KULT: ÚSVIT MŔTVYCH

Primitívni zombíci sú aj v ňom („Toto miesto hralo, keď ešte žili, asi dôležitú úlohu v ich životoch“), ale vzhľadom k výzbroji a výcviku Rogera a Petra a tomu, že zombíkov tu zatiaľ ešte nie je až tak veľa a pohybujú sa ako korytnačky, sa im podarí situáciu dostať pod svoju kontrolu. Hypermarket im poskytuje pohodlie, jedlo, teplo a relatívne bezpečie pred zlým svetom tam vonku (médiá vysielajú už iba v drvivej menšine). Hrdinovia majú ale stále dostatok práce. Musia budovu detailne vyčistiť od zombíkov, treba pred vchody umiestniť kamióny z neďalekého parkoviska (zombíci totiž budovu obkolesujú a možno by napokon našli spôsob, ako sa dostať do jej útrob) a šťastný štvorlístok bude musieť čeliť aj ľudským motorkárskym nájazdníkom, drancujúcich všetko, čo sa dá a medzi ktorými nechýba ani Tom Savini, morbídny maskér aj dnešného filmu (ten s briadkou, ktorý hral Sex Mašinu - chlapíka s revolverom na intímnom mieste z prvého Od súmraku do úsvitu)...

V roku 1968 nakrútil maliar a  reklamár George A. Romero svoj režijný debut, slávny zombícky horor Night of the Living Dead, dnes – na znechutenie mnohých – už oficiálne zaradený medzi klasické diela kinematografie. Zo skupinky ľudí, nemajúcich veľa spoločného (okrem chuti žiť), sa časom stalo systémové klišé (razantný černoch, krehká dievčina, infikovaný...). Nikto sa v ´68-om  priveľmi nenamáhal vysvetľovať, prečo sa deje to, čoho sme šokovanými svedkami. Aj z toho sa do budúcnosti stalo klišé – niektorí tvorcovia to vysvetľovali vojenskými experimentmi, iní vesmírnym žiarením, ďalší tým, že sa z nákladiaku na miestny cintorín zošmykol sud s rádioaktívnym odpadom. Najčastejšie ale vo všetkom tom zhone, nikto nemal čas, chuť ani dôvod zaoberať sa PRÍČINOU (načo aj, no nie?). Okolo domu na samote u lesa sa potácajú mŕtvoly, ktoré vyliezli zo svojich čerstvých (ale aj riadne starých) hrobov a dostali chuť na mäso živých (a dvojnásobne tak ich mozog). Zjedia z nich len päť percent, takže telo je po oživnutí (ktoré automaticky nastane po fyzickej smrti občana) schopné pohybu, rozšíriac tak rady netvorov (navzájom sa zombíci nepožierajú). Najviac na nich platí úder / strela do hlavy...

Samotný film, aj keď v dobe premiéry si to prudérne publikum nemyslelo, nie je explicitne krvavý (už preto, že je čierno-biely), čo už sa o jeho sequeloch povedať nedá. Neskončil optimisticky a sequel, ktorý nasledoval o desať rokov neskôr a o ktorom sa tu teraz budeme baviť, ukázal, prečo. Romero v dvojke príbeh rozpracoval do širšieho spektra, k čomu mu dozaista pomohol nebývalý (na svoje pomery) rozpočet 1.000 000,- $. Nastal Dawn of the Dead. Na začiatku je atmosféra temná a tempo ostré ako žiletka, po prvej polovici ale preraďujeme na nižší rýchlostný stupeň, počas ktorého sa kameraman Michael Gornick dôsledne prispôsobuje pomerne tichej, pokojnej atmosfére nákupného centra. Po okolitom parkovisku sa potuluje len zopár kusov „živej smrti“, rozhodne nie celé davy ako v  Snyderovom remakeu z roku 2004.

Producentovi Richardovi P. Rubinsteinovi dosť práce ušetril sám Romero. Film nie len že režíroval, ale bol autorom scenára a mal na starosti aj strihovú štruktúru rozprávania (a v úvodnom štúdiu sa mihne ako herec). Na pomoc si prizval ďalšieho hororového klasika, taliana Daria Argenta (film vznikal v americko – talianskej koprodukcii), na filme spolupracujúceho  ako šedá eminencia, v titulkoch uvádzaná „script konzultant“ a so svojou kapelou The Goblins zložil hudbu, ktorá je alebo deptavá (scény s hrdinami) alebo groteskná -  to keď sledujeme komické počínanie zombíkov v obchode (parodujúce pobyt živých v obchodnom centre). Ďalšou hororovou autoritou na pľaci bol už letmo spomenutý maskér Savini, zjednodušene povedané – tvorca masiek zombíkov a nechutných štýlov ich (ale i ľudskej) likvidácie. Obľúbil si hlavne strelné rany z blízkosti (ale aj odstreľovačkou), na čo dotačná hlava reaguje efektívnym rozprsknutím sa. Savini sa nebráni ani originálnejšiemu vyvražďovaniu – skrutkovač v ušku, kladivkom bum-bum po plešatej hlavičke (keby mala vlasy, nevideli by ste tú vniknutú „džuznu“), nechýbajú však ani štandartnejšie súčasti, ako sú roztopašné zombícke detičky, pokropené burácajúcim samopalom. 

