LETS DANCE

Pokiaľ sa vo filme netancuje a z reprákov sa nevalí hudba, pomaly kĺže na hranici diváckeho záujmu. Jednotlivým scénam chýba výraznejší nápad a zo všetkých strán je cítiť, že za kamerou stojí nováčik, ktorý dostal podporu. A tým choreografka a už aj režisérka Anne Fletcher aj je. Zjavne ju vôbec netlačila dĺžka filmu a tak k hlavnej dejovej línii popridávala ďalšie, ktoré však len zneprehľadňujú postavy. Svoju úlohu pani režisérky nezvláda hlavne pri dramatických scénach. Rozhovor Nory s jej mamou šuští papierom a veriť sa mu nedá ani s prižmúrením oboch oči. Podobne dopadol aj rozhovor dvoch kamarátov na ihrisku. O to ťažšie je hovoriť o hereckých výkonoch prevažne neznámych tvárí. Možno budú lepší v ďalších filmoch s presnou režisérskou rukou.

Opäť je problém v scenári, ktorý je absolútne predvídateľný a ani zlom, ktorý prichádza v tretej štvrtine filmu nikoho neprekvapí. Celá scéna pôsobí umelo a k absolútnemu gýču, keď kamera stúpa hore s pohľadom na prežívajúcu traumu hlavných postáv chýba len dážď.

Od filmu som toho veľa neočakával, ale tešil som sa na choreografiu tanečných scén a o to väčšie bolo moje sklamanie. Veľké tanečné scény tam boli dve. Jedna asi v strede filmu (druhý vrchol), kde bolo vidieť ako sa Tyler rýchlo učí choreografiu a samozrejme scéna záverečná. A namiesto toho, aby vzniklo niečo bombastického, či zaujímavého, ako zdvýhačka à la Dirty Dancing vznikla niečo ako choreografia do inštrumentálnej pasáže Janet Jackson na koncerte. Po skončení filmu som čakal, že aspoň počas záverečných titulkov bude nastrihnutá scéna, kde režisérka dokáže, že je skvelou choreografkou. Ale nič takého sa nekonalo. Prvenstvo medzi tanečnými filmami stále drží Luhrmannov Tanec v srdci a Let´s Dance je v porovnaní s Luhrmannovým filmom len lacná nepodarená kópia zasadená do moderného života.

Let´s Dance (má cenu sa zamýšľať, prečo distributér zvolil tento názov z originálneho Step Up?) v sebe na(ne)šťastie nesie morálne posolstvo: že ak človek chce, musí ísť tvrdo za svojim cieľom a naplniť si svoje sny. Nestačí sa len poflakovať, ale naplno rozvíjať talent, dotiahnuť začaté veci do konca a bla bla bla, veci, čo pravdepodobne na Ameriku platia. Inak si neviem vysvetliť ten obrovský kasový úspech, ktorému sa filmu dostalo.

Rád by som vám ponúkol ešte názor mojej sestry, ktorá vyhľadáva a chodí na všetky Streetdance Battle. O filme som sa s ňou rozprával cez ICQ: „Je to jednoznačne pekný chlapec... mna tam zaujimal hlavne ten tanec, ale myslela som si, že tam tancovania bude viac. Ten začiatok bol dobrý, ako strihali tie baletky s tým streetdancom, ale film bol úplne stereotypný... jako že ambiciózna tančenica z lepšej rodiny, ktorej matka s tým nesúhlasí, pretože chce pre ňu "lepšiu budúcnosť" a potom ako zázrakom zbadá veľky talent svojej dcéry... a zlý chlapec zo zlej štvrte, ktorý rád robí problémy, otca má alkoholika a zrazu si uvedomí, že môže mať aj lepšiu budúcnosť... Taký moralistický propagačný americký film... Ten jeho monológ na záver, že jak si uvedomil, že keď niečo chce, tak za to musí bojovať... no zvracať sa mi chcelo... To už tu bolo v takých filmoch miliónkrát. Je to film pre teenagerov, takže sa nič iného ani očakávať nedalo... Bolo to také nemastné neslané... taký odvar ničoho, bo ani streetdance to poriadne nebol... Neviem, čo to vlastne bolo za tanečný štýl, ale tak hlavné je, že hlavný hrdina je prudko je...lný.. *JOKINGLY*“