NEZNÁMY - ZNÁMY: DAVID MAMET

„Chcete fakt vedieť na čo som tu? Prišiel som, lebo ma o to Mitch & Murray poprosili. Chceli službičku. Tak mi urobte láskavosť a dajte si sami sebe padáka, lebo lúzri ostanú navždy lúzrami.“ Blake, Konkurenti

David Mamet je pán slova. Pred mesiacom sme Vám predstavili Neila LaButea. Práve David Mamet bol pre LaButea, ako aj pre mnohých iných, inšpiráciou vo svojej práci. Mametove slovné hračky, čarovania, spletitosti príbehov sú bonbónikmi aj pre náročnejšieho diváka. V jeho filmoch budete manipulovaní, oklamaní, budete mať dojem, že svet je plný „hajzlov“, ktorí sa Vás snažia okradnúť a že nesmiete veriť ani najlepšiemu kamarátovi, a aj tak ho budete milovať. Milovať za jeho triezvosť, invenčnosť, sviežosť. Ako sa na to pozerá autor sám? „Nemyslím si, že celý svet je o manipulácii, ale svet biznisu určite áno. Nuž a my v Spojených štátoch radi vnímame vlastný život ako biznis. Je to našou charakterovou črtou.“ Narodil sa 30. Novembra 1947 v meste Flossmoor, v štáte Illinois. Študoval na Goddard College vo Vermonte a na Neighborhood Playhouse School of Theater v New Yorku. Neskôr vyučoval na New York University, Goddard College, a na Yale Drama School. V súčasnosti pravidelne prednáša pre Divadelnú spoločnosť Atlanta, ktorej je aj spoluzakladateľom. Svoju kariéru začínal ako herec. Prvý úspech sa dostavil s Broadwayskými hrami The Duck Variations, Sexual Perversity in Chicago a American Buffalo. Podobne ako John Sayles, ktorého sme v rámci našich profilov predstavili, aj Mamet financuje svoje filmy z peňazí, ktoré dostane za prepisy, či konzultácie na scenároch veľkofilmov ako napríklad Hannibal a Hoffa. Mamet bol aj tvorcom jednej z prvých verzií scenára filmu Spikea Leeho Malcom X, ale Lee túto verziu zamietol. Pripisuje sa mu aj zásluha za znsovu definovanie amerického divadelného jazyka. Jeho strohý, kryptický dialóg je plný ostrých rytmov a vulgarizmov. V jednom z rozhovorov prezradil "V našej rodine, v dňoch dávno pred televíziou, sme trávili večery tým, že sme jeden druhého dostávali do stavu smútku a depresie vďaka nášmu daru slova, ktorí sme radi praktizovali a zákerne využívali. Tam to asi celé začalo." Možno je to len jeden z Mametových výmyslov, v každom prípade sa však štýl a rytmus jeho dialógov dostali do divadelného slovníka ako mametspeak. Ďalším termínom, ktorého autorstvo sa pripisuje Mametovi je mametesque (mametovské). Často sa používa na popis situácie, keď sa od hercov žiada, aby “nehrali”, inými slovami, aby vypovedali svoje state bez toho, aby ich analyzovali, či preciťovali. Je to štýl, ktorý tak trochu dezorientuje ako divákov, tak aj hercov.

Jeho režijným debutom bol film Dom hier (House of Games, 1987). Je to film o profesionálnych klamároch. Film je plný postáv, ktoré sú uväznené vo svojej potrebe klamať a byť klamaný. Hlavnú úlohu psychiatričky Margaret Ford hrá Lindsay Crouse, v tom čase Mametova manželka. Jej špecializáciou je závislosť. Jeden z jej pacientov je hazardný hráč, ktorý sa obáva toho, že ho kvôli jeho gamblérskym dlžobám chystajú zavraždiť. Margaret Ford sa rozhodne svojmu pacientovi pomôcť a vchádza do Domu hier. Obávaný, potenciálny vrah Mike (Joe Mantegna, jeden z Mametových dvorných herecov) je obvinením z plánovanej vraždy jej klienta zaskočený, no ihneď sa jej podnetu „chytí“ a ponúkne Margaret trochu inú hru – ak sa jej podarí odhaliť podvádzanie jedného z veľkých hráčov, Texasana, Mike jej klientovi dlžoby odpustí. Svet hazardných hier a klamstiev jej učaruje a zrazu má Margaret na Mikea inú požiadavku. Chce sa o tomto svete naučiť čo najviac a postupne sa zamotáva v domčeku hier...

