KULT: ČELUSTE

Je to už prevarená historka. Raz skoro ráno, koncom 70. rokov, stavali na havajskej pláži Spielberg a George Lucas hrad z piesku. Lucas sa takýmto spôsobom ukľudňoval pred premiérou aj jeho kamarátmi (s čestnou výnimkou nadšeného Spielberga) rozpačito prijatých Hviezdnych vojen. Sám Steven však vtedy už nemusel pociťovať nervozitu. Mal za sebou úspechy s cestným thrillerom Duel, a drámou o Sugarlandskom exprese. Dodnes rád nahlas spomína, ako sa k žraločiemu thrilleru/hororu dostal. Knihu Petra Benchleyho, milovníka podmorského sveta, si požičal (diplomatickejší názov pre krádež) priamo z kancelárie mocných producentov Richarda D. Zannucka a Davida Browna   (obaja mu kryli chrbát už pri Sugarlandskom exprese). Napriek tomu, že samotná knižka má dnes povesť priemerného dielka, Spielberga v príbehu niečo zaujalo - a bola z toho láska na prvý pohľad. Zannuck po rokoch legendárnu historku s cynickejším úsmevom upravuje: "Steven to hovorí veľmi pekne, ale vec sa má tak, že my sme mu tú knihu proste ponúkli a on to proste zobral". Zaspomínal si na to pri príležitosti premiéry Burtonovej Veľkej ryby, ktorú produkoval a ktorú chcel spočiatku nakrúcať práve Spielberg.

Keby ale vedeli, ako sa natáčanie skomplikuje, hneď by im zamrzol úsmev na tvárach, aj keď dnes sa na to už zrejme pozerajú o čosi vľúdnejšie. Faktom je, že vtedy sa situácia vyhrotila natoľko, že obaja producenti, kryjúci záujmy Universal Pictures, dospeli k presvedčeniu, že vtedy ani nie 30-ročný režisér stratil nad filmom kontrolu. V tom, aby mu projekt definitívne odobrali, im nakoniec zabránil snáď len akýsi šiesty zmysel. V čom bol problém? Začalo to tým, že ani jeden z troch (jeden bol určený pre zábery z pravej strany, druhý z ľavej a jeden pre zábery z vtáčej perspektívy) sedem metrových animatronických modelov žralokov (z ktorých každý vážil skromné tri tony) nechcel fungovať. Nech už im ich tvorca Robert Mattey dohováral, koľko len vládal. Producent Brown s kyslím úsmevom spomína, ako veril, že jeho kariéra pôjde po tomto filme dole zhruba tak rýchlo, ako išli ani zaboha fungujúce modely žralokov na dno mora, odkiaľ ich vyťahovali čoraz vynervovanejší  potápači. Práve nefungujúce modely boli jedným z hlavných dôvodov, prečo žraloka uvidíme v plnej kráse až tak neskoro a ani potom sa s ním neroztrhne vrece. Problémy sa začali vŕšiť jeden na druhý. Krátko po začiatku natáčania  (na ostrove Martha´s Vineyard) bolo zrejmé, že nie je šanca ani približne dodržať časový harmonogram; začalo sa v apríli a skončilo v októbri. Spielbergovi sa navyše "podarilo" prešvihnúť rozpočet a z pôvodne dvojmiliónového filmu sa stal kúsok za takmer desať miliónov. A tiež sa povráva, že si nerobil ťažkú hlavu zo scenára, inými slovami -  nebol režisérom, trvajúcim na každej bodkočiarke v dialógu. V konečnom efekte priliali olej do ohňa  vtieraví novinári, keď dlho pred natáčaním uverejnili fotky žraločích modelov, nevyzerajúcich zrovna dva razy strašidelne.

Na tomto scenári okrem jeho kamaráta Carla Gottlieba pracoval aj sám autor knižnej predlohy (obaja autori si následne vo filme aj strihli cameo roličky). Benchley predal práva na sfilmovanie za 170 tisíc dolárov. Po Čeľustiach stvoril ďalšie vodné príšery, napr. Creature alebo The Beast, tie už  ale boli určené len pre TV. Benchley mal na starosti veci ohľadom oceánu a "žraločej témy". Gottlieb film zase "zvláčnil" humorom, svižnými dialógmi a priamočiaro jednajúcimi postavami. Na radu Zannucka ("Chcem iba dobrodružný film") a Spielberga  ("Neposadím predsa na jednu loď chlapov, z nich každý chce toho druhého zabiť") bola vyškrtnutá knižná aféra "šerifova manželka + mladý ichtyológ = VL". Zaujímavosťou je, že za mrazivý ale zároveň krásne zahraný (a reálny!), každopádne však určite nezabudnuteľný "Indianapolis monológ" (kto videl, vie) stoja Howard Sackler, režisér Barbara Conana John Milius a Robert Shaw. 

