|
PROFIL: WOODY ALLEN |
PROFIL: WOODY ALLEN |
Rok 1935, 1. december, Bronx. Manželia Martin Konigsberg a Nettie Cherry práve priviedli na svet syna, Allena Stewarta Konigsberga. Je presne 22:55 a svet je o jedného génia bohatší.
„Jediná vec, ktorú skutočne ľutujem, je, že nie som niekto iný."
Všetko sa to začalo, keď mal malý Allen tri roky - matka ho zobrala do kina na Snehulienku a táto rozprávka, plná kúziel, trpaslíkov, krásnych princezien a podlých bosoriek, ho učarovala natoľko, že sa svet strieborného plátna stal jeho druhým domovom.
Keď trochu podrástol, bol vďaka svojmu vysokému IQ priradený do triedy pre mimoriadne nadané deti. Nedarilo sa mu však tak, ako by sa od neho očakávalo, a školu znenávidel už od prvého dňa - nerobil si domáce úlohy, bol hrubý na učiteľov a neustále vyrušoval. Na druhej strane, čo je možno ešte prekvapujúcejšie, bol veľmi dobrý v rôznych športoch. Red, čo bola prezývka, ktorú si vyslúžil pre svoje červené vlasy, hrával basketbal, futbal, baseball a pár mesiacov dokonca trénoval box, kým mu to rodičia nezatrhli.
Šport a filmy sa ale nestali jeho jediným koníčkom. Odmalička ho fascinovala mágia a keď mal pätnásť rokov, zúčastnil sa na konkurze do televíznej show The Magical Clown. So svojim trikom, bohužiaľ, neuspel, pretože dôležitú časť v ňom zohrávala fľaša likéru, ktorá, ako mu bolo povedané, nemá v programe pre deti čo robiť. V tomto období taktiež začal hrať na klarinete a hrá na ňom dodnes, deň čo deň. Niet preto divu, že kúzla a hudba sa stali častým motívom v jeho neskorších filmoch.
Na jeseň v roku 1952 sa pustil do písania krátkych vtipov pre noviny dúfajúc, že niektoré z nich budú aj použité a zverejnené. Táto predstava ho na jednej strane poháňala dopredu, no na strane druhej ho desila – nadmieru hanblivý Allen Stewart Konigsberg sa preto premenoval na Woodyho Allena, podľa svetoznámeho klarinetistu a svojho idolu Woodyho Hermana. Zanedlho si jeho príspevky všimol Earl Wilson, novinár pracujúci pre New York Post, a začal ich používať vo svojej rubrike Earl's Pearls. Spočiatku len anonymne, bez väčších prejavov uznania - tie prišli až dňa 25. novembra toho istého roku, kedy bolo jeho meno po prvýkrát oficiálne uvedené na konci Wilsonovho stĺpčeka.
|
|
Komediálna kariéra ešte iba šestnásťročného Woodyho Allena sa v tej chvíli dala nezastaviteľne do pohybu. V roku 1953 začal navštevovať prestížnu NYU, odbor komunikácia a film, no jeho nezáujem o štúdium sa stále viac a viac prehlboval. Nechodil na prednášky, neustále mu horeli termíny a tamojší učitelia nenašli pochopenie pre jeho humorné scénky.
Na konci prvého semestra musel pre zlé výsledky školu opustiť. "Bol som len úbohý študent. Nebavilo ma to tam. Keď robím film, medzi mnou a publikom je akási tichá dohoda – musím ich rozveseliť a nie unudiť k smrti. Je to moja povinnosť. Jednoducho im predávam odkaz. Veľkí tvorcovia ako Bergman, Kurosawa, alebo Fellini sú veľmi zábavní, ich filmy sú pútavé. A na univerzite ma nikto nikdy nevedel upútať, len unudiť do bezvedomia."
Aj napriek tomu sa však dva roky po vylúčení stal jedným z pol tucta ľudí, ktorých si NBC vybrala pre svoj program na podporu začínajúcich scenáristov. Woody sa presťahoval do Hollywoodu a pridal sa k skupine Colgate Comedy Hour, ktorej hlavou bol Danny Simon, starší brat dramatika Neila Simona. Ako neskôr povedal, všetko, čo sa naučil o písaní komédií, vie práve od Dannyho.
15. marca 1956 si oženil so svojou prvou dlhoročnou priateľkou Harlene Rosen. Presťahovali sa späť do New Yorku, ona študovala filozofiu a Woody zásoboval miestnych komediantov svojimi originálnymi vtipmi a monológmi, ktoré mu vynášali sto dolárov za každú minútu ich trvania.
