|
QUO VADIS OSCAR? |
QUO VADIS OSCAR? |
Quo Vadis Oscar?
Oscara v hlavnej kategórii „film roka“ získal namiesto filmu Skrotená hora pomerne neznámy a v nomináciách tak trochu doplnkový film Crash. Takéto, prinajmenšom zvláštne konštatovania sa objavili na celosvetovej sieti len pár minút po skončení odovzdávania najprestížnejších filmových cien. Politicky korektné, organizačne bezproblémové a so zaujímavou záverečnou pointou – aj tak by sa dalo označiť udeľovanie ocenení Oscar 2006.
Výsledky 78. ročníka cien Akadémie filmových umení a vied (5.800 členov) sú už minulosťou, ale zároveň veľkou a otáznou budúcnosťou. Po dlhých rokoch prišlo k skutočne neočakávanému rozhodnutiu akademikov, kedy to najvyššie ocenenie – film roka – získala autorská snímka prevažne televízneho režiséra a scenáristu Paula Haggisa. Táto skutočnosť ponúka zamyslenie sa nad rozhodnutím akadémie a zároveň otvorenie diskusie na tému "Quo vadis Oscar". Štandardne kvalitne odvedená show s dĺžkou 3 a pol hodiny, ponúkla niekoľko skvelých a niekoľko slabších momentov, avšak treba priznať, že moderátor večera, americký televízny komik Jon Stewart, publikum naozaj zabával. Na jednotku dopadla scénografia pódia, ktoré aj pre tento ročník pripravil Roy Christopher, sympatický starší pán nominovaný za svoju prácu už šestnásťkrát na cenu Emmy. Celkový look 78. ročníka cien akadémie sa niesol v štýle klasického Hollywoodu, čo sa odrazilo nielen na plagátoch, ale aj na dokonalej architektúre scény a vizuálnych efektov.
|
|
|
Vráťme sa však k filmom a to priamo k hlavnej kategórii, ktorej výsledky ako jediné v tomto roku neodzrkadlili tlak médií a množstva iných ocenení favorizovaných diel. Zhrňme si základné témy pätice nominovaných filmov: homosexualita, rasová problematika, vyrovnávanie sa s minulosťou, terorizmus ako jednoznačný ťah na bránku a silná životopisná dráma. K vymenovaniu uvedených tém sa vyjadril aj sám hlavný moderátor Jon Stewart, keď ironicky konštatoval, že je zrejmý divácky záujem hľadať v kinách hlavne útek zo skutočného sveta. Najviac pozornosti sa ušlo šikovne načasovanej problematike homosexuality vo filme Skrotená hora (Brokeback Mountain). Až 8 nominácii si tak vyslúžila snímka taiwanského režiséra Ang Leeho (Tiger a drak) a bola výrazným favoritom. Na druhú pozíciu sa dostala Spielbergova téma terorizmu inšpirovaná skutočnými udalosťami – Mníchov (Munich) a s 5 nomináciami čakala na zaslúžený úspech. Všetko však dopadlo úplne inak.
Ešte pred samotným slávnostným večerom sa viedli zaujímavé diskusie okolo prípadného víťaza hlavnej kategórie a zároveň o rozhodnutí celej akadémie (kategória film roka je jediná, o ktorej rozhoduje každý člen akadémie). Ak by sa víťazom stal hlavný favorit Skrotená hora, spustili by sa pravdepodobne nekonečné diskusie o „hranej“ a umelej progresívnosti prevažne starších a zásadových akademikov a snahe udeliť ocenenie viac za tematickú invenčnosť, ako za filmové kvality. V prípade ocenenia Spielbergovho Mníchova, je téma diskusii jasná – opäť akadémia ocenila film, svojou témou jasne ašpirujúci na zisk Oscara. Žiadne z týchto diskusii ale nenastanú a akadémia si môže vydýchnuť. Oscara si totiž odniesli tvorcovia naratívne premyslenej, nízkorozpočtovej (6 miliónov dolárov) drámy Crash a priznám sa, že napriek tomu, že na Slovensku bolo v okamihu vyhlasovania držiteľa poslednej zlatej sošky štvrť na šesť ráno, spadla mi spolu s vyhlasovateľom Jackom Nicholsonom sánka a myslím, že tvorcom oceneného filmu sa doteraz nevrátila do pôvodnej polohy.
|
|
|
Na otázku z názvu textu by som veľmi rád odpovedal už teraz, ale myslím, že nový pohľad akadémie sa jasnejšie vyprofiluje v budúcich ročníkoch. Mám však pocit, že nový trend v oceňovaní v snahe vyhnúť sa kritike, nemusí byť vždy tou najlepšou voľbou. Po filmárskej stránke si podľa mňa hlavné ocenenie zaslúžil príklad tzv. nového Hollywoodu Mníchov, inak povedané aj návrat Stevena Spielberga medzi režisérsku špičku. V dôsledku novej oscarovskej politiky však Mníchov nepremenil ani jednu z piatich nominácii, rovnako ako film Georgea Clooneyho – Dobrú noc a veľa šťastia (Good Night and Good Luck) nominovaný v šiestich kategóriách. Quo Vadis Oscar? O rok uvidíme...
