ČOSI FANTASTICKÉ JE ZA DVERAMI

Svet fantasy je nesmierne bohatý. Bolo by čudné keby nie, predsa len, Atrej a Falco nás čosi o hraniciach tejto ríše naučili. Poďme si trochu poklebetiť na túto tému. A možno príde aj dobrá správa...

Svet fantasy v širšom možnom slova zmysle (teda až potiaľ kde sa stretáva so sci-fi) je nesmierne bohatý. Vo svojej papierovej podobe (knihy a komiksové knihy)  predstavuje širokú pláň na jednej strane lemovanú Tolkienovým Mordorom a na druhej strane megapolismi od Mievileho. Množstvo krajín, náboženstiev a jazykov. Množstvo hrdinov a antihrdinov. Aspoň pri letmom poznaní tohto sveta, ktoré mi bolo dopriate poctivým blúdením touto krajinou a odčítaním si pár tisíc strán, je mi jasné, že sa v tomto svete dá hľadať a objavovať nekonečne dlho.

Bez ohľadu na množstvo fanúšikov a Oscarov, ktoré získal Pán prsteňov, bez ohľadu na obrovskú popularitu čarodejníckeho učňa s jazvou na čele, však nemožno ani chvíľu tvrdiť, že sa svet fantasy etabloval vo filme. Dokonca by som tvrdil, že uvedené dva príklady sú svetlou výnimkou a budúcnosť filmovej fantasy, je pre mňa stále zahalená.

Dôvodov je hneď niekoľko. Jednak je to pomerne vysoké množstvo nepodarkov (Dračie diery, Eragon), ktoré vlastne ani nemali snahu zadefinovať žáner v jeho vizuálnej podobe, ale jednoducho parazitovať na tom, čo je in, jednak je to „objektívna“ ťažkosť spracovania. Poďme však pekne po porade. Niekto môže namietnuť, že som uviedol dva nepodarky (niekto môže aj namietnuť, že Eragon je dobrý film, ale to by bolo na úplne inú debatu). Našli by sa asi aj ďalšie, pointa je však v tom, že pokiaľ ide o žáner, ktorý je tak trochu v plienkach, tak každá takáto katastrofa má väčšie dôsledky, ako sa zdá. Jednoducho pomer nepustí. A excelovské tabuľky producentov rovnako. Za prelom, resp. etablovanie sa vo filme budem považovať, ak prídu fantasy filmy, ktoré nebudú stavať na masívnej podpore čitateľov – fanúšikov, ale na svojom vlastnom umení a výpovednej hodnote. No a keď potom prídu nielen adaptácie, ale príbehy napísane priamo pre film, to bude fantázia...

Ako som to myslel s objektívnou ťažkosťou? Prečo tie úvodzovky? Nuž napríklad preto, že svet bizarných tvarov, veľkých armád a kolosálnych veží s Temným pánom v hornom okne, je materiálne náročný. A to je vďaka čarodejom z CGI snáď to najmenšie aj keď nie najlacnejšie. To, čo som mal hlavne na mysli je vnútorná výpravnosť a bohatstvo takýchto svetov. Veľké ríše môžu skrývať aj krásne komorné príbehy, ale musia byť filmovo vyrozprávané nielen remeslom, ale najmä láskou k téme, k žánru. Inak sa film utopí v záplave krásnej animácie, kostýmov a veľkých záberov, ktorým chýba zmysel a duša. Na ilustráciu toho čo mám na mysli voľne odparafrázujem koment kamaráta, ktorý na kineme funguje pod nickom Jacques. Išlo o jeho reakciu na Narniu a bola nejako v tomto zmysle: „Sú tam stovky rás, a rôznych potvor. Pomerne pekne urobených. No vzhľadom na to, že sa väčšina z nich iba predvádza pred kamerou a my o nich nič nevieme, sú tam zbytočne. Bohato by stačila jedna".  To čo mi teda vadí je keď sa forma zamení za obsah, a pojem fantasy sa presunie najmä do vytvorenia najbizarnejších masiek a kostýmov.

