MARTIN SLIVKA, KTORÝ SADIL STROMY

Martin Slivka mi rozprával príhodu z nakrúcania filmu Odchádza človek. Kdesi v Bulharsku chcel nakrútiť kresťanské pohrebné sprievody, ale miestni funkcionári boli proti. Protestovali, že to nie je pravdivý obraz ich socialistickej krajiny. Navrhli, aby v čele sprievodu išiel človek s červenou zástavou. Súhlasil, vedel totiž, čo oni nevedeli, že film bude čiernobiely, a tak sa aj na plátne z červenej zástavy, symbolu vtedajšej moci, stala zástava čierna, pohrebná. Martin Slivka je frajer. Nikdy som mu to nepovedal. Neviem, čím to je, ale všetci tí sekáči zo šesťdesiatych rokov, Zeljenka, Hanák, Slivka, majú v sebe niečo neskutočne frajerské. Sú to pre mňa westernoví hrdinovia a ja viem, že nikdy nebudem ako oni, že nikto už nebude ako oni. Určite tu raz budú nejakí iní, možno tu už aj sú Balog, Škop, Šulíkovci, Kerekes, atď., ale im zatiaľ v očiach nesvietia tie „kovbojské plamene“.
Ivan Ostrochovsky, dokumentarista

„Dievčatko, vy chcete ísť na dokument?“ opýtal sa ma na prijímacích pohovoroch v roku 2000 profesor Slivka so zhovievavým úsmevom. Byť dievčatkom sa na Katedre dokumentu nenosilo, skôr trpelo. Hoci potom na prednáškach hovoril aj o teórii intuície a o Henri Bergsonovi a o tom, že nie je všetko len intelekt, vždy bolo jasné, na ktorej strane pevne stojí. Zažili sme ho iba rok. Keď odišiel, predmet zrušili, ostalo prázdno. Ešte veľmi dlho nikto taký ako on na škole nebude. Bol skutočným profesorom. Ale z pera dievčatka to asi vyznie neprimerane. Neviem, či by tomu bol rád. Asi by sa znova len tak zhovievavo pousmial.
Daniela Rusnoková, dokumentaristka

Prof. Martin Slivka bol pre mňa jedným zo zásadných ľudí v mojom živote, a to v troch momentoch. Naučil ma hovoriť filmovou rečou a vyjadrovať sa ňou. Okrem pedagogickej činnosti ma ovplyvnil aj ľudsky. Naučil ma vidieť svet prostredníctvom hodnôt, ako sú etika, zodpovednosť, morálka, hľadanie pravdy... Takže okrem celkov, detailov a komentára vo filme ma naučil uvažovať a premýšľať ako autor, ktorý musí stáť vo svojej pravde nohami pevne na zemi. Tretí rozmer je intelektuálny, bez neho filmár nemôže byť tvorcom. Ale bez humoru sa nedá žiť, tak by som teraz chcel pána profesora zobudiť, posadiť ho pred televízor a musel by týždeň sledovať TV programy a rád by som videl jeho reakcie a komentáre... Asi by sa čudoval ako Nanuk z Flahertyho filmu.
Jaro Vojtek, dokumentarista

Martin Slivka bol pre mňa vzácnym človekom. Bol jedným z mála ľudí, na ktorých bolo vidieť radosť a nadšenie z toho, čo momentálne robí. Bol veľmi vzdelaný a múdry, poznal neuveriteľne veľa a dokázal veľmi zaujímavo a vtipne prednášať. Na hodinách prednášal svojím prenikavým zvučným hlasom, ktorý ste počuli až na chodbu. Bol veľmi dôsledný, prísny, istým spôsobom zásadový. Mali sme pred ním rešpekt. Aj sme sa ho trochu báli, ale zároveň sme ho mali veľmi radi pre veľkú ľudskosť, ktorá z neho vyžarovala. Myslím si, že mal rád študentov a študenti mali radi jeho.
Juraj Lehotský, dokumentarista