Ďalšie dva roky taktiež naberal neoceniteľné skúsenosti ako režisér a autor menších divadelných hier a skečov v letnom tábore Tamiment pre nezávislých ľudí z brandže. Žiadna z jeho prác sa dodnes nezachovala, až na jednu s názvom Opening Night, ktorá bola len nedávno znovuobjavená v priestoroch Tamimentu
V novembri 1958 začal spolu s Larry Gelbartom písať scénky do The Chevy Show, v ktorej vystupoval známy americký komik a zabávač Sid Ceasar a ktorú vysielalo NBC dlhých desať rokov. Z Woodyho sa postupne stával uznávaný televízny scenárista s pravidelným platom tisícsedemsto dolárov na týždeň. Aj napriek sľubne sa vyvíjajúcej kariére sa však v roku 1960 rozhodol ukončiť svoje pracovné pomery a začal sa živiť ako pódiový komik.
K tomuto kroku mu dopomohli aj jeho budúci manažéri Charles H. Joffe a Jack Rollins, ktorí doposiaľ objavili také hviezdy, akými sú Robin Williams, David Letterman, Billy Crystal, alebo Harry Belafonte. Odvtedy spolu uzavreli obchody v celkovej hodnote niekoľko miliónov dolárov a to aj napriek tomu, že nie sú nijako formálne spätí a nepodpísali ešte ani jednu zmluvu. Zatiaľ vždy stačilo chlapské podanie ruky.
"Čo si myslím o svojich divákoch? Nikdy ich nepodceňujem. Považujem ich za rovnako inteligentných... možno inteligentnejších."
|
|
Woodyho popularita rástla zo dňa na deň počas celého obdobia, kedy sa živil ako komik (1960-1968). A tak zatiaľ čo v počiatkoch dostával smutných sedemdesiatpäť dolárov na týždeň, v roku 1964, keď už bol vyhľadávaným zabávačom po celej krajine, ich bolo päťtisíc. Doposiaľ vyšli štyri nahrávky s jeho vystúpeniami: staršie kúsky Woody Allen, Woody Allen Volume 2 a The Third Woody Allen Album a výberový Woody Allen: Standup Comic z roku 1978, jediný, ktorý si ešte dnes môžete kúpiť v obchodoch.
Nanešťastie, priamo úmerne s pracovnými úspechmi sa dostavovali osobné problémy – jeho vzťah s Harlene sa po šiestich rokoch skončil búrlivým rozvodom za veľmi nepríjemných okolností. Woody sa s touto skúsenosťou vyrovnal po svojom a napísal krátku, no uštipačnú hru The Dread Mrs. Allen, za čo ho jeho bývalá manželka dala na súd. Dôvod? Verejné hanobenie jej osoby.
"Už ako dieťa som mal smolu na ženy. Keď sme boli na Snehulienke, všetci chlapci sa zaľúbili do nej, len ja do tej bláznivej strigy."
Woody vstúpil do filmovej brandže, keď si ho v roku 1964 objednali ako scenáristu filmu "WHAT'S NEW, PUSSYCAT" (1965). Natáčanie tohto snímku sa pre Woodyho stalo nočnou morou. Na šesť mesiacov zostal uväznený v Paríži, kvôli Sellersovi, ktorý bol po úspechu Ružového pantera hlavnou atrakciou na pľace, si ho sotva niekto všimol a čo bolo najhoršie, jeho pôvodný scenár bol nespočetnekrát bezcitne prepísaný. Woody sa dokonca začal vyhrážať, že ak tieto zmeny neprestanú, odstúpi od zmluvy. Zmeny, samozrejme, neprestali, jediný rozdiel bol v tom, že teraz ich začali robiť potajomky za jeho chrbtom. Výsledok bol nakoniec kritikou prijatý len veľmi vlažne, no v kinách si viedol prekvapivo dobre – čo sa týka tržieb, stal sa piatym najvýnosnejším filmom roku. Woodyho zárobok činil 0.25% z celkového výnosu.
Jeho prvý režisérky počin sa spája s filmom "WHAT'S UP, TIGER LILY" (1966). Nápad prestrihať a predabovať japonskú napodobeninu Jamesa Bonda (v originále "KOKUSAI HIMITSU KEISATSU: KAGI NO KAGI" (1965)) poskytol Woodymu dostatok priestoru na uplatnenie svojho komediálneho talentu. Svet tajných agentov navštívil ešte raz vo filme "CASINO ROYALE" (1967), tentoraz však už len na hereckom poste.
