DOM PRI JAZERE

Alex na list odpíše a ani sa nenazdá, už si s Kate vymieňajú poštu akoby sa poznali a delili ich „len“ kilometre (pardon, míle). Ako býva zvykom, začnú sa jeden druhému zdôverovať, radiť si a zrazu si uvedomia, že ich ten druhý skutočne zaujíma, priťahuje a že ho vlastne milujú. Je tu len jeden malý problém – čas.

Dom pri jazere ponúka viac zvláštností, než len časový paradox. Predpokladám, že ste postrehli hodnotenie a tak v zásade neočakávate slová chvály. Máte pravdu, aj sa mýlite. Dom pri jazere má totiž veľmi peknú výpravu (prekvapivo na „obyčajný“ film) a príjemnú kameru. Prvé zábery sľubujú film s náladou rozmarného leta pri mori. Nostalgická atmosféra v zásade zostáva zachovaná po celý film, no nie vždy má šancu vyniknúť. Ubíja ju dej, lepšie povedané niektoré scény, ktoré až príliš nahlas vyvolávajú obranné mechanizmy logiky. Vtedy akýkoľvek emocionálny náboj v obraze ustupuje, stráca sa.

Nápad oddeliť tých, ktorí by mali byť (s ohľadom na žáner) spolu, neprekáža. Problém nastáva v jeho realizácii. Na základe listov Alex vie vyhľadať Kate v jej minulosti, čo aj robí. Na tom by nebolo nič logiku nabúravajúce, ale.. . Na oslave Katiných narodenín sa zoznámia, opustia spoločnosť a prežijú večer, na ktorý sa nezabúda. Napriek tomu, keď sa znovu stretnú v o nejaké dva roky, zostáva Alex pre Kate úplne cudzím mužom, nie je jej ani povedomý. Neviem, ako veľmi ste ochotní prijať takéto chyby, no mne vadili. Čo je smutnejšie, neboli jedinými prešľapmi za hranicu mojej tolerancie. Dom pri jazere si totiž pri budovaní hlavných postáv a ich vzťahu na môj vkus až príliš vypomáhal klišé v podobe vzťahu k otcovi (otcom), kríze v tom „súčasnom“ vzťahu a pod.

Priznávam, nesadla mi ani Sandra Bullock. Nedokázala som sa zbaviť pocitu, že Kate by mala byť jemnejšia, trochu „stratenejšia“. Sandra Bullock je pre mňa „girl next door“ a pôsobí príliš akčne a rozhodne. Navyše, celý čas bola štylizovaná do polohy novej/ďalšej Meg Ryan, čo jej nepristane. V dôsledku toho mohla hrať aj o život, stala sa pre mňa strateným prípadom. Lepšia by bola menej známa tvár. Keanu Reeves má oproti Sandre výhodu výzoru. Dokáže sa totiž vtesnať ako do akčných postáv, tak aj do obyčajných chlapíkov, ktorých by ste nechali ležať na ulici. Jeho herectvo tak pôsobí príjemnejšie. (A vôbec, prečo Kate nehrala Angelina a Alexa Brad? ;-).

Ako veľa romantických filmov, aj Dom pri jazere padá najmä na idei o tom, čo je romantika. Je príliš romantická aj na romantický film. Miesto toho, aby nechal vyniknúť atmosféru obrazu, dáva dôraz na dejové momenty. Je to škoda, lebo nálade filmu by menej diania prospelo. Bol by to taký príjemný, romantický film o ničom. Takto je tak trochu ako presladený ementál.

PS: Dom pri jazere je remake kórejského filmu Il Mare (Siworae, r. Hyun-seung Lee, 2000). Úprimne, vzťah medzi týmito dvoma filmami je asi ako medzi Bessonovou Nikitou (1990) a Badhamovým Point of No Return (1993). Preto považujem za nefér akékoľvek porovnávanie – každý z filmov je o inom.

The Lake House (USA, 2006, 99 min.)
Réžia: Alejandro Agresti. Scenár: David Auburn. Kamera: Alar Kivilo. Hudba: Rachel Portman. Hrajú: Keanu Reeves, Sandra Bullock, Shohreh Aghdashloo, Christopher Plummer, Ebon Moss-Bachrach, Willeke van Ammelrooy, Dylan Walsh, Lynn Collins