NEZNÁMY - ZNÁMY: TAKESHI KITANO

Narodil sa v Adachi, Tokyo v roku 1947 ako štvrté a najmladšie dieťa do robotníckej rodiny. Jeho otec Kikujiro pracoval ako maliar-natierač a malý Takeshi ho spolu so svojimi súrodencami upodozrieval, že bol bývalým členom Yakuzy. Ako malý chlapec vynikal v matematike a umení. Rozhodol sa študovať strojarinu. Zrejme nie najsprávnejší výber. Vydržal až po štvrtý ročník na Univerzite Meiji. Potom školu prerušil a pracoval ako prevádzkovateľ výťahu v nočnom klube, kde si privoňal k šoubiznisu od komedianta Senyabura Fukamiho. Jedného večera Fukami pre chorobu nemohol vystupovať, Kitano ho na javisku zastúpil a tu sa naštartovala jeho kariéra v šoubiznise. V roku 1970 vytvoril spolu s kamarátom Kiyoshim Kaneko komediálne duo a vystupovali pod menami Beat Takeshi a Beat Kiyoshi, alebo The Two Beats. The Two Beats boli majstrami manzai komédie - dvaja protagonisti – jeden je vážny, druhý zábavný - stojaci na javisku a veľmi rýchlo si medzi sebou hovoria vtipy, ktoré sú založené na nedorozumení, nepochopení, dvojzmysloch a gagoch. O šesť rokov neskôr mali premiéru v televízii a stali sa okamžitým hitom. Ich úspech do značnej miery súvisel s objektom Kitanových vtipov – zväčša sa totiž jednalo o politicky nekorektné vtipy na margo sociálne ohrozených skupín, ako sú napríklad starší ľudia, ľudia s postihnutím, chudobní, deti, ženy, či ľudia fyzicky nepríťažliví a hlúpi. Sťažnosti od divákov viedli k čiastočnej cenzúre týchto predstavení. Aj napriek tomu, že v osemdesiatych rokoch boli The Two Beats fenoménom úspechu, rozhodol sa Takeshi pre sólo dráhu.

Svoju kariéru vo filmovom priemysle začal ako herec, a to filme Brutálny policajt (Sono otoko, kyôbô ni tsuki, 1989). Zahral si hlavnú postavu sociopatického policajta, ktorého primárnou reakciou na novú situáciu býva akt násilia. Potom, čo pôvodný režisér Kinji Fukasaku ochorel, Kitano sa podujal film dokončiť. Na úvod výrazne prepracoval scenár a vstrekol do neho riadnu dávku drsnosti. Hneď vo svojom úvodnom filme zadefinoval svoj autorský rukopis – násilie, pomsta, krv. Ja som asi mala trochu šťastie v nešťastí. Keď som mala čerstvých 20, strávila som jedno krásne leto v Londýne v kruhu „filmových šialencov“. Pri jednej z našich nekonečných filmových debát vysvitlo, že som ešte nič od Takeshi Kitana nevidela. To bol rok 1998 a Kitano už bol medzinárodne známe meno, ktoré sa vďaka jeho filmu Ohňostroj aj mne dostalo do uší. Zhodou okolností v jednom z množstva londýnskych kín práve ten víkend, môj posledný víkend v Londýne, hrali Brutálneho policajta. Nebola som si z referencií, ktoré sa mi na Kitanove filmy dostali, až taká istá, či chcem poslednú nedeľu svojho fantastického leta stráviť s kamarátmi v kine pozerajúc sa na šialeného, skorumpovaného policajného „hrdinu“. Nenávidím násilie. Bola som však viac menej prinútená (nebolo to po prvý krát, čo som z donútenia videla niečo, za čo som neskôr bola nesmierne vďačná) a usadila sa pohodlne v obrovskej, takmer ľudoprázdnej kinosále. Hneď úvodné scény ma prikovali k sedadlu – brutálny, nočný útok na bezdomovca skupinou mladých chuligánov a ďalšia scéna, v ktorej sa policajt snaží vymlátiť dušu z adolescenta zodpovedného za útok. To bolo len predjedlo, ktoré ma malo dostať „do správnej nálady“. Pri asi najdlhšej scéne znásilnenia, akú som kedy videla, som už mala výrazný problém so vstrebávaním obrazu a zvuku a bojovala som sama so sebou, aby som nezdúchla preč. Z kinosály som vyšla chvíľu neschopná akejkoľvek komunikácie. Vonku bol príjemný letný, teplý večer a pamätám si ako výrazne kontrastne pôsobilo vonkajšie prostredie k pocitom, ktorý prvý Kitanov film zanechal v mojom vnútri. Skutočne nenávidím násilie. Vždy som mala výrazný problém pozerať sa na násilné scény. Aj napriek tomu preferujem násilie, ktoré je portrétované hrozivo, drsne, realisticky, graficky ako násilie, ktoré má pôsobiť vizuálne príťažlivo, či cool. Násilie ani zďaleka nie je cool a práve cynický, brutálny, Kitanov pohľad, aj keď so mnou riadne zatriasol, preferujem. Odvtedy som videla veľa jeho filmov a nezdali sa mi až také ťažko stráviteľné, ale určite majú ďaleko od romantiky. V podobnom duchu sa niesli aj jeho ďalšie filmy Bod varu (3-4x juugatsu, 1990) a Sonatína (1993), kde si Kitano rovnako vehementne, ako pri prvom filme na seba berie rolu kritika modernej, egocentrickej, násilnej japonskej spoločnosti, spoločnosti bez rešpektu, spoločnosti bažiacej po pomste.

