|
20 ROKOV V ŽLTOM MESTE |
20 ROKOV V ŽLTOM MESTE |
Žiadnemu inému animovanému seriálu na svete sa nepodarilo to, čo Simpsonovcom. V sledovanosti prevalcovali všetko, čo sa dalo, jeho hrdinovia vyhrávajú ankety o najpopulárnejšiu osobnosť a svoje miesto si našli aj v prácach filozofov, religionistov a sociológov.
Devätnásteho apríla 1987 sa na televíznych obrazovkách v amerických obývačkách, pred očami tisícov obéznych chlapov v spodnej bielizni, žien v domácnosti a neposedných detí po prvý raz objavila kreslená rodina Simpsonovcov. Od tej chvíle diváci svojich dvojníkov neopustili. Simpsonovci sú prototypom stredostavovskej rodiny žijúcej v rodinnom dome na predmestí malého mesta – fiktívneho Springfieldu. Hlava rodiny – Homer – pracuje (ak sa nepretržité sedenie s nohami na stole vôbec dá tak nazvať) ako kontrolór v atómovej elektrárni, Marge, jeho verná a starostlivá manželka s vysokou modrou trvalou nepracuje (zato poctivo kontroluje rodinný rozpočet), syn Bart je nekontrolovateľný natoľko, že musí mať právnika, pologeniálna dcéra Lisa je zasa svedomím rodiny, ktorej kruh uzatvárajú tri nemé tváre – najmladšie dieťa Maggie, pes a mačka. Žltí ľudkovia žijú od výplaty k výplate, vozia sa v rozheganom aute neurčitej značky, voľný čas trávia zvyčajne pred televízorom, vo vzácnych chvíľach vybehnú do zábavného parku, supermarketu či reštaurácie tretej cenovej skupiny. Značnú časť rozpočtu – aj na úkor zubných strojčekov pre deti – však minie Homer za obľúbené šišky a pivo značky Duff.
Simpsonovci takmer v každej časti pôsobia ako dysfunkčná rodina. Veľkú zásluhu má na tom Homer, ktorý ako otec – alkoholik rád škrtí vlastného syna, zanedbáva starostlivosť o otca v dôchodkovom veku, ignoruje želania svojej manželky a permanentne narúša jej autoritu. Každá epizóda sa však vždy skončí zmierom všetkých zúčastnených.
|
Sme ako oni
Človekom, ktorý rodinu stvoril a už dvadsať rokov ju udržiava pri živote, je animátor Matt Groening. Pritom na splodenie piatich žltých postavičiek mu stačilo pätnásť minút stresu. Podľa legendy, ktorými sú tak často opradené počiatky kultových seriálov, ich Groening naskicoval počas čakania na hollywoodskeho producenta Jamesa Brooksa. S ním potom v registrovanom partnerstve vytvoril duchovný rodičovský pár.
Simpsonovci sa najskôr – necelé tri sezóny – objavovali v dvojminútových skečoch v rámci šou britskej komičky Tracey Ullman. V decembri 1989 im domovská televízna sieť Fox Network napriek počiatočnej nervozite, či kreslený seriál dokáže udržať pozornosť publika, pridelila celú polhodinu v lukratívnom vysielacom čase.
Simpsonovci nesklamali – dnes sú najdlhšie vysielaným kresleným seriálom v histórii – predbehli Flinstonovcov, Toma a Jerryho i Pepka námorníka. V čase, keď ich Fox nasadila do vôbec najdrahšieho televízneho času, teda na nedeľu osem hodín večer, prevalcovali Simpsonovci inú americkú rodinu zo sitcomu Bill Cosby show. Bolo to prekvapenie, ale určite nie náhoda. Simpsonovci si, na rozdiel od iných svojich animovaných kolegov, získali svoju popularitu práve tým, že sa aspoň trochu podobali na svojich divákov, že žili v podobnom prostredí a mali podobné problémy. V seriáli sa nenaháňa mačka s myšou a dej nie je prenesený do dávnoveku. Nezostali preto – na rozdiel od vyššie spomenutých – závislí len od detských divákov. Skôr naopak. Na pochopenie niektorých situácií a vtipov je totiž potrebná istá životná skúsenosť a pre nás Neameričanov aj znalosť amerických reálií.
