SOCIÁLNA SIEŤ

Ide však o ideu, ktorú Zuckerberg údajne odcudzil bratom Winklevossovcom, príslušníkom miestnej študentskej aristokracie po tom, čo ho ako programátora zasvätili do pripravovaného projektu on-line zoznamky. Facebook expanduje z jednej školy na druhú, do hry vstupuje pokušiteľ Sean Parker, zakladateľ Napsteru a so svetáckou megalomániou vovedie Marka do veľkého sveta miliardových obchodov na západnom pobreží. Saverin je pomaly odsúvaný mimo hru, vzťahy založené na túžbe po prestíži a neosobných väzbách sa začínajú rúcať, čoho výsledkom sú vzájomné žaloby medzi protagonistami v rôznych kombináciách. Ich rozuzlenie nie je dôležité ani v reálnom živote, ani vo filme.

Fincherov Zuckerberg je monotónny génius s jasnou víziou, ale aj arogantný, povýšený egoista. Tragický hrdina, ktorý kdesi v rohu večne ťuká do klávesnice, odizolovaný od skutočného sveta. Táto sociálne retardovaná bytosť sa stáva stvoriteľom sociálnej siete a symbolom doby tým, že sa bezohľadne správa k ľuďom, ktorí sú „normálnejší“ a sympatickejší než on. 

Režisér vpašoval do nudného prostredia programovania a súdnych rokovaní podprahový drive, napätie. Hudba Trenta Reznora (Nine Inch Nails) navodzuje tlmené chvenie, pri ktorom sú aj najtriviálnejšie okamihy z internátneho života tehotné nejakým zeitgeistom, akoby sa popri tom posedávaní za PC a bavení na párty varilo niečo „dejinne zásadného“. Máte pocit, že kliknutie na myš je rovnako dramatické ako výstrel z tridsaťosmičky. Svet pasívneho posedávania rozpohyboval prostredníctvom frenetických dialógov, presne načasovaných, rýchlych prestrihov medzi niekoľkými časovými líniami a uhlami pohľadu súčasne. Výdatne mu v tom pomáha vybrúsený scenár Aarona Sorkina (Západné krídlo) založený na knižnej predlohe Bena Mezricha „Náhodní miliardári“, prezentujúcej predovšetkým Saverinovo videnie vecí. Myšlienky a vety tu prúdia dejovými vrstvami zdanlivo freneticky, vŕšia sa jedna cez druhú, ako sa to deje pri on-line komunikácii. A táto zmes sa zlieva v jeden vibrujúci model prázdnoty.

Katarzia je v tom, že sa ničoho/ nikoho skutočne nedotknete, pretože vo virtuálnom svete nič nie je skutočné, iba sa tak javí. To presne vyhovuje režisérovmu chladnému, analytickému štýlu. Postavy ostávajú nepreniknuteľné a zastreté, ako reálne osoby za kontami/maskami. Všetko, čo sprostredkoval, je len ich strohý, približný profil bez ďalšej psychologickej kresby - rodinné zázemie, špecifické črty, čiže to, čo vytvára dojem normálnosti/ životnosti. Pozorujeme rozklad a odumieranie (vlastne neexistujúcich) vzťahov medzi hrdinami a ich presun z ľudskej na právnu úroveň. Čo je zároveň mustra, z akou pracuje facebook, kde autentický, fyzický kontakt prešiel na virtuálnu úroveň. Zdá sa, že jediný únik z toho všetkého predstavuje návrat k prvotnému, skutočnému vzťahu (Mark – Erika), čo však nie je možné, lebo nitky sú porušené a program má nastavenia, ktoré nemožno obísť (viď posledný záber). Iróniou je, že stvoriteľovi stojí v ceste jeho vlastné dielo, resp. on sám.

Fincherova Sociálna sieť nie je rutinnou biografiou vynálezcu niečoho, čo používame. Skôr mapou paralelného vesmíru, ktorý žijeme.