ROMERO A UMENIE

Vždy som v rozpakoch, keď ľudia v „obyčajných“ krvákoch hľadajú posolstvá, podnety na zamyslenie a podobné kraviny, ale, ako hovoria bratia Česi, budiž. Tento krvavý úsvit obsahuje satirické pasáže so zombíkmi, potácajúcimi sa naprieč obchoďákom, čo malo byť svojho času vtipné strieľanie si z bežných ľudí, tráviac väčšinu voľného času a míňajúcim svoje peniaze v obchodných domoch, v ktorých dostanete všetko. Ľudia ako keby v nich strácali vlastnú osobnosť, kupovali to, na čo je práve akcia a čo letí. „Mŕtvo“ sa potácajú medzi regálmi. Práve tieto pasáže, podfarbené takmer až akousi chaplinovskou hudbou, ktorú nemožno brať vážne ani keby sme akékoľvek huby pojedli, patria k tým častiam tohto kúsku.

Viac k veci sa mi zdá hodiť reč o zombíkoch. Divák ich nemôže priamočiaro, slepo nenávidieť. Sú to úbožiaci. Môžeme ale nimi aspoň opovrhovať. Predstavujú tupú, hlúpu, nerozmýšľajúcu jednoliatu masu s jediným zmyslom života – prežiť (resp. nažrať sa). Žiadne myšlienky, sny, osobnosť jednotlivca je potlačená na úkor kolektívneho masového hladu a besnenia, žiadny vývoj (aj keď kto vie, čo by vyrástlo z dieťaťa, ktoré by porodil zombík, hm!)... koniec koncov žiadne umenie, skrátka nič, čo nás odlišuje od zvierat. Na strane druhej, je obdivuhodná ich vlastnosť, že ak si niekoho vyhliadnu, idú za ním tak dlho (napriek svojej povestnej pomalosti), že ho napokon väčšinou dostanú. To je vlastnosť, ktorá nám mnohým chýba, nech sme akokoľvek živí.

Romero si však nič extra dobré nemyslí ani o nás, ľuďoch. Už v úvode nám nijako nadšeným okom ukáže nepokoj v uliciach, či fúzatého zblázneného bezpečnostňáka  v činžiaku bezmyšlienkovito strieľajúceho všetko, na čo namieri. A čo ešte len potom scéna s motorkárskymi barbarmi, ktorí páchajú svinstvo namiesto toho, aby sa snažili niečo vytvoriť! Bolo by to tak aj v reálnom živote, keby nás svet ovládli zombíci? Áno, myslím si, že hej, ale pozerať sa na to je  únavné, vysilujúce. Ale ani štyria hrdinovia sa nemajú čím chváliť - skysli apaticky v hypermarkete (tí zo Snyderovho remakeu ho opustia preto, lebo chcú vyskúšať svet „tam vonku“). Na strane druhej, na ich obhajobu sa treba spýtať „A čo iné im zostáva?“. Munície majú dostatok, ale predsa nemá zmysel chodiť z ulice do ulice a zastreliť dajme tomu dvesto zombíkov v hodine (určitú nádej - ktorú ale rozrušené zvyšky ľudstva nemienia brať vážne - ponúka jednooký bradatý chlapík, splietajúci v televíznom prenose čosi o „porozumení“). Ako naznačila  už činžiaková scéna, hoci sú zombíci de facto už po smrti, ľudí, ktorí ich definitívne likvidujú ranami do lebiek, toto morbídne „zamestnanie“ ubíja, ničí, môže viesť k samovražde, ktorá sa začína v takomto svete zrazu javiť ako jediné možné, rozumné a príjemné východisko. Vyložene opovrhnutie v nás vzbudzuje pasáž, v ktorej sa pozeráme, ako naši spoluobčania vyrážajú v sychravé doobedie vo flanelových košeliach a s puškami na sviatočný lov, postávajú v skupinách pri ceste (spolu s úpadok predstavujúcimi vojakmi), pijú pivo, horúci čaj, jedia, bavia sa a občas zastrelia z lesa sa práve vypotácajúceho zombíka. Nepochopili, že situácia sa im vymyká spod kontroly, aj naďalej si chcú žiť svoje životy, na obed sa dobre najesť, večer si pozrieť televízor, netrápiť sa abstraktnými problémami. Práve nečinnosť / podcenenie situácie, nás dostane na začiatku tretieho dielu.