PORNO V CANNES

„Toľko otvoreného sexu sa na festivale neukázalo za posledných tridsať rokov a možno ani v celej jeho histórii,“ zdôraznil Henri Behar, dlhoročný moderátor tlačových konferencií filmového festivalu v Cannes.

Beharove slová však nevyvolali nijakú zvláštnu reakciu. Oveľa väčšiu pozornosť médií vzbudili výsledky ostro sledovanej súťaže. Verdikt Wong Kar-waia a jeho ôsmich kolegov v medzinárodnej jury väčšinu prítomných zaskočil. To však mohlo prekvapiť snáď len toho, kto na Croisette zavítal po prvý raz. Extravagancie na filmovom plátne a prekvapujúci laureáti Zlatej palmy totiž k povestnému koloritu najslávnejšieho filmového festivalu nepochybne patria.

Filmy

Festival v Cannes je známy aj tým, že len pár dní pred otvorením zverejní svoj Oficiálny výber – teda hlavnú súťaž a štyri ďalšie programové sekcie. V minulosti sa dokonca do programu dostali filmy, ktoré ešte neboli úplne dokončené a premietali sa s označením „work in progress“.

Z nedávnej histórie spomeňme napríklad Undeground Emira Kusturicu, Pianistu Romana Polanského či 2046 Wong Kar-waia. V oficiálnom výbere dostávajú priestor aj menej známe mená – tie musia mať buď nejakú predchádzajúcu súvislosť s festivalom (napríklad uviedli tu už svoje študentské, krátke či prvé filmy), alebo ich diela považujú výbercovia sekcií za jedinečné. Zdôraznil to aj umelecký šéf Thierry Frémaux: „Ide nám o filozofiu príťažlivých autorských filmov, hľadanie výnimočných prejavov v rôznych kultúrach, režisérske kvality a postupy filmu ako umenia a skúmanie sveta prostredníctvom premietaných diel.“ Prihliadnuc na zámery, ktorými sa tvoril program 59. festivalu v Cannes, vychádza jeho celkové vyznenie značne problematicky.

Disproporcie

V súťaži sa prejavil markantný rozdiel medzi úrovňou vybranej dvadsiatky titulov. Medzi zopár výnimiek, ktoré ulahodili večne ufrfľanej kritike aj bežnému publiku, patrili tentoraz španielsky Návrat (Volver) Pedra Almodóvara s kvintetom skvelých protagonistiek, pôsobivý Babylon (Babel) Mexičana Alejandra Gonzálesa Iňarritu, francúzska vojnová dráma Domorodci (Indigénes) Rachida Bouchareba a fantaskno- -dramatický Faunov labyrint (El Laberinto del Fauno) ďalšieho Mexičana Guillerma del Tora. Možno sem zaradiť aj záverečný opus voľnej trilógie Akiho Kaurismäkiho Svetlá predmestia (Laitakaupungin valot) a generačnú výpoveď Letný palác (Yihe yuan) Číňana Lou Yea.

Medzi filmy, ktoré neoslnili, ale ani neotrávili, patril militantný a konvenčný Zdvíha sa vietor (The Wind that Shakes the Barley) Kena Loacha, Marie Antoinette Američanky Sofie Coppola, politická satira Nanniho Morettiho Kajman (Il Caimano), intímne Klímy (Iklimler) Tutka Nuriho Bilge Ceylana a satira o nechutnom zložení hamburgerov Fast Food Nation Richarda Linklatera. V boji o Zlatú palmu sa však objavilo zopár snímok akoby omylom.

Možno pochopiť, ak ich tvorcom nejde o divácky úspech. Ale aké výberové kritériá sa zohľadnili pri filmoch Mládež, vpred! (Juventude em marcha) Pedra Costu, Rodinný priateľ (L´Amico di famiglia) Paola Sorrentina, Podľa Charlieho (Selon Charlie) Nicole Garcie, Právo najslabšieho (Lu raison du plus faible) Lucasa Belvauxa alebo Južné príbehy (Southland Tales) Richarda Kellyho – ostane pre mnohých účastníkov navždy záhadou.

Ani tradičný tromf, účasť známych režisérov, sa tentoraz nenaplnil, keď prišli len Loach, Almodóvar, Kaurismäki a Moretti. Ako o tutovkách sa pred festivalom hovorilo o nových filmoch Davida Lyncha, Mohsena Makhbalbafa, Kim Ki-duka či Francisa Forda Copolu, ktoré (a ktorí) sa napokon na Croisette neobjavili.

Deviácia umenia?

Cannes akoby malo radosť z rúcania tabu. V histórii festivalu možno objaviť nemálo filmov, ktoré v čase uvedenia interpretovali rôzne variácie sexu a násilia, no dnes sú považované za klasiku (napríklad Ferreriho Veľká žranica). V posledných rokoch festival konštantne posúva hranicu medzi umením a pornografiou. Fenomén šoku sa stáva, žiaľ, čoraz silnejším obchodným artiklom.

