|
PANNA ZÁZRAČNICA (ROZHOVOR) |
PANNA ZÁZRAČNICA (ROZHOVOR) |
Pred desiatimi rokmi vpadla spolu s filmom Záhrada do sŕdc slovenských divákov. Teraz sa vrátila v debutantskom projekte svojej staršej sestry Kataríny. Vtedy pätnásťročné dievča, dnes krásna mladá žena. Zuzana Šulajová.
O Zuzke
Ty aj sestra ste zo známej filmárskej rodiny. Bola vaša budúcnosť jasná?
Ani nie. Doma sme neustále počúvali, že by bolo lepšie filmu sa vyhnúť, veď na svete je toľko iných krásnych povolaní. Keďže sme vedeli, že jadrové fyzičky nebudeme, selekciou sme sa dostali naspäť k umeniu. Ja konkrétne k fotografii. Študovala som tu v Bratislave na "ŠUP-ke" a v Prahe na Umprum u pána Pavla Štechu, žiaľ, ako jedna z posledných.
K filmu ste sa, ale obe tak či tak dostali...
Asi to máme v krvi...
Film a fotka. Nebije sa to v tebe? Čo máš radšej?
Je to tak 50:50. Obidve veci ma bavia rovnako. Keď mám chuť byť sama, alebo si chcem sama režírovať a rozhodovať, tak fotím. Je to veľmi príjemné, pretože mi to dodáva pocit, že nemusím nečinne sedieť doma a čakať na nejakú filmovú ponuku. Sedem rokov som bola v Prahe, tam sme v trojici so Salimom Issom a Štepánkou Steinovou robili nejaké projekty. Väčšinou portréty. Fotili sme ľudí, ktorí boli pre nás nejakým spôsobom zaujímaví.
V Čechách si nielen fotila, ale aj robila filmy...
Najskôr to bola Správa o putovaní študentov Petra a Jakuba, režisérky Drahomíry Vihanovej, potom som to "preložila" fotením na filme Samotári. Hneď na to ma obsadil Petr Zelenka do svojej poviedky Powers. Tam som si zahrala s Ivanom Trojanom. S touto dvojicou som sa opäť stretla v tomto roku v Príbehoch obyčajného šialenstva.
A na Slovensku ticho...
(ticho) No...neboli ponuky, nik sa neozval. Možno je to tým, že nemám rada castingy. Pokiaľ ma naozaj nechcú, tak sa mi zdá zbytočné niekam chodiť. Nie som vyslovene castingový typ. Ale na reklamu sa občas nechám nahovoriť, tam je to také anonymnejšie.
|
O filme
Sestra ťa do svojho filmu zavolala?
Nemala inú možnosť! (Smiech.) A nemusela som robiť casting - predsa len ma už trochu poznala.
Je to ťažké mať sestru za režisérku?
Naopak. Odpadnú zbytočné okľuky. Jasne a otvorene mi všetko povie, aj to, ak sa jej niečo nezdá dobré a pravdivé. Niekedy stačí iba pohľad, a viem čo odo mňa chce.
A aké je mať za režiséra Petra Zelenku?
Peter je pokojný typ. A najmä je to človek, ktorý má okolo seba profesionálny tím, takže sa môže výlučne venovať svojej práci.
A sme pri peniazoch. Často sa označujú za vinníka súčasného stav slovenského filmu. Ako to vidíš ty?
Bez peňazí sa samozrejme film nakrútiť nedá. Nikto vám nedá zadarmo materiál ani kameru. Jednoducho treba o všetko bojovať. My sme začali nakrúcať najprv na šestnástku, až po čase sme mohli pokračovať na 35mm film. Myslím si, že každý má možnosť natočiť film. Treba zháňať peniaze kde sa dá, posnažiť sa. Ide o to, či majú tvorcovia dostatok energie bojovať, alebo nie. Mnohí to vzdajú, dvakrát ich niekto odmietne a oni to zabalia....
Nie je to aj tým, že tá staršia generácia, bola zvyknutá na určitý štandard a do bojových podmienok nepôjde?
Je to možné. Dokonca aj mladšia generácia tvorcov je už sem-tam rozmaznaná. Zo sveta reklám je zvyknutá na iné rozpočty a podmienky. Na druhej strane ak chcú mladí vytvoriť čosi vlastné a naplno sa realizovať, inak ako v bojových podmienkach to asi nejde. Hnacím motorom musí byť nadšenie pre film.
|
O slabikách a o sestre režisérke
O 2 slabikách pozadu sa hovorí ako o slovenskej Amélii z Montmartru...
To počujem prvýkrát, ale teší ma to. Fakt je, že ide o asi 5 rokov starý scenár, vlastne Katarínin absolventský scenár na VŠMU. Pri jeho písaní sa inšpirovala hlavne svojimi zážitkami a snami. A sny mladých ľudí sú asi rovnaké všade na svete - na Montmartri či na bratislavskom korze.
Je teda aj o tebe?
Je sčasti aj o mne, sčasti aj o sestre, ale nie zas tak úplne...
Ktorá časť je o tebe?
(Smiech.) Neprezradím... Je to iba film. Fikcia s autobiografickými prvkami. Pravda je, že máme maďarskú babičku a tiež používa také rozkošné skomoleniny ako Eržébet. Naozaj máme psa Mr. Spocka, ktorého sme našli na ulici a náš otec je naozaj čert.