„To o čom hovorím sa dá zosumarizovať do úplne základného filozofického princípu: Nikdy nikomu never.“ Mike, Dom hier

Druhým filmom, na ktorý by som chcela upozorniť je film Oleana (Oleanna, 1994). Film asi nie je nevyhnutné hodnotiť ako film, ale skôr ako prúd slov, hru. Je to filmové spracovanie dvojaktovej hry. Je to film o moci muža nad ženou, profesora nad študentom, staršieho veku nad mladším a naopak. Hlavnou hrdinkou je študentka Carol (Debra Eisenstadt) a jej profesor John (William H. Macy, ďalší z Mametových dvorných hercov). V prvej časti je Carol tá maličká, ktorá prichádza za Johnom s prosbou. On si jej slabosť vychutnáva a zahráva sa s ňou ako mačka s myšou. V časti druhej sa však karta výrazne obráti...

„Prečo ma nenávidíte? Prečo si myslíte, že sa mýlim? Je to moc, ktorú tak nenávidíte. Nenávidíte ju tak hlboko, až stojí v ceste akémukoľvek konštruktívnemu dialógu. Je to úplne nemožné. Nie je to tak? Čo sa Vám zdá tak kruté je samotný proces výberu. Ja a celá naša skupina kráčame našimi každodennými životmi. Prijatie do školy. Testy. Známkovanie. Je to neférové? To neviem posúdiť. Ale ak je to férové, či skôr nevyhnutné pre nás, tak to podľa nejakého vyššieho princípu musí byť aj pre Vás. Hovoríte o zodpovednosti voči mladým ľuďom. Tak sa k nám chovajte s rešpektom a tam sa odrazí Vaša zodpovednosť. Tvrdíte, že vzdelávanie zahmlieva... My sme museli tvrdo pracovať, aby sme sa na túto školu dostali. A niektorí z nás sa museli popasovať so zažitými predpojatosťami – ekonomickými, sexuálnymi, a mnohými inými. Prešli sme si ponížením, ktoré neželám ani Vám, ani nikomu z Vašich blízkych. Len preto, aby sme boli prijatí na túto školu. Aby sme mali rovnaké šance popasovať sa s tými istými snami o zabezpečení sa, s akými sa pasujete denne Vy. My, ktorí žijeme v neustálej obave, že o túto šancu prídeme. Že nás o ňu pripraví nejaký administratívny omyl. Že nás o ňu pripravia učitelia. Že nás o ňu pripravíte Vy. Povedzme že na základe jednej zlej známky, na základe jednej vrtošivej, či invenčnej otázky, na ktorú trebárs nebudete schopný odpovedať. Teraz už chápete? Vidíte, čo bude predmetom tej moci? Kto si myslíte, že som? Vy malý štekajúci blázon. Myslíte, že mi ide o pomstu? Kašlem Vám na Vašu pomstu. IDE MI O POCHOPENIE. Carol, Oleana

Po trojročnej režisérskej odmlke prišiel David Mamet s Labyrintom lží (Spanish Prisoner, 1997). V jednom z rozhovorov, ktoré Mamet k filmu urobil potvrdil, že film je inšpirovaný skutočnými udalosťami a tie ďalej zašifroval podľa tzv. Hitchcockovho vzorca, “Dlho som sa nad Hitchcockovým vzorcom zamýšľal – priviesť nebezpečenstvo z najnečakanejšieho rohu,“ hovorí, “ a záchranu odtiaľ, odkiaľ ju už nikto nečaká.”  Na základe tejto formulky nakrútil film Labyrint lží a verte že je poriadne spletitý. Joseph A. 'Joe' Ross (Campbell Scott) je hviezdičkou biznisu, ktorá žiari stále žiarivejšie na korporátnom nebi. Joe vymyslel proces, ktorý jeho spoločnosti prinesie milióny a láka ho alternatíva naliať si tie milióny do vlastného vrecka. Stretáva sa s Jimmym Dellom (Steve Martin), s ktorým si okamžite „kliknú“ a Joe Jimmymu porozpráva o potenciálnych miliónoch. Od tohto momentu (alebo to bolo už dávno pred ním? J) nie je už nič pravdivé. Je to čistý labyrint lží. Mamet klasifikoval tento film ako „ľahký thriller“, ktorý sa viac podobá tradičnej komédii. Hrdina urobí chybný krok a aj napriek tomu je na záver zachránený dobrou silou, Bohom, či deus ex machina.