Spomínam si na náš prvý seminár s Martinom Slivkom na VŠMU, keď sa on rozspomínal na svoj prvý deň na FAMU. Ich pedagóg sa ich vtedy opýtal, že čo je to film. Všetci sa snažili zosmoliť čo najlepšiu definíciu, aj Martin Slivka. Potom im pedagóg povedal: „Film, vážení studenti, je džungle! To vám říkám já, Jiří Weiss, laureát státní ceny.“ Teórie spojené s humorom – aj to je pre mňa Martin Slivka. Prednášal o naratológii, generatívnej semiotike, semiopragmatike a do toho zavesil vetu: „Veľký detail je skôr vecou fyziológie a čo povie nakrútený chlp v nose, keď to nie je filmový chlp s významom v štruktúre?“ A po slivkovsky sa rozosmial. Vzdelanec, ale zároveň vždy človek.
Marko Škop, dokumentarista

Martin Slivka, moderný slovenský polyhistor, akých bolo a je málo, vedec a umelec zároveň. Nezištný učiteľ, ktorý dokázal na svojich žiakov preniesť ozajstnú úctu k človeku a človečenstvu, úctu, ktorá sa nezačína a nekončí nakrúcaním filmu.
Mišo Suchý, dokumentarista

Jedinečný chlapík z rodu Churchillov, Satinských a Voskovcov. Neprehliadnuteľný zjav uprostred tesilovej upotenosti reálneho socializmu. Svojimi názormi a vzdelanosťou pomáhal tomuto národu so cťou vkročiť na mapu Európy. Vášnivý a nekompromisný rečník, ktorý svoje postoje hájil a presadzoval s brilantnosťou kordu pána z Bergeracu. Len málokto mal v sebe toľko lásky a pochopenia k vôni života, ako práve on a iba zopár vyvolených o nej dokázalo rozprávať tak noblesne a presvedčivo. Rád o sebe vyhlasujem, že som navštevoval prednášky Martina Slivku, ale naplnilo by ma nesmiernou pýchou, keby bol pán profesor ochotný potvrdiť, že patrím k jeho študentom.
Martin Plch, vydavateľ

Dokumentárny film nie je len estetická, ale aj etická kategória v zmysle výpovede, jej hodnoty a akéhosi spoločenského dosahu. Skúsenosť protagonistu a autora vytvára postoj a pomenúva vzťah vecí. Film a vôbec kultúra je tu preto, že ju potrebujeme, nie preto, že nám to niekto prikazuje. V tom zmysle sú jaskynné maľby v Altamire tým istým, čím je dnes film. Vnútorná potreba rozprávať príbeh je aj o tom, že všetko má svoju formu a obsah. „Forma musí byť,“ a to tu chýba. Inšpirácia a fascinácia témou či životom je len jedna stránka emócie, ale na niektoré veci jednoducho človek nepríde sám.
Robert Kirchhoff, dokumentarista

Martin Slivka bol naším duchovným otcom – boli sme prvými študentmi odboru Dokumentárna tvorba, ktorý založil. Ten entuziazmus dokázal preniesť aj na nás. Nemali sme žiadnu techniku, ale všetko sme si dokázali pozháňať, kde sa dalo. A najúžasnejšie bolo, že hneď s prvými filmami sme zabodovali na medzinárodnom fóre medzi profíkmi – film Tri tony šťastia získal hlavnú cenu na medzinárodnom festivale v Oberhausene. Nikdy nezabudnem na to, ako Martin Slivka so žiariacimi očami vyskakoval spoza špalierov fotografov so svojím jednoduchým prístrojom, ktorý dvíhal nad hlavu, aby aj on zaznamenal túto chvíľu. Prišli sme domov slávni, ale hneď na to nás „dodrbali“ komunisti – im sa takéto filmy nepáčili... Tú fotku som od pána Slivku dostal až z jeho pozostalosti, ktorú mi doručili v obálke aj so študijnými plánmi nášho odboru. Odhodlal sa ju zverejniť až po svojej smrti – fotka nebola technicky dobrá, ale bola krásna vo svojej pravdivosti a pre mňa je azda najcennejšou...
Vlado Balco, dokumentarista

Text bol publikovaný v týždenníku .týždeň