|
TAXIDERMIA - PROJEKT 100 |
TAXIDERMIA - PROJEKT 100 |
Taxidermia sa do našich kín dostáva so značným odstupom, no buďme radi aspoň za to. Ako to už so zaujímavými filmami býva, aj Taxidermii sa podarilo vyvolať mnoho reakcií, rozdeliť divácku a kritickú obec a vyvolať rozruch. Veľké emócie stihli medzičasom vychladnúť, avšak to, čo ich vyvolalo, nepáli o nič menej než pred rokom. Osobne sa z toho celkom teším. Film som si pozrel už dvakrát (no s polročným odstupom), a zrejme sa k nemu ešte vrátim. Pálfimu sa, skrátka, podaril naozaj husársky kúsok. Ale pekne po poriadku.
Už to pravdepodobne poznáte: tri generácie jednej rodiny, tri obdobia maďarských dejín, tri príbehy. Dedo – sluha vojenského dôstojníka, otec – profesionálny jedák, a syn sa živí vypchávaním (napríklad) zvierat. No, každý sa musí nejako životom pretĺkať. „Vyhovárať sa“ na zlé okolnosti a ťažké sociálne podmienky by pritom bolo to najľahšie. A filmov je takých mnoho. Možno až príliš. Preto ma príjemne prekvapilo (až potešilo), že Pálfimu ide o niečo celkom iné. Domnievam sa, že konanie jednotlivých postáv môžeme chápať ako metaforické zobrazenie doby, a takéto čítanie dozaista nie je nezaujímavé či nebodaj márne. Nechcem tu však rozoberať vzťahy medzi členmi dvojíc narysovaných filmom, hoci aj to by stálo „za hriech“. Tieto dvojice sú volené zámerne provokatívne (sexuálne pudenie – vojna, konzumovanie bez praktického účelu /nasýtenia/ – totalitný režim, zažiť „to, čo sa nedá zachytiť“ – súčasnosť), no Pálfi ich presahuje a zjednocuje. A práve toto zjednotenie je jedným z najzaujímavejších motívov Taxidermie...
|
|
Režisér je na divákov pomerne náročný. Zjednodušene povedané, na prvý pohľad môže byť film pre mnohých odpudivý. Nachádzame tu mnoho explicitných, vizuálne agresívnych obrazov, ktoré útočia na diváka. Ľudské telo je často snímané v detailoch: penis, ústa, dokonca sa pozrieme aj „dovnútra“. Fragmenty tela sa stávajú symbolmi, no to nie je jediný dôsledok takéhoto spôsobu zobrazovania. Celkovo môžeme konštatovať, že postavy sú tu redukované na telá. Absentuje tu akákoľvek morálka, ktorá by dala ich konaniu nejaký sekundárny zmysel. Práve naopak: Pálfi prináša filmom správu o človeku ako živočíšnom druhu. Zbavený akýchkoľvek väzieb (sociálnych, politických, náboženských, morálnych...), človek prežíva ako živočíšny druh v podstate bez ohľadu na vonkajšie okolnosti. Nie je mu cudzie správanie predátora či primárne napĺňanie pudov. Rod sa nejakým spôsobom zachová, veď Taxidermia je v prvom rade rozprávanie o rod(in)e. A nič iné nie je v takto vykreslenom svete dôležité.
Na začiatku filmu zaznieva komentár, ktorý nám oznamuje, že ak chceme niečo skúmať, musíme poznať to, čo to predchádzalo. Je zrejmé, že Pálfi kladie dôraz na prítomnosť. Prvé dve časti možno teda chápať ako „predohru“ k celkom zásadnému záverečnému aktu, zavŕšeniu „diela“ mladého vypchávača. Aj na záver sa nám prihovorí komentár a „vysvetlí“ mužovu motiváciu. Samozrejme, nemusíme ju prijať, môže ísť o výmysel kurátora, a my ako diváci nemáme možnosť porovnať ju s tým, čo vieme, keďže Pálfi vôbec nevyjavuje motivácie, no napriek tomu si ju pripomeňme: prežiť niečo, čo sa nedá zachytiť. Žijeme skutočne v dobe, keď vrcholom nášho snaženia je neopakovateľný moment, unikajúci možnosti zachytiť ho, podržať v našej pamäti ako spomienku, vyhodnotiť, spracovať? Žijeme skutočne iba pre ten „rozhodujúci“, definitívny moment?
|
|
Taxidermia je po tejto stránke celkom odvážne dielo. Kladie otázky, ktoré (aspoň mňa) znepokojujú viac než agresívne obrazy. Teda, nie že by tie neboli zaujímavo spracované, niektoré až fascinujúco. Určite nebudem prvý ani jediný, no nedá mi nespomenúť pozoruhodný záber, v ktorom sa kamera vychýli z osi a v dlhom neprerušenom pohybe ukáže mnoho možných funkcií dreveného válova. Podobných exhibícií sa príliš veľa nedočkáme, no napriek tomu je film technicky na vysokej úrovni. Za zmienku stojí rozhodne kamera Gergelya Pohárnoka, a to nielen pri „exhibíciách“, akou je uvedený príklad. Či už je kamera v pohybe, alebo statická, dokáže na plátne vykúzliť nejaký vizuálny podnet, na ktorý môžete reagovať. Napríklad záber na hustú hmlu, z ktorej vystupuje Morosgoványi v úvode filmu, je ešte veľmi zrnitý. Aj tým sa takpovediac sprítomňuje isté napätie v obraze, pohyb v ňom. Neskôr sa začne pohybovať sám obraz (napríklad v spomínanom zábere či v kruhovom švenku na súťažiacich v druhej poviedke) a zrno zmizne. A do tretice je to, samozrejme, pohyb medzi obrazmi, montáž. Nijako nápadná, no o to efektívnejšia.
Kapitolou samou osebe je hudba Amona Tobina. Kto pozná tvorbu tohto mága elektronickej hudby, príde si na svoje. Hoci hudba nijako neprebíja obraz, sama na posluch ulahodí Tobinovým priaznivcom a pomáha vytvárať miestami až mrazivú atmosféru filmu.
Je naozaj iba na vás, aký postoj k Taxidermii zaujmete. Môžete byť znechutení z prezentovaných obrazov a odísť z filmu pred koncom projekcie. Môžete sa pozerať na sled obrazov a prijímať ich ako poriadnu „úchyláreň“ či „prasáreň“. Alebo sa môžete pokúsiť nakuknúť za ne. Ak sa rozhodnete pre poslednú možnosť, Taxidermia vás (takmer určite) znepokojí. Kladie otázky, ktoré nám nemusia byť celkom príjemné. Nie je dôležité na ne nájsť definitívne odpovede, dôležitejší je samotný proces opytovania. Som naozaj rád, že takýto film niekto nakrútil a že ho nakrútil tak odvážne. Pálfi nakrútil presne ten film, ktorý nám v novom storočí chýbal. Nakrútil súčasnú správu o ľuďoch ako druhu. A aj preto si zaslúži byť vypočutý.
Taxidermia (Maďarsko/Rakúsko/Francúzsko, 2006, 91 min.)
Réžia: György Pálfi. Scenár: Zsófia Ruttkay, György Pálfi. Kamera: Gergely Pohárnok. Hrajú: Tobin Amon, Albert Márkos. Strih: Réka Lemhényi. Výprava: Adrien Asztalos. Kostýmy: Júlia Patkós. Hrajú: Csaba Czene (Vendel Morosgoványi), Gergő Trócsányi (Kálmán Balatony), Marc Bischoff (Lajos Balatony), Adél Stanczel (Gizella Aczél), István Gyuri