|
Sú tlstí a prdia
Samotné príbehy by však nestačili. Seriál stojí aj na animácii. „Už prvé diely mali pečať profesionality,“ tvrdí animátor a pedagóg VŠMU Vladimír Malík. Výtvarné návrhy i animácia, rovnako ako i iné obrazovo- -zvukové zložky podľa neho zodpovedali téme i žánru. „Vymykajú sa sladkým a dosť nevkusným výtvarnostiam, ktoré poznáme z iných amerických kreslených seriálov pre deti vysielaných aj našimi komerčnými televíziami. Za nóvum tohto seriálu pokladám výtvarné stvárnenie hlavných i vedľajších postáv, ktoré svojou formou môžu trochu provokovať meštiacky vkus.“
Žlté hlavy s prapodivnými účesmi, obezita, vráskavé krky, chlpaté nohy... sa pohybujú v často nelákavých interiéroch a exteriéroch, plných neporiadku a nevkusných doplnkov (spomeňme kuchynské záclonky s kukuričkovým vzorom či domácnosť večne opitého kamaráta Barnieho). Sprevádzajú ich najrôznejšie zvuky prírody a tela. Malík však oceňuje jednotu obsahu a formy: „Stvárnenie postavičiek je v plnom súlade s duchom seriálu, ktorý zosmiešňuje a pranieruje určité javy, charaktery a ich konania v americkej spoločnosti.“ Každá postava tohto seriálu má svoj typický, zväčša komický charakter. Sú rozvíjané so zveličením a humorom a ten, pokiaľ je dobrý, získava si divákov na celom svete.
Dostatočnú pozornosť venovali tvorcovia aj hlasovej výbave svojich hrdinov. Každý zo šiestich hercov, ktorí dabujú väčšinu postáv, už minimálne raz získal televíznu cenu Emmy. V jednotlivých epizódach pravidelne hosťujú animované alter egá celebrít: televízny moderátor Larry King, herci Danny De Vito a Liz Taylor, basketbalista Magic Johnson, politici George W. Bush a Bill Clinton či celé hudobné skupiny ako Red Hot Chilli Peppers a U2. Niektoré z hviezd sú dokonca ochotné sami seba nadabovať, ostatné nahovoria imitátori.
V rámci seriálu sa tiež objavujú animované postavy z konkurenčných sérií. Za zmienku stojí seriál v seriáli, ktorý pravidelne sledujú Bart s Lisou. Itchy a Scratchy sú vlastne paródiou na Toma a Jerryho, na rozdiel od nich však nikdy neuzavrú mier – ich príbehy sa často končia brutálnou vraždou či aspoň mučením.
(Skoro) žiadne tabu
Krvilačné súperenie mačky a myši vyvolalo protesty divákov. Kritike sa však nevyhli ani samotní Simpsonovci. Prísnym strážcom morálky a rodiny sa nepáči, že postava Barta sa stala najväčším detským vzorom, pretože jeho výstrelky ostávajú nepotrestané. Homer, pravidelne ohrozujúci vlastné zdravie, rodinu i mesto, tiež často vyviazne bez postihu.
Ozvali sa aj najvyššie položené hlasy – prezident George Bush starší preniesol svojho času pamätnú vetu: „Naším cieľom je posilniť tradičnú americkú rodinu, ktorá sa podobá Waltonovcom a má čo najmenej spoločné so Simpsonovcami.“ Zatiaľ však rodina zakladateľa obchodnej siete Wal-Mart v popularite zaostáva.
Niektorí americkí republikáni seriál nemajú v láske aj pre nelichotivé narážky na ich politické presvedčenie. Reprezentantmi pravicových názorov v Springfielde sú zväčša hrabiví kapitalisti typu majiteľa atómovej elektrárne Montgomeryho Burnsa, konzervatívni kresťania, akým je sused Simpsonovcov Ned Flanders či sám gróf Dracula. K sídlu miestnej republikánskej strany kamera zväčša prichádza za zvukov hororových melódií. Naopak, k demokratom patria kladné hrdinky Marge a Lisa Simpsonové. Mladšia menovaná podporuje feministické hnutie, ochranu životného prostredia a kritizuje materializmus. Občas nepôsobí ako dieťa svojich rodičov, ale ako ideálny potomok Al Gora a Hillary Clintonovej. Politické smerovanie Homera Simpsona ostáva záhadou. Má mnoho pravicových názorov, napríklad na OSN či daň z príjmu, keď však ide do tuhého a má poslať Barta na vojnu, razom je z neho liberál a pacifista.