Nasledovala séria úspešných komédií plných absurdného, no inteligentného humoru, nezabudnuteľných replík a odkazov na takých klasikov, akými sú Bob Hope a Groucho Marx. Allen si taktiež zahral vo filmovej adaptácií svojej vlastnej divadelnej hry "PLAY IT AGAIN, SAM" (1972), ktorá ešte pred tým slávila veľké úspechy na Broadwayi (odohralo sa 453 predstavení). Na divadelných doskách sa taktiež prvýkrát stretol so svojou budúcou múzou a partnerkou Diane Keaton, s ktorou neskôr natočil celkovo osem filmov. Jedným z nich bol aj snímok "ANNIE HALL" (1977), ktorý znamenal nečakaný zlom v ich kariére.
Scenár k tomuto filmu vznikal len veľmi pomaly a predchádzali mu dlhé mesiace debát so spoluautorom Marshallom Brickmanom. Hlavná myšlienka sa im spočiatku zdala veľmi ťažko uchopiteľná, dej nebol celistvý, išlo skôr o akési komické útržky a čriepky vznášajúce sa v melancholickej atmosfére, ktorú mal Woody v hlave, no nevedel ju preniesť na papier. Keď sa však nakoniec odhodlal a dal sa do písania, bol hotový za necelé štyri dni! Ďalšie problémy nastali pri výbere názvu filmu. Pôvodný Woodyho návrh znel Anhedonia (neschopnosť prežívať rozkoš), no z marketingového hladiska bol považovaný za absolútne nevhodný. Brickmanova alternatíva, It Had to be Jew, parodujúca prvé slová pesničky, ktorú Annie v jednej zo scén zaspieva („It had to be you...“), bola snáď ešte horšia.
|
|
Ako to bolo ďalej, všetci dobre vieme. "ANNIE HALL" sa stala obrovským hitom a prototypom modernej romantickej komédie. Vychvaľovali ju rovnako kritici, ako aj diváci, a v Oscarovom klaní zvíťazila hneď v štyroch kategóriách – najlepší film roku, najlepší pôvodný scenár, Diane Keaton si domov odniesla sošku za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe, no a samotný Woody zaslúžene dostal cenu za najlepšiu réžiu. Slávnostnej odovzdávacej ceremónie sa však nezúčastnil, pretože v tom čase hral na klarinete v klube Michel's, rovnako ako každý pondelok už po celé desaťročia. Neskôr sa navyše nechal počuť, že súťaženie a boj o ceny v umení považuje za úplne nezmyselné, čo mu však nezabránilo v tom, aby si na svoje konto doposiaľ pripísal neuveriteľných dvadsať nominácií: trinásť za scenár, šesť za réžiu a jednu za herecký výkon.
"ANNIE HALL", okrem toho, že sa stala predobrazom pre mnohé budúce filmy, a pomohla zviditeľniť sa hercovi Christopherovi Walkenovi, ktorý tu stvárnil Annieho čudáckeho brata so sklonmi k samovražde, ovplyvnila aj módu – typické androgénne oblečenie, ktoré Diane nosila na sebe takmer počas celého natáčania (vestička, kravata a klobúk, všetko originál od Ralpha Laurena) sa priam zo dňa na deň stalo veľmi populárne.
"Viem, že to bude znieť divne, ale výhra Oscara za Annie Hall pre mňa vôbec nič neznamenala."
Z Woodyho sa stal medzinárodne uznávaný filmový tvorca, no ani na okamih nepoľavil zo svojho strhujúceho tempa - jeho ďalšie filmy sa ale niesli v zreteľne vážnejšom duchu. Najprv to bola pocta tvorbe Ingmara Bergmana a jeho vôbec prvá nekomédia, biela omša s názvom "INTERIORS" (1977), nasledovala melancholická prechádzka rodným New Yorkom za zvuku Gershwinovej Rhapsody in Blue, "MANHATTAN" (1979), trpká psychoanalýza seba samého v "STARDUST MEMORIES" (1980), o pár rokov neskôr natočil svoju obľúbenú "PURPLE ROSE OF CAIRO" (1985), hneď na to troma Oscarmi ocenený film "HANNAH AND HER SISTERS" (1986) a vo filme "SHADOWS AND FOG" (1992) vzdal hold nemeckému expresionizmu a režisérom, akými boli Fritz Lang, G.W. Pabst a F.W. Murnau.