Crash, zaslúži si Oscara?
“Všetko je o dotykoch. V skutočnom meste môžeš chodiť pešo, stretávať ľudí, dotýkať sa ich a oni teba. Ale v Los Angeles sa nikto nikoho nedotýka. Všetci sa ukryli za kovom a sklom. Ľudom ten dotyk tak veľmi chýba, že do seba na cestách narážajú, len aby niečo cítili ...“ Crash.
Tromi Oscarmi ocenený film prevažne televízneho tvorcu Paula Haggisa (výrazne sa presadil pred dvoma rokmi ako autor scenáru oscarom oceneného filmu Million Dollar Baby), je veľkým prekvapením minuloročnej kinosezóny. Nie však našej, keďže na Slovensku bol Crash distribuovaný ako nízkorozpočtový B-titul rovno na DVD. Nikoho vtedy nenapadlo, že čoskoro získa Oscara v tej najvýznamnejšej kategórii. Nebýva často, aby držiteľ Oscara vyšiel na DVD skôr, než by ho bolo možné vidieť v kinách, ale Crash je presne týmto prípadom.
Príbeh na prvý pohľad zložito prepletenej mozaiky ľudských osudov odohrávajúci sa počas 36. hodín reflektuje stav Ameriky po 11. septembri 2001. Stav krajiny, ktorá sa bojí čohokoľvek iného. Stav ľudí plných rasizmu, intolerancie a neznášanlivosti. Stav, ktorého základy tvorí neprekonateľná vzájomná diskriminácia a fatálnosť náhody. Ide o silnú tému vyžadujúcu kvalitné herecké zázemie a režisérsku invenčnosť pri hľadaní tej najlepšej príbehovej formy. S tým prvým si Haggis poradil, a s tým druhým si nechal skôr nepriamo pomôcť z diel iných tvorcov.
|
Crash (havária, kolízia) je výkladnou skriňou charakterovo presne vytvorených postáv, ktorých osudy sa navzájom pretínajú a menia. Zároveň sa svojimi životnými stretmi/zrážkami odkrývajú až sa nám pred očami odohráva symbolická štúdia ľudského pokolenia. Všetko je o dotykoch. O tie sa snaží aj perský majiteľ obchodu, ktorého čaká zúfalých ale aj šťastných 30 hodín života, mexický zámočník – milujúci otec a manžel, či rasistický policajt a jeho mladší a rozumnejší kolega. Počet postáv je samozrejme väčší a životy všetkých sú navzájom poprepletané. Nespája ich však rovnaká udalosť, ale hlavná tematická línia. Špecifikom je neprítomnosť hlavnej postavy a rozdelenie posolstiev filmu medzi niekoľko hrdinov príbehu.
Haggisovi nemožno uprieť scenáristickú vycibrenosť a cit pre dialóg, avšak Crash na mňa pôsobil príliš stroho, umelo a vykalkulovane. Pointová gradácia jednotlivých scén filmovej skladačky, využívajúcej epizodický princíp a mierne rozbitie chronológie rozprávania, mi prišla málo uveriteľná a častokrát až extrémne happyendovská s dôrazom na pozitívnu, alebo negatívnu premenu jedincov. Najviac som pri sledovaní filmu spomínal na oveľa uveriteľnejšiu drámu s totálne rozbitou chronológiou rozprávania s názvom 21 gramov, či režijne a scenáristicky podmanivú mexickú lavínu Amores Perros, rovnako pracujúcu s tematikou náhody a dopravných kolízii.
O rozhodnutí akadémie udeliť najvyššie ocenenie filmu Paula Haggisa píšem v článku Quo Vadis Oscar? a tak len stručne dodám, že Crash sa rozhodne oplatí vidieť, ale najlepším americkým filmom roka určite nie je (iba ak by som sa mýlil). O tom však bohužiaľ nerozhodujem ja a tak vás pozývam na výlet do DVD požičovní. Tie sú jediným miestom, kde sa môžete filmu o kritike ľudstva naozaj legálne dotknúť, keď už je všetko o tých dotykoch. Možno potom pochopíte aj jednu z hlavných myšlienok filmu „Myslíš si, že vieš kto si. Nemáš však ani poňatia“.
Texty vznikli pre týždenník .týždeň