A to sme ešte s pesimizmom neskončili. Ďalšou položkou je kreatívnosť ľudí. Sapkowski nemá problém urobiť z trpaslíkov grgajúcich a prdiacich ozembuchov so širokým srdcom a pohrať sa s Artušovskou tematikou. Aj Fuqua sa pohral s Artušom (snažil sa mýtus zhistorizovať) ale chýbalo tomu srdce a ľahkosť. Legendu zabil a históriu neoživil. Pokiaľ sa neetablujú autori s víziou, ľudia so snahou napĺňať, definovať a posúvať svet filmovej fantasy, bude to len o „drahých lacných“ kulisách. V tomto smere ma aspoň do nejakej miery potešili Gilliamovi Bratia Grimmovci, som zvedavý na Vaughanov Stardust (Hviezdny prach) a veľké nádeje vkladám do Aronofskeho Fontány. Práve Gaimann je pekným príkladom odlišných možných chápaní sveta fantasy. Prvé je, že ide o „normálny zaujímavý príbeh“ ktorý je proste zasadený do iných reálií. Ako príklad použijem už spomenutý Gaimanov Stardust. Krásna love story, zasadená niekde medzi príjemnou naivitou rozprávok a ľahkým dotýkaním sa otázok, čo robí človeka človekom. Podobne ako trebárs jeho Nikdykde alebo Mievilova prvotina Kráľ Krysa sú v prvom rade zaujímavým príbehom a silnou emóciu, ktorým fantasy prostredie (čarovný svet za Múrom, Podzemie a Kanály Londýna) iba slúži ako špecifická kulisa. Je dôležité, ale nevládne. S trochou zveličenia by som povedal, že by mohli fungovať aj v iných, menej fantasy kulisách. Na druhú stranu iný Gaimanov svet - Sandman a jeho nočné mory - to už je iná porcia snívania. Tu je prostredie rovnocenným hrdinom a svet fantasy prestáva byť kulisou a začína byť hybnou silou tvorivosti. Čo som tých chcel povedať? Jednoducho to, že úloha fantázie a iracionálna v príbehu je absolútne otvorená a sama o sebe o ničom nevypovedá. Jednoducho treba urobiť zaujímavú, dych berúcu vec. Tona plastiky na tvári a oheň šľahajúci z papule ešte nerobí z príbehu dobré fantasy.

Lenže, čo keď takáto dych berúca vec má rozmer ságy (vôbec nie ojedinelý jav vo svete fantasy), ktorý potrebuje nielen kreatívnych ľudí, ale i dostatok prostriedkov a priestoru? Viete si predstaviť Pána prsteňov ako jeden dvojhodinový film? Ja ani radšej nie. Lenže kto vám dá priestor rozohrať postavy a ich charaktery, históriu, kultúru a pikle sveta? Ako vtesnať široké plecia fantasy príbehov do úzkych dverí panoramatických kinosál? To je z môjho pohľadu kľúčová otázka.

Kvalitný seriál. To je kľúčová odpoveď. Seriály sú v kurze. Pozrite si patričné roomy na diskusnom fóre kinemy, pozrite sa okolo seba. Každý hovorí o Lost, Prison Break, 6 feet under a ďalších seriáloch. Fanúšikovia však adorujú aj malé komunitné kúsky ako Firefly. Pár ľudí s talentom, kopa nadšenia a už to frčí. Mnohí určite viete, že Spielberg (nielen kôli frustrácii z odkladov Indyho 4) zoomuje na minisérie. Po Bratstvu neohrozených je na stole projekt (10-11 hodinových dielov) s pracovným názvom War of the Pacific. A to je iba začiatok. Píše sa o seriálovom Tintinovi, o téme AIDS a o projekte On the Lot (hľadanie filmárov) v ktorom si víťaz nakrúti spolu so Spielbergom vlastné filmové dieťa. Minisérie umožňujúce rozohrať podrobnejšie línie sú hitom.

No ale späť k fantasy. Trochu sa schladíme spomienkou na seriál Zaklínač, ktorý dopadol veľmi – veľmi zle (žiaľ Sapkowski dal od toho ruky preč, a tí čo to robili podľa vlastných slov ani netušili, čo vlastne adaptujú), trochu oprášme nostalgickú minulosť (podarený seriál Robin of Sherwood od BBC s nezabudnuteľným titulným songom od Clannad) a poďme k pointe tohto článku.

17. januára tohto roku priniesli niektoré servery (chud.com, variety.com, v našej blízkosti icefire.tym.cz) šokujúcu správu. George R. R. Martin predal práva na svoj opus Songs of Ice and Fire spoločnosti HBO. Podľa jeho vlastných slov, ho kde kto lámal od dôb keď napísal prvý diel Game of Throns (1996). Prikývol však až teraz. Po toľkých rokoch a stále v podstate v polovici písania. Čo je na tejto správe zaujímavé? Dokonca skvelé? Dajme slovo autorovi: "They tried for 50 years to make 'Lord of the Rings' as one movie before Peter Jackson found success making three," Martin said. "My books are bigger and more complicated, and would require 18 movies. Otherwise, you'd have to choose one or two characters." a poďme na to.

