|
KÓD DANA BROWNA |
KÓD DANA BROWNA |
Da Vinciho kód je nesmierne populárna a zároveň kontroverzná kniha. Za svoj úspech vďačí aj všeobecnej popularite konšpiračných teórií. Tajomná vražda na pozadí príbehu o Ježišovi Kristovi a jeho údajnej manželke, sprisahania a utajované pravdy, to všetko pomerne presne trafilo väčšinový vkus.
Sprisahania sú populárne, aj keď sú len domnelé. Od Protokolov sionských mudrcov, ktoré vyšli z dielne cárskej tajnej polície, až najnovšie po Da Vinciho kód amerického bestselleristu Dana Browna – konšpirační teoretici si majú z čoho vyberať.
|
Tajomstvo Poslednej večere
Dôvodov na obľubu konšpiračných teórií je viac. Po prvé, konšpiračné teórie sú tajomné, pôsobia zaujímavo. Ľudia ich majú radi podobne ako horory a trilery. Po druhé, kto vyslovuje či obhajuje konšpiračnú teóriu, vyzerá zasvätene a dôležito. Po tretie, konšpiračné teórie jednoducho vysvetľujú zložitý svet. Po štvrté, ospravedlňujú slabosť. Niekomu sa nedarí? Môže za to mocné sprisahanie...
So stúpencami konšpiračných teórií sa väčšinou polemizovať nedá. Každý argument proti svojej teórii obrátia v jej prospech.
Keď Dan Brown napísal svoj Da Vinciho kód, zrejme netušil, aký úspech s ním dosiahne. Kniha má úspech ako nijaký iný bestseller, do marca 2006 sa už predalo vyše 40 miliónov výtlačkov. V týchto dňoch prichádza do kín aj filmová verzia Da Vinciho kódu a opäť sa očakáva fenomenálny úspech.
Prečo? Dan Brown rozvíja príbeh o cirkvou „zamlčanej pravde“, že Mária Magdaléna bola Ježišovou manželkou a mali spolu dieťa. Podľa knihy sú práve telesné pozostatky Márie Magdalény oným „svätým grálom“, uloženým na tajnom mieste. A toto tajomstvo už stáročia ochraňuje Priorstvo Sionu, tajné bratstvo, na čele ktorého kedysi stál Leonardo da Vinci, Sandro Botticelli, Victor Hugo či Isaac Newton.
Prečo Da Vinciho kód? Leonardo da Vinci totiž podľa Browna „zakódoval“ toto tajomstvo do svojho slávneho obrazu Posledná večera, na ktorom je vraj ako jeden z Ježišových učeníkov zobrazená práve Mária Magdaléna. A do tajomnej vraždy, ktorá tvorí zápletku knihy, je zapletený člen katolíckeho hnutia Opus Dei – z čoho akoby vyplývalo, že práve toto hnutie je dedičom „strážcov tajomstva“. Nevysloveným, ale medzi riadkami zreteľným motívom sú aj náznaky, že katolícka cirkev v mene uchovania „svojej pravdy“ v dejinách neváhala vraždiť.
Tvrdenia, že okrem obligátnych „manipulátorov dejín“, teda židov, sú manipulátormi aj kresťania, konkrétne katolícka cirkev, nie sú nové. Takéto konšpiračné teórie sú populárne i medzi ľuďmi, ktorí sa považujú za racionálnych a osvietených – zmes faktov a fikcie Dana Browna, aj keby bola stokrát logicky vyvrátená, na tej podľa nich niečo je...
Problém je, že hoci Brown predstiera autenticitu mnohých faktov, mnohé z nich podľa historikov vôbec nesedia. Mieša sa tak fikcia (faktických chýb sú desiatky a boli už zverejnené v niekoľkých publikáciách) so skutočnosťou – napríklad hnutie Opus Dei skutočne existuje a skutočne je mnohými podozrievané z toho, že ide o akúsi „tajnú spoločnosť“.
|
Brownov opus
Da Vinciho kód naznačuje, že katolícke hnutie Opus Dei hrá nejakú zvláštnu rolu. Prečo si vybral práve Opus Dei? Keď španielsky kňaz, vtedy ani nie tridsaťročný Josemaría Escrivá založil v roku 1928 laické katolícke hnutie Opus Dei, mal zaujímavý cieľ: priblížiť laikom svätosť. Kresťan podľa neho nemá deliť svoj život na dve časti: jednu nedeľnú a druhú „zvyšnú“. Escrivá tvrdil, že život je len jeden. Buď sa žije s Bohom, alebo bez Boha.
Tieto myšlienky nachádzali aj negatívnu odozvu. Mnohí katolíci boli aj vtedy „nedeľní“. Takže proti hnutiu Opus Dei od začiatku vystupovali tí sekularizovanejší, liberálnejší katolíci. Ale problém nastal aj s mnohými konzervatívcami. Zdalo sa im, že požiadavka svätosti, ktorá sa dovtedy vzťahovala v prísnej podobe skôr na kňazov a rehoľníkov, nemiestne „pozdvihuje“ laikov, a teda ohrozuje tradičnú štruktúru cirkvi.