Kritici síce tvrdia, že túžba šokovať je vyvážená umeleckou kvalitou, čo je však skôr výnimka ako pravidlo. Súťažný film The Brown Bunny režiséra i herca Vincenta Galla sa v roku 2003 nestal pamätným pre svoje umelecké kvality, ale pre prvú explicitnú scénu orálneho sexu, ktorú predviedla známa Chloe Sevigny. V podobnom duchu sa „preslávili“ aj iné snímky oficiálneho výberu – Crash (1996) Davida Cronenberga o erotickej stimulácii automobilovými nehodami, Trouble Every Day (2001) Claire Denis o spojení sexu a kanibalizmu, Irreversible (2002) Gaspara Noé s 11-minútovou scénou brutálneho znásilnenia alebo 9 Songs (2004) Michaela Winterbottoma so scénami nesimulovaného pohlavného spojenia.

O headliny sa tentoraz postaralo až päť snímok uvádzaných v hlavnom programe. Americký režisér John Cameron Mitchell predstavil komédiu Shortbus o sexuálnych problémoch mladých ľudí, ktorej vznik financovala televízna gay stanica, a hereckí predstavitelia vyšli z komunity gayov, lesbičiek a pornohercov. Filmu nemožno uprieť svižné tempo, humorné dialógy a celkovú presvedčivosť, viaceré ostré sexuálne „postupy“ však môžu diváka prinajmenšom znechutiť.

Rozruch vzbudil aj Jean-Claude Brisseau so silne eroticky vyhranenou snímkou Vyhubení anjeli. Pikantný je aj fakt, že ide sčasti o autobiografiu, keďže režisér čelil v minulom roku obžalobe zo zneužívania mladých herečiek. Napriek snahe o senzačnosť je film až príliš povrchný a vo svojom posolstve neadresný.

Zato maďarská Taxidermia aj nášmu divákovi známeho Györgyiho Pálfiho (Hukkle) ponúka okrem šokujúcich momentov aj nesporné umelecké kvality: komponuje dovedna sex, pažravosť a nesmrteľnosť – tri primárne elementy, ktoré by mali fungovať pri nočnom relaxe. Pálfiho apokalyptický obraz, symbolizujúci cestu človeka do ničoty, je určený len pre silné žalúdky.

S troškou do mlyna prispel aj dánsky animovaný film Princezná debutujúceho Andersa Morgenthalera o kňazovi, ktorý sa pokúša vymazať obrazy z hlavy svojej mŕtvej sestry – pornoherečky. Snímka, ktorá zožala pozitívne ohlasy časti kritiky, predstavuje surrealistický mix živej akcie a animácie a prináša znepokojivú a temnú tému o pornopriemysle a jeho vplyve na mladistvých. Najväčší šok, polemiku, ale aj pohoršenie vzbudilo kolektívne dielo siedmich mladých tvorcov Destricted, ktoré Chrissie Illes z newyorského Múzea moderného umenia označila za „najsexuálnejšie scény, aké kedy boli zobrazené v umeleckom filme“. Larry Clark, Matthew Barney, Marina Abramovič, Marco Brambilla, Gaspar Noé, Richard Prince a Sam Taylor-Wood sú autormi nezvyčajného projektu, ktorý prináša ich pornografické vízie balansujúce za hranicami prijateľnosti.

Hoci titul mal svoju svetovú premiéru v januári na festivale Sundance a v Cannes mal projekciu v oficiálnom Medzinárodnom týždni kritiky, do normálnych kín sa zrejme nikdy nedostane. Hoci za nejaký čas, ktovie? „Neprijateľný“ film totiž slúži ako pilotná sonda pre zamýšľanú sériu podobných projektov, ktoré majú rovnakou „estetikou“ spojiť svet filmu, módy, umenia a pornografie.

Hollywood out

V tohtoročnej súťaži nedostal priestor ani jeden hollywoodsky film a s výnimkou jediného filmu absentovala aj Ázia. Či ide o trvalejšiu orientáciu vedenia festivalu na nezávislé americké filmy a príklon k európskej kinematografii, ukáže čas. Ani absencia viacerých známych mien a pre niekoho veľmi prekvapivé ocenenia príliš veľa neznamenajú. Rovnako nemožno preceniť značný počet filmárov zo strednej a východnej Európy v oficiálnom výbere. 59. festival v Cannes možno označiť za testovací ročník či snáď za povestné ticho pred búrkou: na budúci rok sa totiž na Croisette uskutoční jubilejný 60. festival, a ten by sa mal predviesť v celkom inom štýle.

Autor je programový riaditeľ MFF Bratislava
Text bol publikovaný v týždenníku .týždeň