DIVOKÉ VLNY

Výsledné hodnotenie rozhodne nenaznačuje iba skutočnosť, že mám slabosť na tučniakov už od čias krátkych dobrodružstiev húkajúceho Pingu. A Divoké vlny nie sú ani tak revolučným počinom v žánri animákov ako veľmi slušným evolučným krokom a dôkazom, že po minuloročnom vodopáde viac-menej majoritne priemerných kúskov, sa môžeme predsa len tešiť na lepšie časy. Leto 2007 totiž jednoznačne ukazuje, že animovaná forma nemusí byť vyhradená výlučne detskému divákovi. Pominiem Simpsonovcov, pri ktorých je dospelácke razenie samozrejmosťou a ostávajú mi pred očami dve augustové premiéry. Že sa Pixar rozhodol viac experimentovať pri Ratatouille a prvotne ho plánovať pre starších divákov, to bolo známe už v čase, keď sa chcel odtrhnúť od Disneyho. Ale že sa podobným smerom vydá aj niekto iný, to by som v čase ohlásenia filmu vôbec netipoval.

Sony Animation Studios sú totiž v žánri takmer zelenáči, ktorí zmastili iba ľahko nadpriemernú Loveckú sezónu a tá po kvalitatívnej stránke žáner vôbec neobohatila a na jej relatívne jednoduchú animáciu pomrkávali viacerí s nedôverou. Divoké vlny sú však bomba trošku naznačená už prvým trailerom. Áno, ten čo stavil pri dvoch tretinách na nostalgický charakter a emotívnu naráciu (rozprávanie). Že ju v poslednej tretine zmastil akčnejším pozlátkom, to už bola nutná obeta detskému divákovi. Skutočnosť je však priaznivá – marketing opäť raz pekne klame. Hoci sa rovnomenné počítačové hry či iné médiá snažia odkazovať výlučne na akčné surfovanie a aj druhý trailer už odkazoval na moderný ráz, v skutočnosti výsledný film verne kopíruje zloženie prvej ukážky.

A ďalej už nemá zmysel zahmlievať. Divoké vlny majú síce prostý dej a nachádzajú sa v ňom aj akčné scény s rockovou hudbičkou. Ale v skutočnosti tvoria asi tretinu filmu a sú vyplatenou daňou pre detského diváka. No majoritný zvyšok stopáže preráža prvotnú dejovú jednoduchosť formou vyrážajúcou film do žánru dokumentu! A to dokumentu inteligentnému a berúcemu predkladaný svet veľmi vážne, pričom pre diváka je to svet s veľkým množstvom narážok na skutočné reálie a najmä surfing. Takže netreba sa báť faktu, že malý Cody si chce splniť svoj životný sen, ísť na majstrovstvá a pokúsiť sa vyfúknuť Tankovi trofej. Najprv absolvujeme nostalgické intro o vzniku zurfingu a potom vlastne sledujeme bandu dokumentaristov mapujúcich cestu a počínanie Codyho na majstrovstvách. A pretože sa film tvári ako skutočný dokument, čaká nás množstvo vložiek priamo od štábu, ktorí ho nakrúcajú – a tak sa občas objaví mikrofón, niekto začne komentovať momenty diania a podobne; Divoké vlny obsahujú vo svojej skromnej stopáži množstvo ďalších vychytávok.

Divoké vlny sú totiž malou bombou pre divákov sledujúcich aj animáky, aj dokumenty, pretože obsahujú nielen množstvo narážok na surfing či súčasnú dobu, ale predovšetkým na dvojicu žánrov a špeciálne na tvorbu dokumentov. T.j. film chce byť sám o sebe kvalitným dokumentom, no súčasne si robí švandu zo žánru a aj z toho, ako také filmy vznikajú, či aké techniky sa pritom používajú. Výsledkom je pomerne chytrá zábava pôsobiaca paradoxne vtipne a vážne zároveň, vzhľadom na niektoré momenty a štýl, ktorým je nakrútená (nielen v rámci milého intra, ale aj ďalších scén). Okrem toho je napriek svojmu profilu a naopak, vďaka seriózne predkladaným momentom, sledovanie filmu aj pomerne emotívne, čo je na poli animákov takmer rarita. A pritom nejde o žiadne násilné vtláčanie emócií či posolstiev iritujúcich určitých návštevníkov Happy Feet.