KEĎ SI CHUCK BRAL LARRYHO

Keď si zoberiete kariéru Adama Sandlera s viacerými komédiami z 90. rokov, hneď vám udrie do hlavy pár kúskov s výkričníkom, že ak sa tento chlap pustí do zábavného príbehu o homosexuáloch, hrozí príliš jednoduchá, hrubozrnná alebo aj trápna komédia. Ale nie je to úplne tak. Sandler dokazuje v posledných rokoch, že vie byť aj charakterný herec a hoci sa v komediálnom fachu stále cíti najlepšie, aj do neho si prináša prvky z iných žánrov, čo je len dobre. Jeho filmy nie sú úplne fádne, vytvorené na jedno kopyto pre nenáročných násťročných divákov, ale občas si dovolia aj trošku moralizovať a nestrieľať z určitého hendikepu len tak nadarmo. Svetlou ukážkou bol vlaňajší Klik s väčšou mierou dramatických či vážnejších prvkov ku koncu a práve ten ako celok diváci ocenili.

Keď si Chuck bral Larryho nie je takým milým prekvapením ako Klik, no na druhej strane je stále lepší ako viaceré sandlerovské kúsky spred desiatich rokov. Náčrt situácie je menej klasickejší ako vlani (Klik bol v podstate iba variácia neraz videného), netreba sa však báť. Chuck a Larry sú oproti Kliku bláznivejší, niektoré vtipy dokážu väčšmi tlačiť na hranicu vkusu (gay party, prvé momenty spolužitia) a v očiach určitej skupiny divákov budú trápne. Ale množstvo ostatných vtipov, či už slovných alebo situačných dokáže pobaviť a ukázať, že tento film má možno až príliš kontrastné frky, keď sa vyslovene dobré (hoci extrémne) kúsky striedajú s obyčajnými či nezaujímavými momentmi. Celková úroveň tak dosť kolíše, napríklad v závislosti od použitia vedľajších roličiek.

Pretože nebola by to sandlerovská komédia, kde by sa neobjavil napríklad Steve Buscemi (ako neprajný úradník), Dan Akroyd, hromotĺk Ving Rhames a samozrejme aj Rob Schneider. Táto štvorica zaisťuje popri základnej dvojici fantastickú porciu rozličných vtipov či scén, na ktoré budete dlho spomínať. Ale aj samotný Adam Sandler a Kevin James (nádejný balič krásky z Hitcha) dokážu upútať. James je totiž dôstojným partnerom k vyčíňajúcemu Sandlerovi a ponúka trošku miernejší, ale dosť ostrý humor. Herecké zloženie je tak výborné a k tomu si ešte pripočítajte krásku Jessicu Biel pre pohladenie mužského oka (v niektorých scénach túto definíciu napĺňa priam brutálne).

Lenže pod scenárom je podpísaný napríklad aj Alexander Payne (Bokovka). A práve vďaka nemu sa z klasickej, dosť politicky nekorektnej sandlerovky stáva vážnejší kúsok. Prvá tretina filmu v podstate zodpovedá vašim predstavám. Hrdinovia si robia srandu zo všetkého, čo môžu, urážajú svoje okolie naplno a potom začnú spolu žiť. V tom momente sa začínajú krížiť vážnejšie a veselé momenty čoraz častejšie a do poslednej tretiny už vyústia v pomerne seriózne finále v súdnej sieni. Z komédie sa zrazu stáva dramatickejší kúsok a samotný prechod z jedného žánru do druhého je ešte razantnejší ako pri Kliku. Tu sa už Sandler rozhodol odovzdať Paynovej scenáristickej kreácii naplno a ten si samozrejme nechcel dovoliť ukončiť film príliš jednoducho či bláznivo.

A to je prakticky najväčší rozdiel od pôvodných diváckych očakávaní. Kto si myslí, že Sandler tu bude urážať homosexuálov celé dve hodiny a bude to typická, spoločensky kritizovaná zábava, tak rýchlo precitne už po 40 minútach filmu. Taký pohľad však nie je nezaujímavý či nevhodný, práve naopak. Sandler potvrdzuje, že už sa nechce iba baviť na účet druhých a zosmiešňovať ich, ale zobrazovať menšiny, pôvodné terče útokov, v oveľa lepšom svetle. Pripravte sa na takú zmenu, očakávajte ju a možno nebudete sklamaní, ale naopak, aj pomerne potešení celkovým vyznením komédie.

Keď si Chuck bral Larryho je typický zástupca sandlerovskej komédie. Aspoň prvú hodinu. V tej druhej začne byť prekvapivo vážnejší, no pre nejedného diváka aj zaujímavejší. Je to dobrá komédia, ktorá síce nebaví celé dve hodiny, ale je jednoduchá, zábavná i trošku poučujúca. Takže celkom slušný, ľahko nadpriemerný kúsok, ako nám Sandler dáva každý rok, hoci už začína čoraz viac moralizovať. Mne osobne to nevadí, stotožníte sa s takým posunom tiež?