POHĽAD SPÄŤ: 31. LFŠ

Rebelujúca LFŠ

Filmové festivaly delím na tri základné skupiny. Tej prvej ide o širokú publicitu, najnovšie filmy, veľký rozpočet a herecké hviezdy schopné prázdnych a dlhých monológov o tom, ako sa sny menia na skutočnosť. V tej druhej nájdete sem tam dobrý film, niekoľkých rakúskych dôchodcov, asi stovku zmätených batôžkárov a Baywatch párty slovenských "serebrít". No a v poslednej na vás čaká veľa zaujímavých filmov, nabitý sprievodný program, vynikajúca pohodová atmosféra a to najdôležitejšie - množstvo filmových i nefilmových zážitkov.

Hlavnou a najdôležitejšou témou tohtoročnej LFŠ bola "Vlajka vzpoury" zameraná na to, čo je motorom dejín, čo posúva jednotlivcov, národy, ale aj celé civilizácie dopredu. Názov tohtoročného hlavného cyklu bol prevzatý z knihy slávneho poľského filmového teoretika J. Toeplitza (Kam speje nový americký film), ktorý sa v rovnomennej kapitole zaoberá filmami, zachytávajúcimi revolučné a revoltujúce hnutie amerických študentov a hippies na konci šesťdesiatych rokov. Sekcia ponúkla plejádu 90. filmov, od nášho Jánošíka, cez Ejzenštejnov Krížnik Potemkin, Hopperovu Bezstarostnú jazdu, Chytilovej Sedmikrásky, Formanov Prelet nad kukučím hniezdom až po dokumentárny Sex Pistols: Bes a des.

Filmovú revoltu dopĺňala druhá hlavná sekcia a tou sa pre tento rok stal "Írsky film". LFŠ v historicky najväčšej prehliadke írskej kinematografie predstavila 30 celovečerných írskych filmov, ktoré najlepšie dokumentujú celú írsku filmovú históriu. Osobitná pozornosť sa venovala snímkam Neila Jordana, Jimiho Sheridana, dokumentaristu Alana Gilsenana a veľkej osobnosti írskej kultúry, držiteľovi Nobelovej ceny za literatúru Samuelovi Beckettovi. Cyklus bol doplnený ukážkami z celej írskej kultúry - literatúry, hudby, výtvarného umenia a divadla. Jednoducho vynikajúco až vyčerpávajúco pripravená sekcia.

Rebelujúca LFŠ sa tento rok mohla pochváliť nielen kvalitne pripravenými hlavnými cyklami, ale aj historicky najvyšším rozpočtom - 15,5 milióna českých korún, čo je o dva milióny viac ako minulý rok. Paradoxne k tomu sa však znížil počet uvedených filmov, z minuloročných extrémnych 246 na prijateľnejších 180 kúskov. Stále však LFŠ ponúka najviac filmov zo všetkých domácich filmových prehliadok. Vyšší rozpočet sa tak hlavne odrazil v množstve sprievodných akcii (koncerty, divadelné vystúpenia, programy pre deti, workshopy) a na plejáde zahraničných hostí. Do Hradišta pricestovala dcéra slávneho francúzskeho režiséra Jeana Viga Luca Vigová, najväčší svetový znalec Ejzenštejnovej tvorby ruský teoretik Naum Klieman, írsky filmový vedec a kritik Harvey O'Brien, jedna z najvýznamnejších dám poľskej kinematografie Krystyna Janda a osobitý zástanca niekoľkých umeleckých odvetví Fernando Arrabal. Svoje filmy osobne predstavil aj významný ruský režisér Karen Šachnazarov, či poľský tvorca Andrzej Žulawski.

Festivalový deň made in SR

Piaty deň festivalu už tradične patril slovenskej kinematografii. Napriek tomu, že jediné vypískanie filmu na LFŠ som zažil práve pri slovenskom "diele" Vadí nevadí spred štyroch rokov, je o slovenské filmy pomerne veľký záujem. Plné kino čakalo na jeden z najvýznamnejších filmov našej kinematografie a začínajúcej novej vlny - Slnko v sieti Štefana Uhra. Dopočul som sa však, že českí diváci, často nielen že nerozumeli konkrétnym slovám, ale nechápali ani zmysel celých viet. Smutný fakt, ktorý sa bude s najväčšou pravdepodobnosťou len prehlbovať. Priam obrovský záujem divákov si vyslúžil aj nový film Martina Šulíka Slnečný štát, ktorý divácky neprepadol len v našich (5.236 divákov), ale aj v českých (22.000 divákov) kinách. Je zaujímavé, že napriek tomu ho chcela vidieť skoro celá filmovka. Menej pozitívne ohlasy si odniesol film Kataríny Šulajovej o mladých pre mladých O dve slabiky pozadu. Slovenský deň však ukrýval ešte dve veľké prekvapenie, obe bohužiaľ smutné. Asi nedopatrením sa na LFŠ dostal "televízny" nepodarok režiséra Jiřího Chlumského - Konečná stanica, a jedným slovom príšerný celovečerný amatérsky film, vraj s prvkami sci-fi a bojových umení s názvom City.com. Po minuloročnom úspešnom uvedení amatérskeho filmu Nič nekrváca večne na LFŠ, sa tak českému publiku chcel predstaviť ďalší podobný projekt, ktorý však nedosahuje ani úrovne zostrihaného domáceho videa z dovolenky pri mori. Prezentáciu takýchto bezhodnotných nepodarkov považujem v kontexte našej prakticky neexistujúcej filmovej tvorby, za obyčajný nepremyslený hazard.

Radšej hamovať ako banovať

Pre mňa osobne, sa LFŠ stáva aj akýmsi sumárom rôznych a niekedy až odstrašujúcich názorov. Tento rok mi udreli do očí vyjadrenia enfant terrible českého filmu, režiséra Jana Němca, autora jednej z ikon českej kinematografie - snímky Démanty noci. Na otázku, či českému filmu chýba prvok rebelstva odpovedal: "Český film, prosím vás nie je! Český film neexistuje! To sú všetko televízne estrády, to vôbec nie je film. Čítal som, že pán prezident Klaus si veľmi pochvaľuje Renčov Román pro ženy, že je to lepšie je než Hřebejk. Ja som nevidel ani jedno, ani druhé a pán prezident má asi pravdu, ale to vôbec nie sú kiná. To sú televízne estrády!". Myslím, že hodnotiť a hovoriť o niečom, čo som ani nevidel, je jednoducho faux pas a od filmového profesionála dvojité. Zároveň si nemyslím, že v Čechách nevznikajú aj skutočné filmy, ale to je už na inú debatu. Viac ako filmy ma zaujali aj názory poľského režiséra Andrzeja Žulawskiho. V rozhovore pre filmové listy (denný spravodaj LFŠ) konštatuje, že kino bolo v skutočnosti vymyslené pre chudobných ľudí a preto musí ukazovať veľké veci. Za zásadu kina považuje ukazovanie nie táranie. Osobne nesúhlasím. Rovnako tvrdí, že keď je film lacný, nemôže byť kreatívny, lebo to stojí peniaze. Opäť len ťažko súhlasiť...