Hlavná hrdinka je strašne uponáhľaná. Si taká aj ty?
Ja určite nie. Ja som veľmi lenivá a pohodlná, už dve veci v jednom dni si musím dôkladne naplánovať. To skôr sestra. Katarína od malička hrala, dabovala, prekladala, istú dobu žila v Paríž, stále niekde poletovala....
Dobrý film vraj možno prerozprávať štyrmi vetami. Skús...
Ha, teraz niečo poviem a Katarína mi vynadá... (Smiech.) Ja to vidím takto: Je to o mladom dievčati, ktoré je síce zabezpečené, ale dosť zmätené. Má prácu, má jej až-až. Má priateľa, babičku, ktorej na nej záleží a aj tak nie je spokojná. Stále má pocit, že jej niečo, niečo podstatné uniká a tak za tým uteká.
Uteká od svojho priateľa, ktorý holduje východnej filozofii...
Miki Křen hrá úplný opak Zuzany. Hovorí sa, že protiklady sa priťahujú. On je ten rozvážny v ich vzťahu, ktorý by mal Zuzanu pribrzdiť, a predsa im to nevyjde. Otázku, ktorý je ten pravý muž pre život riešime nielen vo filmoch...
Je to teda generačný film? O súčasných mladých?
Ano aj. Teraz sú mladí omnoho akčnejší. Skôr pracujú, v 25 sú už uznávaní experti a analytici, videli svet, uživia celú rodinu. Jednoducho žijú hektickejšie.
Vo filme zaznejú narážky na Star wars a na reklamu...
Tu nejde konkrétne o Star Wars. Ide o to , že pán Hollý, legenda slovenského filmu, ktorý hrá vo filme sám seba, v poslednom období tiež robil dabingy amerických komerčákov, ale do poslednej chvíle túžil ešte čosi nakrútiť. Sme radi že nám aspoň symbolicky nakrútil posledný záber filmu. A s tou reklamou - ľudí v nej vnímam ako uzavretú komunitu so svojím vlastným jazykom, ktorému nikto iný nerozumie, to sú samé brífingy, pekšoty, vojsouvry a breinstormingy. Ale bol to len taký drobný štuchanec, proti reklame nič nemáme, tiež nás živí. (Smiech.)
Hlavná hrdinka je energická, dokonca potrebuje pribrzdiť. Energiu však bolo treba aj za kamerou, nielen pred ňou…
Určite. Katarína so svojimi spolupracovníkmi si splnila sen - nakrútila film. Nezasekla sa ako mnohí iní iba v reklame, alebo v nejakej komerčnej televízii. Obdivujem, že mala tú odvahu, že dokázala zorganizovať ľudí a preniesť svoje nadšenie a energiu na celý štáb. Keď prišla nejaká rana, tak sa zase zdvihla a išla ďalej.
|
Ešte o (slovenskom) filme
Odborná verejnosť film už videla a diváci nie. Zatiaľ sú vonku také opatrné chvály. Aké je to obdobie? Cítiš úľavu, či únavu? (rozhovor prebiehal ešte pred slovenskou premiérou)
Napätie. Je pred premiérou, až teraz prídu "normálni" diváci. Mrzí ma, že nezvládneme viac chodiť po iných mestách, byť v kontakte s divákmi aj vo vzdialenejších kútoch Slovenska a vypočuť si ich názory.
Je tam aj akási obava?
Ale áno. Uvedomujeme si obdobie, v ktorom náš film vznikol. Zdá sa, že slovenských ľudí slovenský film nezaujíma. Nechodia ani na režisérov, a hercov. V Čechách je to trochu iné. Prídu na Polívku, Donutila či Hřebejka, vážia si ich a svojou návštevnosťou im to dokazujú.
Ten vzťah treba vybudovať...
Iste. Ale ten pocit, taká ta vnútorná hrdosť, že je to slovenský film, to chýba. No my, čo sme ten film vytvorili, sme optimisti. Uvidíme, aká bude naša návštevnosť, či ten vzťah začneme budovať.
Ono možno sa do kina celkovo prestáva chodiť...Ty chodíš do kina?
Ja chodím na všetko. Aj na romantické americké filmy. Pozeranie filmu doma na DVD nie je to pravé. Človek si odbehne zaliať kávu, telefonuje, čosi sa tam stráca. V poslednom čase sa mi veľmi páčil film Mistři. A tiež je to debut!
Ku kinu patrí snívanie. O čom sníva Zuzka Šulajová?
Snívam o tom, že sa budú nakrúcať filmy. Byť jediný slovenský film je veľmi nevďačné. Nemáte sa s kým porovnávať, a kritika sa na vás vybúri, pretože ste nevyhoveli všetkým a hlavne "nespasili" slovenský film. My sme ale nemali ambíciu niečo alebo niekoho spasiť. Nakrútili sme film, za ktorý sa nehanbíme a veríme, že osloví aj divákov.
...tak naň skús pozvať diváka.
Príďte do kina, prosím, prosím (smiech). Príďte sa pozrieť na film, ktorý sme nakrútili my. Pod my rozumejte všetkých ľudí v záverečných titulkoch. A zostaňte, prosím, do úplného konca. Za kladné vyhovenie mojej žiadosti vopred ďakujem.
Rozhovor bol publikovaný v týždenníku Týždeň.
