NOVÝ MOON / ŽENSKÝ POHĽAD

Hlavným módom servírovania takto našľahaného materiálu nemôže byť hranie/herectvo. To by rozptyľovalo vybičovanú hormonálnu rovnováhu cieľového diváka. Castingom presne vybraté tváre a telá počas 130 minútovej stopáže vyčerpávajúco pózujú a to predovšetkým v polohách statických, prípadne prostredníctvom „vysoko estetizovaného“ spomaleného pohybu. Edward hypnotizuje diváčky prevažne v sede/ v stoji. A do mdlôb ich spoľahlivo posiela už tým, že – in slow motion - „prichádza“. Tieto „charakterové v(ý)stupy“ sú pre ne momentmi blaženosti, kedy sa časopriestor na chvíľu rozostúpi a banalitu dňa pretne prízrak akéhosi zabudnutého pohanského boha krásy (viď. kniha). Robert Pattinson má neuveriteľnú schopnosť aj uprostred akčného súboja stelesňovať nehybnosť a pasivitu. Odovzdanosť Krista, ktorí trpí ševeliac hodvábnym oblekom od Armaniho.

Skrúšený výraz jeho tváre odkazuje na Jamesa Deana, ktorému však svojho času obrvy stáčala ušľachtilá „rebélia bez príčiny“ (t.j. akási vykorenenosť, neschopnosť stotožniť sa s meštiackym svetom rodičovských hodnôt). Tu sa stáča tak maximálne bránica pri pohľade na jeho ostatné herecké umenie prosté akéhokoľvek výrazu či snahy o uchopenie postavy. Edward Cullen definuje nový význam pojmu „bad guy“ v ženskej fantázii. Niekdajší svalnáč so špinavým slovníkom a rýchlym strojom sa zmenil na poblednutého vegetariána za bezsenných nocí konzumujúceho Willa Shakea a Claudea Debussyho. Aktívne zvádzajúceho a cudnosť zdolávajúceho hrdinu nahradil zjemnelý metrosexuál, ktorý viac vyzerá než koná a pred svetom radšej uniká, ako by sa s ním mal potýkať. Vo vnútri ho vraj trýznia existenciálne dilemy. Škoda len, že jeho romantický bôľ kopíruje symptómy omámenia chloroformom a aj kilogramy výrokov typu „Dávaš mi všetko už len tým, že dýchaš.“ sú skôr scenáristickými splaškami než erupciami citu. 

Takéto splývanie pohlavných identít prichádza spolu so zrovnoprávňovaním ženského s mužského princípu, prirodzeným náporom homosexuality a spochybňovaním vyhranených úloh muža a ženy v spoločnosti. Na rovnakú strunu brnká aj emo žáner, ktorý svojím imidžovým tikom pre temnotu a mizantropiu obe pohlavia ešte viac prepojil („mužnosť“ á la Tokio hotel). Kedysi rozorvaný munchovský výkrik sa stal pekným marketingovým sloganom („Schrei bis du du selbst bist!“) koreniac trochu pubertálnej neukotvenosti frázovaním o samovražde. Edwarda ešte v 109ke kvári akýsi oneskorený weltschmerz romantického hrdinu, ktorý je ale viac makeupom pre sezónu jeseň/zima2009, než autentickým výrazom zmietania sa medzi krvilačnosťou a nehou, ktorý nám autori podsúvajú. Na nemŕtvych z bravíčka už nemožno hľadať nič zmyselného a tajomného. Upírstvo Cullenovcov ospravedlňuje, že sú cool a krásni. Dosť dobre by napríklad mohli byť temným klanom strihačov oviec alebo vyznávačov kozieho mlieka, ak by to dokázalo rozpáliť masy.

Žánrovo by sa Nov mal opäť pohybovať niekde v (uslzene slaných) vodách melodrámy. Oveľa silnejšie však ide tentoraz o príklon ku konverzačným teenage telenovelám, kde sa neustále a vyčerpávajúco rozpráva o tom, čo sa v obraze udialo resp. neudialo a malo/ mohlo sa... Vizuálne by sa totiž táto sterilná nuda dala prirovnať k reklamám napríklad na parfém: dôraz na tváre a ich plastelínový, prepudrovaný výraz intenzívneho zaujatia, spomalené skúmanie kolosov tiel a vejúcich vlasov v otočke. Na to, aby šlo aspoň o harlequinovskú romancu, obsahuje Nov príliš málo reálneho vzruchu. Čo zrejme mali vykompenzovať príznakové dialógy (ako v predošlom Weitzovom filme Prci, prci, prcičky). V prípade ságy Súmrak ide o trochu iný druh lingvistickej pornografie – pre zmenu nie telesne ale duchovne ponímaná láska sa počas konverzácií roztopí v celkom banálny a bezobsažný jav.