|
KOMU PATRÍ PARÍŽ? |
KOMU PATRÍ PARÍŽ? |
Paríž nám patrí
"Paríž nepatrí nikomu." (Péguy)
Približne v polovici filmu Nikto ma nemá rád (Les quatre cents coups, 1959) Françoisa Truffauta sa nachádza scéna, v rámci ktorej sa rodina Doinelovcov vydá do kina. Keď sa otec opýta, čo dávajú, matka odvetí – Paríž nám patrí (Paris nous appartient, 1961). Rivettov celovečerný debut nebol v dobe uvedenia toho Truffautovho ešte dokončený, hoci ho prvý menovaný začal nakrúcať pred tým druhým (premiéru mal až v decembri 1961, Nikto ma nemá rád už v lete 1959).
„... chaotický svet, no nie absurdný, taký, ako ten v ktorom žijeme; rozbieha sa do všetkých strán, no s jasným cieľom, aj keď ten my nepoznáme.“ Takto divadelný režisér Gérard opisuje svet Shakespearovej hry Perikles jednej z herečiek, mladej študentke literatúry Anne. Zároveň ide, zdá sa, o mimoriadne presnú charakteristiku sveta Rivettovho filmu. Obýva ho veľké množstvo postáv, ktorých vzťahy sa pred divákom odhaľujú postupne v jednotlivých scénach (výstupoch). Zápletka sa začne odvíjať od tajomného mŕtveho Juana (spáchal samovraždu? bol zavraždený?), pričom ho ani na sekundu neuvidíme. Podobným MacGuffinom je zjavne aj nahrávka jeho gitarových improvizácií. Dej sa následne kľukatí v sústredných kružniciach (alebo je to špirála?) okolo pátrania Anne po dôvodoch Juanovej smrti a Gérarda a jeho skúšok. Rozbieha sa do všetkých strán, aby sa niektoré „výjazdy“ ukázali ako slepé uličky. Vyhostený americký novinár Philip Kaufman (McCarthyizmus) rozpráva o sprisahaní svetových rozmerov. Údajne kvôli nemu umrel Juan a Philip predpovedá podobný osud aj Gérardovi. V blízkosti oboch mužov sa pohybuje franko-američanka Terry – má so smrťou jedného a s tajomnou hrozbou pre druhého práve ona niečo dočinenia? A ako s tým všetkým súvisí doktor ekonómie de Georges, pre ktorého pracuje aj brat Anne, Pierre?
|
Podľa svedectva Françoisa Truffauta, Rivette začal nakrúcať Paríž nám patrí v lete roku 1958. Scenár bol napísaný už niekoľko mesiacov, no producentov nezaujímal. Rivette si požičal 80 000 frankov od Cahiers du cinéma na niekoľko škatúľ filmu, kamera a laboratórium boli na úver a technici a herci boli najatí ako partneri „s plnou účasťou“. „V júli 1958, keď začal nakrúcať Paríž nám patrí, Rivettovým problémom bolo zohnať do nedele dosť peňazí na to, aby sa v pondelok opäť mohlo pracovať. A aká práca to bola! Mocná rieka filmu, tridsať postáv, tridsať lokácií, nočné scény a scény úsvitu. On to všetko spravil bez sekretárky, bez manažéra, bez auta, za ,pár drobných – a v takom období roka, keď všetci odchádzali na dovolenky.“1
Bolo by hádam banálne povedať, že hlavným protagonistom Rivettovho filmu je Paríž, no jednako mi to až príliš neodbytne prichádza opakovane na myseľ. Hoci mnohé filmy novej vlny zachytávajú dobový Paríž v rôznych podobách (od Godardovho Na konci s dychom, cez už spomínaný Truffautov Nikto ma nemá rád, Chabrolove Dobré dievčatá (Les bonnes femmes, 1960) až po Rohmerove Znamenie leva (Le Signe du lion, 1962), nie náhodou sa názov veľkomesta ocitá v názve Rivettovho diela. Na viacerých miestach nás Rivette prevádza vyľudnenými ulicami (ide najmä o tzv. prechádzky – balady – v tomto prípade zastúpené príjazdom vlaku do stanice v úvodnej sekvencii či viacerými jazdami automobilmi, taxíkmi 2), ukazuje nám parížske strechy, byty, zákutia, kaviarne... Pozoruhodné je, do akej miery sa Rivettovi darí udržiavať dojem, že okrem aktérov jeho siete útržkov príbehov v meste vlastne takmer nikoho niet. Ak aj áno, ide o neurčité prízraky, fantómov, siluety. Režisér ponúkne veľmi podobnú víziu slnkom rozhorúčeného mesta o viac než dekádu neskôr, v Céline a Julie si vyšli na lodi (Céline et Julie vont en bateau, 1974).
|
V oboch prípadoch je práve genius loci iniciátorom hry, v ktorej sa prelína divadlo a život, resp. skutočnosť a fantázia do takej miery, že ostáva len jediné: fikcia plná medzier, skratiek, mnohoznačností a odbočiek. Tak nejako by sa dal pomenovať jeden z hlavných cieľov a motívov tvorby Jacqua Rivetta. Projekcia nedokončeného filmu v Nikto ma nemá rád je teda len jeho potvrdením a predĺžením. Na záver ešte raz slová Françoisa Truffauta: „Začalo sa to vďaka Rivettovi. Z nás všetkých bol najdivokejšie odhodlaný pohnúť sa. (...) Z celej našej bandy fanatikov bol Rivette ten najfanatickejší.“ A na adresu Paríž nám patrí: „Nechajúc bokom podmienky, za akých bol nakrútený, Paríž nám patrí je najviac 'režírovaný' zo všetkých filmov, ktoré vzišli z okruhu tímu Cahiers du cinéma. Je to film, v ktorom sa technické ťažkosti neobchádzajú úskokmi, ale čelí sa im priamo, jednej po druhej, s tvrdošijnou pýchou, poctivosťou a dôverou starej ruky.“3
Venované Samuelovi.
Text bol pôvodne publikovaný v časopise KINEČKO
1 Pozri: Truffaut, François: Paris nous appartient. IN: The Films in My Life. The Touchstone Edition. New York: Simon & Schuster, Inc., 1985, s. 320 – 323
2 O prechádzke – balade, resp. širšie – o forme prechádzky a jej úlohe vo filmoch novej vlny (aj s ohľadom na Paríž nám patrí) pozri viac: Deleuze, Gilles: Film 1. Obraz – pohyb. Praha: Národní filmový archiv, 2000, s. 250 – 251.
3 Pre oba citáty pozri: Truffaut, François: Paris nous appartient. IN: The Films in My Life. The Touchstone Edition. New York: Simon & Schuster, Inc., 1985, s. 320 – 323