Songs sú ságou v klasickom zmysle slova. Majster stručnej prózy Martin v nich v mohutnom zábere cez desiatku hlavných postáv pomaly predstavuje svoj alternatívny feudálny svet. Po smrti kráľa, v tieni narastajúcich konfliktov, keď každý hrá hru o tróny a medzi najväčšími hráčmi zúri búrka mečov sa pripravuje konflikt rozmerov priam biblických.  Napriek tomu, že máme dobro a zlo pomerne jasne zadefinované (už v symboloch ohňa a ľadu). Martin je ďaleko od Tolkienovho bipolárneho sveta. Je omnoho drsnejší, nekompromisnejší voči svojím postavám. Svoju znalosť feudálneho prostredia (lénneho systému, zvyklostí, stravovania) využíva ako veľmi živí rámec pre načrtnutie a vývoj zaujímavých charakterov, zvraty a úmrtia „nesmrteľných“ hlavných hrdinov. Ak poznáte viete o čom hovorím, ak nie, skúste prečítať, myslím, že neoľutujete. A napriek ambícii popísať veľký stret (a možno koniec sveta) sa, podľa mňa, veľmi zdarne vyhýba opisnosti, zdĺhavosti a balastu. Keď si spomeniem na ambiciózne Jordanovo Kolo času, ktoré (pre mňa) skončilo ako nekonečné opakovanie samého seba, tak cítim veľký úžas nad týmto rodiacim sa dielom.

Piesne majú za sebou štvrtú knihu (Hra o tróny, Stret kráľov, Búrka mečov, Hostina pre vrany) zo siedmych. Ako sa Martin vyjadril na svojich stránkach, cíti, že postavy mu pod rukami žijú a vynucujú si stále viac priestoru. Sága sa neustále rozrastá (knihy pre svoj objem u nás vychádzali v dvoch dieloch) a  úprimne povedané, prvá polovica Hostiny bola naozaj zbytočne statická a pomalá. V tejto súvislosti si spomínam na predhovor pána Tolkiena k druhému vydaniu Pána prsteňov. Tam písal, že pri spätnom pohľade sa mu zdá Návrat Kráľa uponáhľaný a trochu stručnejší, než by mal.

Práve toto všetko, ten silný imperatív tvorivosti a dostatočného príbehu zdá sa, Martin dokáže silou svojej osoby presadiť. Dohoda s HBO totiž hovorí o pomerne výpravnom seriály štýlu ROMA v ktorom každá kniha bude predstavovať samostatnú sériu. Tento rozsah, spolu s pomerne veľkými právomocami Martina, ktorý svoje dieťa nepúšťa napospas produkčným šakalom, ma napĺňajú radosťou a optimizmom.

Autormi scenárov majú byť Benioff (25. hodina, Trója, Stay) a Weiss (Halo). Zaujímavosťou je fakt, že vždy jeden diel zo série napíše sám Martin. Ten sám sa veľmi pochvalne vyjadroval na adresu spomínaných pánov a ich zanietenosť a znalosť sveta Piesní boli pre neho silným argumentom, prečo do tohto projektu ísť. Pre mňa je toto správa, ktorá mi dáva nádej očakávať skutočný boom fantasy vo filme.

Teraz je presne tá chvíľa, ako keď sa dostala na svet správa, že nejaký PJ ide robiť Pána Prsteňov. Je to chvíľa nádejí, vzrušených špekulácii a snorenia po informáciách. A je najvyšší čas začať čítať Martina, aby ste potom, keď sa stane filmovým fenoménom, boli skúsenými harcovníkmi na túto tému. Keď potom niekto prehodí reč na minulosť Jona Sneha, vy len utrúsite poznámku: Že by nebol Stark? Že by bol Targaryen? Áno uvažoval som nad tým. Spomeňte si čo vravel staručký slepý Aemon.

A ak všetko dobre dopadne, možno pokojne oprášiť úvahy, ako by asi vyzeral sfilmovaný Silmarillion. A ako by vyzeral .....

Súvisiace linky:
https://www.chud.com/index.php?type=thud&id=8544
https://www.variety.com/article/VR1117957532.html?categoryid=14&cs=1
https://icefire.tym.cz