Deväťdesiate roky sa blížili ku koncu a Woody sa oblúkom vrátil k trochu ľahším filmom, ktorými sa preslávil na začiatku svojej filmovej kariéry. A tak vznikli snímky ako "MIGHTY APHRODITE" (1995) s oscarovou Mirou Sorvino, muzikál s hviezdnym obsadením "EVERYONE SAYS I LOVE YOU" (1996), alebo Allenova pocta jazzu "SWEET AND LOWDOWN" (1999).
Po príchode nového milénia sa ďalšie prírastky do jeho obsiahlej filmografie stretli len s rozporuplnými reakciami, či už išlo o kriminálnu komédiu "SMALL TIME CROOKS" (2000), takmer autobiografický film "HOLLYWOOD ENDING" (2002), ktorého koncept si kedysi dávno napísal na zápalkovú krabičku, alebo schizofrenický počin "MELINDA AND MELINDA" (2004).
Ďalší Allenov film, "MATCH POINT" (2005), je predzvesťou veľkých zmien. Známe uličky New Yorku vystriedal upršaný Londýn (po snímku "LOVE AND DEATH" (1975) ide o jeho vôbec prvý film natočený kompletne mimo USA), pribudli nové herecké tváre a aj Woodyho režijný rukopis sa radikálne zmenil. Uvidíme, ako na to zareagujú fanúšikovia, no film si v kinách zatiaľ vedie prekvapivo dobre.
"V Spojených štátoch sa toho veľa zmenilo a nakrúcanie dobrých, malých filmov je tam teraz nesmierne ťažké. Pamätám si, že ešte v päťdesiatych rokoch som chcel písať divadelné hry, pretože väčšina dovtedy Hollywoodom vyprodukovaných výtvorov bola stupídna a nezaujímavá. No zrazu sme začali objavovať nádhernú európsku kinematografiu, ktorá tú našu pozdvihla na vyššiu úroveň, a práca vo filme sa razom stala zaujímavejšia ako tá v divadle. Zbožňoval som to obdobie. Dnes sa to však znova akosi zvrtlo a štúdiá sú opäť pri moci a vôbec ich nezaujímajú filmy zarábajúce len málo peňazí. Keď som bol ešte malý, v kinách týždeň čo týždeň bežal Fellini, Bergman, alebo Godard, či Truffat, no teraz už na nič také nenarazíte. Tvorcovia ako ja to majú tieto dni veľmi ťažké. Tie nenásytné štúdiá vôbec netrápi, aký film vyprodukujú – samozrejme, ak nakrútia dobrý film, sú dvakrát takí šťastní, no ich jediným skutočným cieľom sú filmy, ktoré dobre vynášajú. Nestarajú sa o nič iné, ako o tie stomiliónové molochy, ktoré potom zarobia päťsto miliónov. Aj preto som rád, že pracujem v Londýne. Som späť v slobodnom, tvorivom prostredí, na ktoré som si tak zvykol."
Láska k rodnému New Yorku, kríza medzi mužom a ženou, sexuálne problémy, židovská otázka, kúzla a mágia, psychoanalýza, strach z vlastného tvorivého zlyhania, jazz – žiadny iný režisér nevystaval medzi svojim pracovným a osobným životom takú tenkú hradbu ako Woody Allen. Žiadny iný režisér si nedovolí toľko neúspechov a žiadny nie je taký presný v uvádzaní nových filmov, bez ohľadu na to, či sa mu rozpadajú vzťahy, stroskotáva manželstvo kvôli škandálu s pornografickými fotografiami a ohováraniu, alebo či teroristický útok zanechá dieru v siluete Manhattanu.
Woody Allen je americkou odpoveďou na európsky autorský film.
"Celý život je jedna veľká tragédia. Narodíme sa, nevieme prečo. Sme tu, nevieme prečo. Žijeme, zomierame. Naša rodina zomrie. Naši priatelia zomrú. Ľudia trpia, žijú v neustálom strachu. Svet je plný chudoby a korupcie a vojen a nacistov a prírodných katastrof. Konečný ortieľ preto znie - prehráme. Nemôžeme vyhrať."
(použité zdroje: imdb.com, woodyallen.com, wikipedia.org, Nicolaus Schröder: Slávni filmoví režiséri (Slovart, Bratislava 2004))