Opus Dei mal problémy s prijatím – u katolíkov i nekatolíkov. Ale nie za všetky ťažkosti mohli len nové idey. Objavili sa aj obavy z toho, že by si hnutie mohlo získať priveľký vplyv. V cirkvi i mimo nej. To, že svojich členov rozposiela do sveta, to, že od nich žiada, aby v bežnom živote postupovali radikálne podľa kresťanských zásad, vyvoláva v sekularizovanom prostredí dojem, že tu ide o „ultrakresťanskú konšpiráciu“.
Konšpiratívnemu videniu hnutia Opus Dei nahráva aj to, že ide o pomerne malú skupinu ľudí. Prežíva teda povesť, že Opus Dei je tajná spoločnosť s tajnými obradmi a tajným poslaním. Keďže konšpiračné teórie využívajú ako materiál skutočnosť (i keď prispôsobenú na svoje ciele), dá sa logicky opýtať: je na hnutí Opus Dei niečo zvláštne? Existuje niečo, čo by oprávňovalo vznik všetkých tých fantasticky znejúcich chýrov, aké výdatne živí aj Brownov Da Vinciho kód?
|
Tajomstvá Opus Dei
Je pravda, že členovia Opus Dei sa dopúšťajú masochistického sebamrzačenia? John L. Allen, člen redakcie časopisu National Catholic Reporter, ktorý má povesť objektívneho spravodajcu o záležitostiach katolíckej cirkvi a zároveň človeka s vynikajúcimi informačnými zdrojmi, píše, že pestujú pravidelné „umŕtvovanie tela“, čo sú však len mierne praktiky a nedajú sa porovnať s krvavými rituálmi, aké opisuje Dan Brown. Numerári (laici žijúci v celibáte) údajne nosia dve hodiny denne okrem nedele na nohe tesne pripútanú reťaz.
Raz do týždňa sa niekoľko minút „bičujú“ – Allen uvádza, že ide o mierne údery pláteným bičíkom a väčšinou ich sprevádza modlitba. Supernumerárov (ktorí si zakladajú rodiny) sa nič také netýka. Ale: pôsty a rozličné odriekania, aké sú známe aj bežným katolíkom, sa v hnutiu tešia úcte. Majú pripomínať, že človek sebazapieraním rastie k svätosti.
Opus Dei, uvádza Allen, nie je tajná spoločnosť. Ale jej členovia nemusia svoje členstvo zverejňovať, takže niekedy o ňom netušia napríklad ani ich najbližší susedia. Z toho vznikajú dohady.
Verejne sa napríklad debatuje, či je členom Opus Dei známy americký novinár Robert Novak (podľa Allena nie).
Hovorí sa, že niektorí členovia hnutia sa odcudzili rodinám. Mnoho nespokojných príbuzných tvrdí, že Opus Dei je „kult“. Takéto konflikty však vídať aj pri iných príležitostiach (napríklad ak sa syn či dcéra rozhodne prestúpiť na iné náboženstvo, nájde si partnera, ktorý sa rodičom nepáči, alebo si zvolí netradičný životný štýl).
Ale priepasť medzi chápaním života, ktorým sa vyznačuje Opus Dei, a tým, ktoré pestuje dnešná spoločnosť Západu, je obrovská. Nedá sa očakávať, že by ju preklenulo „len“ racionálne vysvetľovanie.
Božia chobotnica
A tak si Dan Brown vybral dobre: ako materiál dostal hnutie, ktoré od začiatku obklopovali spory, tajomstvá i chybné interpretácie.
K tomuto základu následne pridal chytľavý dej s tézou o manželskej úlohe Márie Magdalény po Kristovom boku a úlohe matky jeho dieťaťa. Túto podobu Márie Magdalény si Dan Brown vymyslel. Majstrovsky však svoju fikciu preplietol s faktami – a najmä s tým, čo je na Opus Dei pre mnohých dodnes dráždivé. Na stránkach knihy sa tak poľahky mohla zrodiť „božia chobotnica“. Opus Dei na skreslenie svojej podoby Danom Brownom (a filmármi, ktorí z jeho Da Vinciho kódu vychádzali) už reaguje.
Hnutie požiadalo, aby k filmu pridali aj upozornenie, že nemá nič spoločné so skutočnými osobami a udalosťami. V tomto zmysle sa Opus Dei nespráva ako skutočne tajná spoločnosť. Tá by sa totiž v takejto situácii zrejme len „pritajila“. Čo sa týka úplnej transparentnosti, Opus Dei má pred sebou dlhú cestu, a ktovie, či ju niekedy prejde. Lenže robiť z neho spolok fanatických násilníkov, ktorí sa usilujú potlačiť pravdu, je lož – alebo, jemnejšie povedané, len literárna fikcia a nič iné. Ak by sa Dan Brown rozhodol skresliť obraz nejakej skutočnej žijúcej osoby do tej miery, do akej skreslil „pravdu“ o Ježišovi, iste by sa nevyhol žalobe za urážku na cti.
Text bol pripravený pre týždenník .týždeň
