|
UTAJENÝ VÍŤAZ A TAJOMNÝ LYNCH |
UTAJENÝ VÍŤAZ A TAJOMNÝ LYNCH |
„Mal všetky kvality, ktoré oceňujeme – krásnu kameru, silný príbeh, presvedčivé postavy.“ Týmito slovami zdôvodnila Catherine Deneuve prekvapujúci verdikt hlavnej poroty. Zlatého leva na filmovom festivale v Benátkach totiž získal film, ktorý okrem porotcov azda nikto nevidel.
Na veľkých festivaloch skúseného novinára len tak hocičo neprekvapí. Zmeny premietacích časov, pridané alebo zrušené projekcie, zložitý výskyt ohlásených osobností a hviezd, škandály rôzneho druhu, dôsledné osobné prehliadky, hermeticky uzavreté premietacie priestory... Nedávno skončený 63. Medzinárodný filmový festival (Mostra internazionale d´arte cinematografica) v Benátkach sa však svojím záverom postaral o neželanú novinku.
Zaradenie filmu po oficiálnej uzávierke trebárs aj do hlavnej súťaže nie je žiadnou zriedkavosťou, pravda, ak sa táto záležitosť náležite oznámi a k dispozícii je aspoň základná informácia – názov, pôvod a režisér, a predovšetkým čas(y) jeho premietania. Čo však viedlo vedenie festivalu k absolútnemu utajeniu čínskeho filmu Sanxia haoren (Pokojný život), ostáva stále predmetom dohadov a špekulácií.
Oznam o dodatočnom pridaní filmu režiséra Jia Zhang-keho sa totiž neobjavil v žiadnej oficiálnej festivalovej tlačovine – v katalógu, programe či v denníku. Dokonca aj označenie „film surprise“, občas využívané v programoch festivalov na zvýšenie napätia a dodatočnej atraktívnosti, na Lide chýbalo. Užasnutí novinári len neveriacky krútili hlavami nad kuloárnym chýrom, že dva dni pred ukončením festivalu sa konali dve premietania spomínaného filmu – prvé niekedy poobede a druhé po polnoci. A čaro nechceného spôsobilo, že napriek viacerým výborným filmom, ktoré sa objavili pôvodne v hlavnej súťaži, zvíťazila snímka, ktorú – až na jury – v Benátkach videl len málokto.
Prečo toľko tajností?
Režisér Jia Zhang-ke patrí medzi najznámejších čínskych tvorcov súčasnosti, zároveň aj najrešpektovanejších predstaviteľov nezávislej filmovej scény. Hoci má na svojom konte len päť hraných snímok, všetky sa premiérovali na festivaloch „veľkej trojky“ (Cannes-Berlín-Benátky). Dôvod utajenia jeho najnovšieho filmu v súťaži benátskeho festivalu je síce málo jasný, ale po víťaznej pointe naberá isté logické kontúry. Čínsky režisér najskôr predstavil na Lide v súťažnej sekcii Horizonty svoj dlhý dokument Dong o rovnomennom výtvarníkovi, ktorý svoje dielo vytvára na čínskej industriálnej periférii i v thajskom veľkomeste. Jedným z možných dôvodov neoficiálneho uvedenia filmu Pokojný život je fakt, že príbeh starobylej dediny, ktorá bola násilne zaplavená počas veľkolepého budovania „troch grandióznych priehrad“, a životných osudov štyroch obyčajných hrdinov vyznieva ako silná metafora protikladov súčasnej Číny.
Ďalšou z príčin môže byť skutočnosť, že snímka je v štádiu „work in progress“, čiže stále nie je dokončená, takže čínske úrady na jej uvedenie v zahraničí nemohli reagovať. A udelenie Zlatého leva zasa rozvírilo špekulácie, že ide o morálne gesto čínskym nezávislým tvorcom v čase, keď jeden z nich – Lou Ye – dostal doma zákaz akejkoľvek umeleckej tvorby na päť rokov pre to, že napriek úradnému zákazu osobne uviedol v máji v Cannes svoj film Letný palác.
Napriek (alebo práve vďaka) týmto zvláštnym okolnostiam vyvolal víťazný film z Benátok ohromnú publicitu a ohlas. Nečudo, že sa okamžite rozpútal nekompromisný boj medzi hlavnými distribútormi o vlastníctvo svetových práv.
