FENOMÉN FILMOVÝCH TITULKOV

Jerzy Plažewski v knihe Filmová reč, používa definíciu tzv. transcendentného titulku a imanentného nápisu. „Transcendentný titulok je mimo filmovej akcie a uvádza sa len na základe autorovej všemohúcnosti: tvorca ním výrazne zasahuje do štruktúry filmu. Imanentný nápis je prítomný organicky v deji a je spätý so situáciou, rekvizitou, dekoráciou; je fascinujúcim mostom vedúcim do sveta reprodukovaného alebo tvoreného umelcom“1. K imanentnému nápisu sa dostaneme neskôr, v tejto kapitole sa budeme venovať tzv. transcendentnému titulku, čiže medzititulku.

Vsevolod Pudovkin napísal o medzititulkoch v roku 1926, že sú „organickou súčasťou filmu“2. V tej dobe mal titulok dvojitý význam: nahradzoval dialóg a objasňoval. Dôraz bol predovšetkým kladený na funkciu zmienenú ako prvú. Transcendentný titulok je vo zvukovom filme cudzím telesom. Medzititulok necitoval dialóg postáv v plnom rozsahu (to ani nebolo možné), ale skôr hľadal jeho zhustený ekvivalent, niekedy uvedený aj v tretej osobe. Je zaujímavé, že písmená v rôznej veľkosti vsadené do celoobrazového vizuálu, často nepredstavujú slová hlavných hrdinov, ale skôr slová scenáristu. Dochádza tu teda k rozporu videného a interpretovaného. Nemožno však povedať, že medzititulky vo všeobecnosti zavádzajú. Vplyv scenáristu na ich konečný stav je však zrejmý.

Grafická štylizácia medzititulkov sa niekedy snažila zladiť titulky s atmosférou a duchom reprodukovanej epochy, alebo prostredia. Napríklad vo filme o križiackych výpravách sa titulky uvádzali v švabachu, vo filme o Egypte sa zase využívalo hieroglyfických fontových efektov. Dialóg sa uvádzal podľa metrických noriem; v sekvencii s krátkym, nervóznym strihom sa objavovali medzititulky častejšie, ale trvali kratšie, museli teda obsahovať len niekoľko slov. Presne naopak tomu bolo pri pomalšom rytme deja.   

Na rozmedzí nemého a zvukového filmu sa ocitol geniálny film režiséra Fritza Langa Metropolis (Metropolis, r. Fritz Lang, 1927). Táto skutočnosť je zaujímavá najmä z pohľadu medzititulkov. Tie sa objavujú v jednoduchej fontovej podobe, zobrazené na celej ploche filmového obrazu. Sú bez podkladu, čisto biele titulky na čiernom pozadí. Veľkosť zvoleného fontu neumožňuje dať do titulku veľa slov a tak je obsah medzititulkov v Langovom filme pomerne strohý. Avšak vďaka silnej vizuálnej stránke diela, a v kladení dôrazu viac ukazovať, ako titulkovo komentovať, je nasadzovanie medzititulkov po stránke tempa vyvážené a presné.

Titulok nahradzujúci dialóg zanikol nenávratne spolu s nemou kinematografiou. Inak však dopadol tzv. objasňujúci titulok. On sa podobne ako titulok nahradzujúci dialóg, čiže medzititulok, zrodil a rozvinul v nemom období. V knihe Filmová reč použil Jerzy Plažewski na vykreslenie jeho negatívnych dôsledkov scénu z významného filmu ruskej režisérskej dvojice Leva Kulidžanova a Yakova Segelova s názvom Dom v ktorom žijem (r. Lev Kulidžanov, Yakov Segelov, 1957), v ktorej je dvojexpozícia tvorená záberom na milencov na ulici a veľkých lietajúcich číslic 1941, symbolizujúcich vojnový konflikt. Tento objasňujúci titulok považuje za úplne zbytočný.

V období nemej kinematografie sa objasňujúci titulok vyskytoval striedavo s titulkom nahradzujúcim dialóg. Častokrát bol prakticky jeho súčasťou, a to aj z toho dôvodu, že nemý film disponoval len obmedzenými možnosťami, ako vyjadriť minulý čas. Vsevolod Pudovkin na margo objasňujúcich titulkov napísal: „Objasňujúci titulok oprávnený iba vtedy, ak zbavuje film zbytočných momentov.“3 Toto pravidlo z roku 1926, stratilo svoju platnosť akonáhle zvukový film ponúkol množstvo možností, ako z filmu odstrániť zbytočné momenty. Plažewski vo svojej knihe Filmová reč si však nemyslí, že v nemom filme bol každý objasňujúci titulok nasadený oprávnene. Kritizuje netaktné titulky Griffithovho Zrodenia národa (The Birth of Nation, r. D.W. Griffith, 1915), či encoklopedické titulky Intolerancie (Intolerance, r. D.W. Griffith, 1916)

Používanie objasňujúcich titulkov na počiatku zvukového filmu vyplývalo ešte z tradície nemej kinematografie. Ich aplikácia v dnešnom zvukovom filme, nemusí a priori znamenať scenáristickú a režisérsku bezradnosť. Časové skoky nie je vždy možné vyjadriť filmovým jazykom a aj v dnešnej dobe zohrávajú objasňujúce titulky významnú úlohu. Najčastejšie sa vyskytujú v štandardnej forme v spodnej časti obrazu s informáciami ako „o päť mesiacov neskôr“, „rok 2004“, „pondelok 23.00“ a pod. Objasňujúci titulok sa v deväťdesiatych rokov dostal aj do filmového obrazu, mimo spodný informatívny riadok. Začal vstupovať priamo do deja, keď definoval zobrazované veci slovným nápisom (scéna s nábytkom IKEA vo filme Klub bitkárov (Fight Club, r. David Fincher, 1999), kde sú jednotlivé časti nábytku dopĺňané titulkami vznášajúcimi sa v priestore), či predstavoval filmové postavy počas zastaveného obrazu a príslušného titulku s filmovým menom. Objasňujúce titulky na rozdiel od medzititulkov z kinematografie nikdy nezmizli a ich využitie sa stáva odrazom kreatívnosti a formálnej nápaditosti filmových režisérov.

To be continued...

1 Jerzy Plažewski: Filmová reč, 1967. s. 298.
2 Vsevolod Pudovkin: Od libreta k premiére. s. 27.
3 Vsevolod Pudovkin: Od libreta k premiére. s. 27.