce svoje odôvodnenie práve v spomenutej štruktúre westernu, ktorý môže pracovať aj s akýmisi „preddefinovanými“ postavami, na druhej strane je tiež zdrojom problémov. Náznakovité predstavenie postáv totiž sťažuje dôveryhodné vykreslenie ich konfliktu, ktorý v prípade Inej lásky končí pokusom o vraždu. Takto daní účastníci konfliktu vyžadujú od režiséra obratnosť a presne premyslenú koncepciu. Trančíkovi sa túto scenáristickú konštrukciu nepodarilo hodnoverne transformovať. Křižanov scenár ponúkol silný príbeh a, aj napriek problematickým zložkám, bol základom pre kvalitnejší film, než nakoniec vznikol. Režijný prístup Dušana Trančíka presadzujúci psychologizáciu postáv, vyostrenie ich konfliktu a najmä pretláčania metaforických rysov príbehu však filmu viac škodí. Tým, že presadzuje významovú zložku obsiahnutú v druhom pláne, dostáva sa  prvý plán do úzadia. Príbeh sa stáva preťaženým. Trančík navyše postráda pevnú koncepciu vedenia hercov, schopnosť základnej mizanscény. Napriek tomu, že Maroš Kramár i György Cserhalmi sú dobrí herci, čo preukazujú aj v detailných záberoch v Inej láske, pôsobia v širších záberoch zmätene, akoby stratení v priestore.  

Paradoxne, vo výraze si film zachoval istotu odrážajúcu konkrétnu predstavu. Ponurosť a ošarpanosť prostredia (film sa nakrúcal v exteriéroch Osrblie, Jasenie, Limbach), absencia svetla a preferovanie temných farieb zdôrazňujú obskuritu situácie, v ktorej sa Peter ocitol. Snímanie kameramana Alojza Hanúska pridáva na ťaživosti, depresívnom pocite z filmu, z bezvýchodiskovej situácie, o ktorej hovorí. Skutočne, niet kam odísť. Aj návrat, aj zotrvanie sú rovnako mizerné voľby. Práve obrazová stránka, hoci podfarbená miestami rušivo preexponovanou hudbou Mariána Vargu, osebe je adekvátnym vyjadrením scenáristického zámeru.

„Dušan Trančík vo svojom 6. celovečernom filme usiloval o hlbokú sondu do mravných problémov súčasnosti, o odkrytie pracovnej podoby fungovania niektorých mechanizmov. Ak však jeho režijná práca vo fáze realizácie bol z rôznych príčin orientovaná na improvizáciu, miesto napĺňania premyslenej režijnej predstavy. Výsledný tvar rozhodne nie je tým najambicióznejším minuloročným príspevkom Koliby, akým sa črtal byť vo fáze literárnej prípravy.“4