|
|
Výlučne svetové premiéry
Šéfom najstaršieho filmového festivalu na svete je už tretí rok 53-ročný Marco Müller a jeho koncepcia sa čoraz viac prikláňa ku canneskej dramaturgii. Dve (takmer) rovnocenné súťaže hraných filmov, krátke snímky, diela slávnych tvorcov uvádzané mimo súťaže, dve sekcie nezávislých filmov, prestížne ocenenie debutujúcemu filmárovi, ale aj pozoruhodné dokumenty. To všetko tvorí takzvaný Oficiálny výber, v tomto roku vyskladaný „iba“ 63 titulmi, ale vyselektovaný z ponuky 2591(!) filmov. V tejto súvislosti si riaditeľ Müller len povzdychol: „Je pre mňa stresujúce v priebehu augusta posielať zdvorilostné, ale odmietavé listy približne 1400 producentom, že ich film sme nevybrali. A keďže ide v mnohých prípadoch o dobré filmy, riskujem, že si vyrábam nepriateľov!“
Predovšetkým v hlavnej súťaži je potrebné vyzdvihnúť skvelú úroveň takmer všetkých vybraných filmov. Tie menej uspokojivé výnimky tvorili snáď len filmy americkej produkcie, tu však kľúčovú úlohu zohrali aj rozhodnutia bossov takzvaných majors spoločností a zastúpenie očakávaných hollywoodskych celebrít. Ak sa však predstavitelia amerického filmového priemyslu dali presvedčiť a poslali očakávané veľké divácke filmy na riskantnú pôdu prestížneho európskeho festivalu, klobúk dolu pred Müllerovými diplomatickými schopnosťami. Retro kriminálne snímky The Black Dahlia (réžia Brian De Palma) a Hollywoodland (Allen Coulter), spoločenská mozaika Bobby (Emilio Estevez) aj obe sci-fi The Fountain (Darren Aronofsky) a najmä Children of Men (Alfonso Cuarón) majú totiž ambíciu stať sa horúcimi favoritmi nadchádzajúcej jesene a zimy. V Benátkach však vyšli takmer úplne naprázdno.
Kráľovná a Resnais
Ak by o držiteľovi Zlatého leva rozhodovali novinári a diváci, tak by ho celkom jednoznačne získala britská The Queen (Kráľovná) známeho Stephena Frearsa. Film vychádza zo skutočných reálií leta roku 1997, keď celý svet ohromila správa o tragickej nehode princeznej Diany. Nejde však o rekonštrukciu prípadu, ale o citlivé zachytenie reakcií priamych aktérov jej najbližšieho okolia, ktorému jednoznačne dominuje britská panovníčka Alžbeta II. Napínavým dejom sa preplietajú aj ďalší členovia kráľovskej rodiny, zamestnanci, ale najmä čerstvo zvolený premiér Tony Blair. Hranú časť výborne dopĺňajú dobové dokumentárne fragmenty. Rámcový dej sa síce drží faktov, ale portréty postáv dotvára psychológia, vystužená autentickými svedectvami. Film vzdáva hold jednej z najslávnejších žien 20. storočia, „princeznej ľudu“, ako Dianu pomenoval Blair, ale napriek kritike a irónii prináša veľmi pozitívny obraz britskej kráľovnej. Za jej presvedčivú interpretáciu si zaslúžene odniesla Volpiho pohár za herecký výkon Helen Mirren a ocenenie Osella zasa Peter Morgan za najlepší scenár.
Úžasný comeback sa podaril 84-ročnému Alainovi Resnaisovi, ktorý si z Lida odniesol Zlatého leva už pred 45 rokmi za snímku Vtedy v Marienbade. Porota mu tentoraz udelila Strieborného leva pre najlepšieho režiséra za film Private Fears in Public Place. Snímka zachytáva útržky osudov troch žien a troch mužov, ktoré sa postupne navzájom dotýkajú a prelínajú. Všetci zápasia s pocitom osamelosti, všetci sú smiešni a súčasne dojemní. Nestarnúci režisér vie stále jedinečne inscenovať jednotlivé výjavy, ktoré pôsobia akoby nedokončené, a predsa tvoria súvislý obraz úporného a zúfalého pachtenia za ilúziou šťastia. Závoj padajúcich vločiek snehu ponecháva priestor na imagináciu, ústredný prvok jeho spôsobu pozorovania.
|
|
Neocenené filmy
Viaceré filmy vyšli zo súťaže o Zlatého leva naprázdno. Spomeňme aspoň tri, o ktorých budeme zrejme ešte počuť. Pred tromi rokmi triumfoval na Lide mladý ruský režisér Andrej Zvjagincev s komornou drámou Návrat. Tentoraz sa v hlavnej súťaži predstavil sibírsky debutant Ivan Vyrypajev so živočíšnou melodrámou Ejforija (Eufória), poetikou i štýlom silne pripomínajúcou Sergeja Paradžanova. Príbeh nefalšovanej silnej lásky a brutálnej pomsty, ktorý je umiestnený v nádhernom vejári kolorovanej prírody, efektne rámcovaný nápaditými a impozantnými leteckými zábermi a podmanivou hudobnou kulisou. A majestátna rieka Don ako tichý svedok ľudských vášní.
