PIRÁTI KARIBIKU: NA KONCI SVETA

Scenáristická dvojica Terry Rossio a Ted Elliott totiž začne úradovať viac, ako by bolo milé. Zbytočne komplikovaná dvadsaťminútovka z Perly (pobehovanie na ostrov s rumom a späť) nadýchaná neochotou (neschopnosťou) uťať chápadlá Dave Jonesa v jednom filme, dostane obrovitánske rozmery. Nové postavy a nové motivácie tých starých, zbytočne sťažujú vnímanie, robia jednoduchú zábavu ťažšou a rýchly trojsťažník menia na baňatý koráb obrastený parazitmi a háveďou.

Osobitnou témou je svet postáv. Zatiaľ čo si divák v prvom filme zvykol na "špičkovanie" trojuholníku Sparrow – Turner – Swann a bral ho ako povinnú cestu k poznaniu, že sú všetci na jednej lodi, v druhom a treťom dieli sa zbytočne spätkuje k úvodnému hádaniu - kto je kto. Skutočne a domnelé zrady, rozdeľovanie a spojenectvá starých parťákov sú náročná téma. Aj keď nikto neupiera kvality pokračovaní Troch mušketierov (zabŕdol som do literatúry), každý fanúšik ich predsa miloval najviac v prvej knihe, keď boli spolu. Ako náhle sa rozdelili a bojovali proti sebe, strácali kus čara. To isté a ešte bez akéhokoľvek vnútorného významu sa deje s našimi hrdinami aj teraz. A to je veľká škoda.

Megalomanstvo alebo prílišná posadnutosť svojím svetom, ktorú v poslednom čase spomíname častejšie ako slová originálny či vtipný (spomeňte si na Konga, či na Spideyho) si opäť vybrala svoju daň. Aj keď tentoraz ide (podľa mňa) najviac na vrub neschopnosti. Svoj podiel viny si musí uviazať na nohu i režisér Verbinski, ktorý si nevydupal viac priestoru. Reči o tom, že nakrúcal scény, o ktorých netušil na čo budú, sa mi počas predstavenia niekoľkokrát bolestne pripomenuli. Je pravda, že od polovice deja postavy prerieďuje, ale spôsob, akým niektoré odchádzajú, opätovne pripomína, že vlastne vôbec nemuseli prísť, resp. dostať ďalší priestor. Zvlášť to platí pre Commodora Norringtona a pre Tia Dalmu.

Ku cti režiséra patrí, že dokázal zaranžovať množstvo nádherných obrazov a že dokázal remeselne a organizátorsky utiahnuť projekt, ktorému sa v súčasnej kinematografii (vo veľkosti a obtiažnosti) máločo vyrovná. Fantastické triky z dielne ILM potvrdené skutočnou silou a krásou reálnych prostredí v ktorých sa nakrúcalo, na hlavu porážajú posledného Spider-Mana a v tomto (a len v tomto) sú asi tým najlepším, čo sa bude dať tento rok vidieť. Doplnené slušným citom pre timing akcie a nástup „povinného“ vtipu, taktiež čo-to zachraňuje.

Šírka záberu, ktorý ukazuje bohatosť pirátskeho sveta má tiež svoje pekné stránky. Romantizujúcu dušu večného dieťaťa musia oblažiť ochutnávky z ázijských morí, odkazy na francúzskych korzárov, čínske triády a príchod nadprirodzených síl. Len je toho zbytočne veľa naraz v jednej zátoke. Každému je jasné, že je TAK VEĽA zaujímavého, čo by sa dalo ukázať, ale určite nie v jednom filme. To by kvalitný producent, scenárista i režisér - mal vedieť.

Aspoň, že Hans Zimmer presne vie, čo robí a jeho hudba je naozaj skvostná. Aj vďaka nej sa dá mnohé prepáčiť a oddať sa závanom dobrodružstva. To dostáva šťavu zrelých jabĺk najmä s prítomnosťou kapitána Barbossu (Geoffrey Rush), ktorý je v sumáre trilógie asi najlepšie napísanou postavou, zahranou bez jedinej chybičky. Keira Knightley si opäť vystruhne jednu trápnu scénu (afektovanie dievčatka vymení za „burcujúce“ volanie do boja) a jednu naozaj presvedčivú („áno“ s Bloomom). Pýtate sa čo s hlavnou hviezdou? Čo s kapitánom Sparrowom? Čo s fenomenálnym Deppom? Prípadne, čo so všetkými troma? Sklamanie. Presun Deppa z pozície hláškara na hlavnú postavu prinútil rozdrobiť vtipy a gestá na neustále obohrávanie známej platne a snáď naozaj skvelý (a jednoduchý) vtip sa podarí iba raz (klobúk). Na postave rockerského piráta je asi najlepšie vidieť, ako veľmi bola celá téma premletá mlynčekom na peniaze s absenciou väčšej porcie citu.