V roku 1994 mal Takeshi Kitano nehodu na motorke. V dôsledku nehody mal paralyzovanú polovicu tela a podstúpil niekoľko vážnych operácií, vďaka ktorým bol schopný začať znovu hýbať a používať ľavú stranu tváre. Podľa policajnej správy z nehody si nesprávne upevnil helmu a práve tá spôsobila poranenie tváre. Sám Kitano neskôr povedal, že nehoda bola vlastne pokusom o samovraždu. Možno práve depresia, ktorá ho doviedla k pokusu o samovraždu stála za nihilizmom jeho prvých filmov. Málokto mu po havárii dával nádej, že sa ešte vráti k filmu. V tom období začal maľovať. Jeho jednoduché, farebné, jasné maľby by sa dali prirovnať k dielu bieloruského maliara Marca Chagalla. Mnohé z nich je možné vidieť vo filme Ohňostroj, mnohé z nich putovali po výstavách, iné zasa zdobia obaly jeho filmov.  Jeho neskoršie filmy si zachovávajú svoj násilný charakter, sú však intenzívne popretkávané určitým prozaičnom.

Hneď po uzdravení sa Kitano pustil znovu do práce a nakrútil film Deti sa vracajú (Kidzu ritan, 1996), ktorý má výrazne autobiografické črty. Hlavné postavy sú dvaja stredoškoláci Masuro a Shinji, ktorí nevynikajú vo výsledkoch, no vedia zabaviť dav svojim ostrým humorom. Veľmi príjemný, zábavný a milý film. Nie zlá zmena. Cit pre cynizmus nestratil, ale striasol zo seba trochu násilia a ponechal len stráviteľné množstvo. Deti sa vracajú mu priniesol najväčší dovtedajší úspech v rodnom Japonsku. S ďalším filmom Ohňostroj (Hana-bi, 1997) sa mu dostalo svetového uznania. V roku 1998 sa dostal film aj k nám vďaka Projektu 100. Kitanova hra s obecenstvom sa stáva ešte rafinovanejšou, založenou na momente prekvapenia. Ak bol Brutálny policajt jazdou na húsenkovej dráhe násilia, tak je Ohňostroj jazdou na motokáre, kde väčšina cesty je príjemná, tešivá záležitosť, no z času na čas diváka prekvapí silným nárazom iného motokára – výbuchom násilia, ktoré hrá na strunu prekvapenia a šoku. Hana znamená kvet a bi znamená oheň. Znázorňovanie kvetov sa v Japonsku traduje od 18. storočia. Kvety majú v japonskej histórii svoje opodstatnenie – práve znázorňovanie kvetov v maľbách reprezentovalo v japonskej kultúre prechod, či priesečník, ich pestovanie predstavovalo naplnenie túžby po niečom inom, či zvláštnom. Kitanove obrazy, ktorými film pretkáva sú plné krásnych, farebných kvetov, opodiaľ však horí ohník násilia a tečúcej krvi – veď aj tá je nádhernej červenej farby – a z času na čas vzbĺkne do, pre oči nepríjemných, výšok – ako napríklad pár paličiek náhle zapichnutých do očí nepriateľa. Kitanove obrazy kvetov sa objavujú pri prechode medzi mestom a prírodou. Zobrazovanie krvi a násilia začalo v približne rovnakom období v divadle. Dovtedy mali negatívne postavy skôr marginálne postavenie. Divadlo však v tomto vcelku pokojnom období našlo svoju záľubu v násilí. Hlavný hrdina filmu Ohňostroj Nishi kráča od jednej tragédie k druhej bez slova, s pokorou – zomrela mu dcéra, jeho žena trpí depresiou a leukémiou, jeho kolega a priateľ bol ranený pri výkone služby a ostal na vozíčku. Práve kvôli týmto udalostiam sa rozhodne odísť z práce a svojim milovaným dá bolestné, aké si podľa neho zaslúžia. Fascinujúce v jeho filmoch je sledovať výrazy jednotlivých postáv, ich (ne)prejavovanie akýchkoľvek emócií, či už pri aktoch násilia na nich páchaných, či v momentoch neodškriepiteľne prichádzajúcej smrti (silná dávka fatalizmu). Akoby ich to čo prichádza, nech je to v akejkoľvek forme, nemohlo vyviesť z rovnováhy, akoby sa tomu nedalo vyhnúť.