Johnnie To je jednou z vedúcich postáv filmového umenia v Hongkongu, kde už viac ako 25 rokov nakrúca hrané, prevažne akčné filmy. V tomto roku sa stihol predstaviť v súťažiach dvoch najväčších festivalov, najskôr v máji v Cannes (Election 2) a teraz v Benátkach, kde uviedol mafiánsku strhujúcu drámu Fangzhu (Vydedení). Výstižnú charakteristiku snímky uviedol jeden americký kritik, ktorý napísal, že „ide o dielo, ktoré by veľmi chcel nakrútiť, ale nikdy nenakrúti Quentin Tarantino“. Výsostná pocta gangsterskému žánru, zrealizovaná v presvedčivom filmárskom výraze, ale pritom žiadna bezduchá strieľačka. Film ako existenciálna metafora súčasného hyberbolizovaného a, nanešťastie, aj mnohokrát obdivovaného násilia.
A do tretice vynikajúci film z ďalekej Ázie. Dielo starého známeho taiwanského filmára Tsai Ming-Lianga, ktorého filmy sú hitmi každého dobrého festivalu. 49-ročný režisér je všeobecne známy svojou minimalistickou poetikou, dlhými zábermi, fascinujúcimi figúrami, smutno-zábavnými peripetiami. Nič z toho nechýba ani v jeho deviatom hranom filme Hei yanquan (Nechcem spať sám), ktorý ako prvý vôbec nakrútil v rodnej Malajzii. Tu sa odohráva trpký príbeh čínskeho emigranta, ktorý v úvode príde takmer o život, aby ho s bezbrehou láskou uzdravil bangladéšsky robotník. Film, ktorý si vyžaduje značnú dávku trpezlivosti a pozornosti, diváka odmení nielen fascinujúcim zážitkom „nehybnej“ atmosféry, ale aj empatiou a ideami o slobode, porozumení, túžbe po láske a vzájomnej ľudskej pomoci u bezmenných jedincov z periférie spoločnosti. Taký smutný hrdina podľa vyjadrenia režiséra „snáď ani v reálnom živote neexistuje, pretože stráca svoju identitu, ale šanca objaviť novú tu stále existuje“.
|
|
Lynch neobjasní Lyncha
Top udalosťou 63. benátskeho festivalu bolo udelenie Zlatého leva za celoživotné dielo americkému režisérovi Davidovi Lynchovi, ktorý predstavil svoj dlhoočakávaný projekt – trojhodinový Inland Empire. Diváci, ktorí videli jeho Mulholland Drive a mali problémy s jeho interpretáciou, môžu Lynchovo najnovšie dielo pokojne vynechať. Aj označenie „komplikovaný“ je príliš jemné pre charakteristiku zatiaľ posledného filmu kontroverzného režiséra.
Pri istom zjednodušení by sme mohli povedať, že ide o film vo filme, presnejšie – sen v sne. Lynch nepracoval podľa žiadneho scenára: podľa vlastných slov si len načrtol niekoľko strán, ktoré hercom stručne ilustroval. Samotný príbeh (ak možno použiť tento výraz) je typicky lynchovsky bizarný a obskúrny, veľmi podobný pilotnému Twin Peaks, ale tu sa akákoľvek podobnosť končí. Po prvý raz nakrúcal digitálnou kamerou, pretože „celuloidový pás je príliš pomalý, aj keď krásny, ale nemôžete na ňom rýchlo striedať svoje myšlienky“. A kvalita? „Áno, zrnité obrazy sú pre niekoho škaredé a nekvalitné. Ale práve takýto obraz vám poskytne viac dôvodov na sen, imagináciu,“ poznamenal režisér. To je všetko, čo bol ochotný k svojmu filmu povedať. Keď sa novinári sťažovali na nezrozumiteľnosť, len sa uškrnul: „Prečo si myslíte, že všetko musí byť racionálne vysvetlené? Vnímajte môj film v prvom rade ako obrazy a vlastné sny. V dnešnom tak zúfalo pretechnizovanom živote nám už len sny dávajú nádej na vlastný vnútorný svet, hoci aj nezrozumiteľný, a predsa desivo autentický.“
Film sa sčasti sa nakrúcal v poľskom Lodži, Laura Dern ako hollywoodska star, ktorá žije dva životy a Julia Ormond ako jej dvojníčka(?), Jeremy Irons – režisér, ktorý nakrúca prekliaty film, protagonistami sitcomu sú králici, kliatba s označením Vier Sieben ako možná dešifrácia pôvodu zla(?) a v samom závere skupinový tanec na spev Niny Simone... No a nemôžu chýbať Lynchove fetiše – herci Justin Theroux a Harry Dean Stanton ani Badalamentiho hudobné ornamenty. Skrátka, Inland Empire je totálna záhada. Kto by jej odolal...?
Autor je programový riaditeľ MFF Bratislava
Text bol publikovaný v týždenníku .týždeň