Nadŕžanie jednej či druhej strane však v seriáli vidí len ten, kto ho tam vidieť chce. Tvorcovia síce priznávajú, že sú skôr liberálneho zamerania, to však nič nemení na fakte, že ani republikánski ani demokratickí prezidenti (je jedno či živí alebo mŕtvi) si nemôžu byť istí, že zostanú národným symbolom. Práve naopak – politická korektnosť sa v Springfielde veľmi nenosí. Svoje dostanú prisťahovalci, hinduisti, Nemci, obyvatelia Rio de Janeira, homosexuáli i odporcovia úradnej registrácie ich partnerstiev. Zatiaľ sa nedostalo azda len na moslimov.
|
Boh v Springfielde
Náboženstvo, rovnako ako politika, vo fiktívnom mestečku zohráva veľkú úlohu. Takmer každý Springfieldčan je členom len pre účely seriálu založenej cirkvi s názvom Západná vetva amerického reformného presbyluteranizmu a väčšina z nich je nepriateľská najmä voči unitarianizmu. Najžiarivejším príkladom nasledovania učenia svojej cirkvi je rodina Flandersovcov.
Otec Ned vedie svojich synov i manželku k takému doslovnému výkladu Biblie, aký je len možný. Rodinka sa vo voľných chvíľach hráva kvíz s otázkami z Písma. Jej členovia sú neagresívni, ale zapálení pre svoju vieru natoľko, že po podaní ruky s katolíckym kňazom si chcel dať Ned svoju ruku „znovuposvätiť“.
So Simpsonovcami je to ťažšie – návštevu chrámu berie vážne len Marge. Lisa, hoci stále oslavuje kresťanské sviatky, sa v rámci hľadania vlastnej identity priklonila k budhizmu. Homer je, podobne ako v otázke politiky, prelietavý či apatický. Raz sedí poslušne v kostole, inokedy radšej zostane v aute. Raz si vytvorí vlastnú cirkev, ktorá zodpovedá jeho potrebám, inokedy v zložitej životnej situácii, naopak, vyhlási: „Ježiš, Allah, Budha, milujem vás všetkých!“ Niekedy sa zdá, že animovaný seriál nemôže byť v žiadnom prípade zdrojom morálnej inšpirácie. Ale napriek tomu, že to robí zvláštnym spôsobom, vieru a náboženstvo rešpektuje. Uťahuje si síce z inštitucionalizovanej cirkvi, školského systému, polície, vlády i rodiny, nakoniec sa však (až na špeciálne halloweenske špeciály) každý diel skončí zmierením v rámci rodiny i celého mesta. Simpsonovci nie sú ani tak proti niečomu konkrétnemu, ale sú skôr v permanentnej opozícii proti väčšinovému, ľahko prijateľnému názoru a „zdravému rozumu“.
Mark Pinsky, autor knihy Evanjelium podľa Simpsonovcov, vyzdvihuje práve zosmiešňovaného Neda Flandersa, na ktorého príklade vidno, ako si autori seriálu robia žarty z hodnôt, ktoré zároveň oceňujú. Nie je dokonalý, prežíva krízy viery, ale je to dobrák od kosti, skutočne miluje svojich susedov, verí, že ľudia si majú pomáhať a je príkladom toho najlepšieho v evanjelikálnom kresťanstve.
Víťazi
Správam, že sa Flanders ocitol na popredných priečkach najznámejších kresťanov a občas zatieni aj arcibiskupa z Canterbury, sa preto nemožno čudovať. Rovnako ako faktu, že nie je jediný, ktorý vyhráva rôzne rebríčky.
V prvých ročníkoch seriálu bol najčastejšie medializovaným hrdinom seriálu Bart. Ten sa dokonca dostal na obálku časopisu TIME, ktorý ho zaradil medzi najväčších umelcov a zabávačov dvadsiateho storočia. Bartovo prvenstvo však v nadchádzajúcich rokoch spoľahlivo uchytil jeho otec, ktorý býva pravidelne vyhlasovaný za najsexi muža roka. V jednej z ankiet sa Homer (podobne ako Cimrman v Česku) ocitol na prvom mieste medzi nominovanými na titul najväčšieho Američana. Pred Abrahamom Lincolnom a Martinom Lutherom Kingom. Čo viac si ten lenivý, tlstý a plešatý hlupák môže priať? Možno už len ďalších dvadsať rokov.
Text bol publikovaný v týždenníku .týždeň
