|
SIROTINEC |
SIROTINEC |
Duchárske príbehy boli, sú a pravdepodobne aj budú obľúbenou témou hororových (prípadne aj iných) režisérov. V posledných rokoch mali ale na tento subžáner ako keby „monopol“ ázijskí tvorcovia, resp. v podobe remake-ov aj ich americkí kolegovia. Výnimku z pravidla tvoria snáď len koprodukční Tí druhí, ktorí majú s aktuálne recenzovaným titulom hneď niekoľko styčných bodov – španielskeho režiséra, pomalé tempo, dusnú atmosféru a v neposlednom rade aj relatívne vysokú kvalitu.
Príbeh začína idylicky. Sympatická Laura (Belén Rueda) prichádza so svojím manželom (Fernando Cayo) a adoptívnym synom (Roger Príncep) bývať do bývalého sirotinca, v ktorom vyrastala a ktorý zároveň plánuje znova otvoriť a vytvoriť tak šťastný domov pre niekoľko sirôt. Malý Simón síce trpí vážnou chorobou, ale kým berie lieky, všetko je v poriadku, rodičom robí starosti skôr jeho neustále fantazírovanie a vymýšľanie si imaginárnych kamarátov. Na scénu prichádza ešte tajomná Benigna a ako to už býva, postupne zisťujeme, že nový idylický domov zase až taký idylický nie je a skrýva v sebe temné tajomstvá...
Producentsky je pod Sirotincom podpísaný Guillermo del Toro a na filme je to rozhodne vidieť. Vizuálne máme pred sebou čosi ako umiernenejšiu verziu Faunovho labyrintu, lahodne krásne obrazy sa striedajú so zlovestnými a strašidelnými, všetko nádherne nasvietené a farebne skomponované. Práca s kamerou atmosféru ešte zhusťuje, prevládajú pomalé jazdy chodbami sirotinca či sugestívne zábery na jeho okolie. Konečne tu máme horor (ak chcete, hororovú drámu), ktorý sa nesnaží zaujať/vystrašiť prvoplánovými „ľakačkami“ a neprirodzene zosilnenými zvukovými efektmi, ale radšej si dáva prácu s precíznym budovaním napätia a gradáciou.
|
|
|
Nemalý podiel na celkovej sile Sirotinca má predstaviteľka Laury, španielska herečka Belén Rueda (Volanie mora), na ktorej výkone stojí film obdobným spôsobom, ako tomu bolo v prípade Nicole Kidman v Tých druhých. Svoju úlohu zvládla výborne, postave dodala ľudskosť, vnútornú silu a charizmu i potrebné emócie, takže Laura má divácke sympatie zaistené. Ostatné postavy (vrátane manžela a v podstate aj Simóna) sú prakticky len do počtu a ani ich hereckí predstavitelia nijak neoslňujú. Za zmienku však ešte určite stojí epizodická úloha Geraldine Chaplin, ktorá nám svoju postavu média prezentuje príjemne striedmo a trochu odmerane. Jej scéna „hľadania duchov“ je spolu so záverečnou 15-minútovkou to najlepšie, čo Sirotinec ponúka.
Ale aby sme len nechválili, napriek menovaným kvalitám Sirotinec určite nie je dokonalým filmom. Prúdime tu v žánrových vodách duchárskeho hororu a scenár filmu tento fakt vôbec neozvláštňuje a pridaných hodnôt veľa neponúka. Klišé je tu dosť, žánrové postupy sa napĺňajú, ale neinovujú, postavy sa vyvíjajú, ako sa majú vyvíjať a správajú sa tak, ako sa majú správať. Ešte šťastie, že záverečná pointa nie je na prvý pohľad odhadnuteľná, ale na druhej strane dobre funkčná.
|
|
|
Na záver už len konštatovanie, že Sirotinec sa oplatí vidieť. Nič objavné a „historické“ sa síce nekoná, ale do kín sa nám dostáva (so značným oneskorením, ale predsa) poctivý a precízne nakrútený horor, ktorý si užijete hlavne ak uprednostňujete neistotu a napätie pred prvoplánovými ľakačkami a pomalé atmosférové tempo pred rýchlymi strihmi a explicitnými „nechutnosťami“.
El orfanato (Mexiko/Španielsko, 2007, 106 min.)
Réžia: Juan Antonio Bayona. Scenár: Sergio G. Sánchez. Kamera: Óscar Faura. Strih: Elena Ruiz. Hudba: Fernando Velázque. Hrajú: Belén Rueda, Fernando Cayo, Roger Príncep, Mabel Rivera, Montserrat Carulla, Andrés Getrúdix, Edgar Vivar, Geraldine Chaplin