Spielberg do hlavných úloh obsadil trio zdatných chlapov. Sympaťák Roy  Scheider mal toho času za sebou  oscarovú nomináciu za Friedkinovu Francúzsku spojku a pred sebou úspechy s filmami Maratónec a All That Jazz a futuristickým podmorským seriálom zo Spielbergovej produkcie SeaQuest. Na palubu bol naverbovaný ako prvý. "Menší" problém bol v tom, že týždeň a čosi pred samotným natáčaním nikto z vedenia nemal šajn, kto si zahrá lovca a experta na ryby. Nakoniec na poslednú chvíľu Spielberg prehovoril mladého a nie veľmi známeho Richarda Dreyfussa (onedlho sa stretli na ďalšom veľkom kúsku  - Blízke stretnutie tretieho druhu). Ten mal dovtedy za sebou Absolventa a Lucasove Americké grafity. Najznámejšou tvárou bol skvelý Robert Shaw (bondovka Srdečné pozdravy z Ruska, excelentný heist movie  Podraz). Síce robil počas natáčania rozbroje, ktorými sa určite v duchu dobre bavil, ale ako každý profesionál, nedal to na výslednom presvedčivom hereckom výkone ani   poznať. Jeho Quint je tvrdý typ, ktorý chcete mať po ruke v stave najvyššieho ohrozenia. Nedosahuje šialených parametrov kapitána Achaba z Bielej veľryby, ale čím bližšie sme k finále, tým viac je zrejmé, že je kvôli likvidácii nepriateľa ochotný zájsť tak ďaleko, ako to len bude nutné (zničenie vysielačky). Tento statný chlap mal pred sebou bohužiaľ už len pár rokov života (zomrel 28. 8. 1978 v Írsku). Na začiatku sa hovorilo, že by sa mohlo jednať o hviezdny film s Paulom Newmanom, Robertom Redfordom a Steveom McQueenom v hlavných úlohách, štúdio si ale postavilo hlavu. "Hviezdou je ryba, nie ľudia," hovorilo zanietene, snažiac sa tváriť, že si práve s ustrnutím nepredstavilo, do akých výšin by sa vyšplhal rozpočet po zarátaní honorárov spomenutých hviezd. To, že štúdio sa rozhodlo nie pre hviezdy, ale "obyčajných hercov", sa vyplatilo. Boli vierohodní a aj keď mali svoje chyby, práve tie ich zľudšťovali. S hviezdnym obsadením by sa z Čeľustí stal patetický, heroický hrdinský film. So Scheiderom, Dreyfussom a Shawom, medzi ktorými je neskutočná chémia, je to strhujúce dobrodružstvo s obyčajnými ľuďmi, ku ktorým si vytvoríme takmer reálny, kamarátsky vzťah, s ľuďmi, v ktorých spoločnosti sa cítime fajn - napriek tomu (alebo práve preto), že niekde naokolo ustavične krúži  obrovský netvor.

Všetok ten risk a vytečené nervy sa vyplatili. Čeľuste získali troch Oscarov (hudba Johna Williamsa, strih Verny Shieldsovej a zvuk). Jednu nomináciu (najlepší film). Stali sa svojho času komerčne najúspešnejším filmom kinematografie. Svoje spravila aj negatívna reklama; v prvý týždeň premietania žralok pri San Diegu napadol človeka. Len za prvý mesiac zarobili 60 miliónov dolárov. Nakoniec len v USA a Kanade trhli 260 miliónov. Vo zvyšku sveta o  50,-  menej. Tento závratný úspech dosiahli aj bez použitia explicitného násilia (prístupnosť bola PG) či poslednej scény, tak typickej pre horory o tom, že  "Zlo prežije ďalej" (tomuto pokušeniu odolala napr. aj Arachnofóbia, zábavný hororček s Jeffom Danielsom a Johnom Goodmanom, ktorý produkoval práve Spielberg). 

Čo sa týka reality, sem-tam sa do večerných správ dostane informácia, že žralok aj zaútočil na človeka; ľudské mäso je obľúbenou pochúťkou prevažne v surfujúcej Austrálii. Dnes už nie sú tieto fascinujúce zvieratá obklopené hmlou  mystiky a výskumy hovoria zrozumiteľnou a jasnou rečou - žraloky sú lovci, ale útoky na ľudí sú nečasté, a aj za tých pár môže provokujúci človek. Čo sa týka filmov, dodnes sa točia horory o prerastených žralokoch a dodnes nestoja za veľa. Česť výnimkám (Zradná hlbočina Rennyho Harlina, nízkorozpočtové  Otvorené more Chrisa Kentisa, natočené voľne podľa skutočných udalostí).