|
NÁVRAT DO NESVADBOVA |
NÁVRAT DO NESVADBOVA |
Biela mapa Nesvadbova
Po úspechu Škopovej anekdotickej "dokumentúry" Osadné stavila česká dokumentaristka Erika Hníková na rovnakú kartu: nakrútila pôvabnú pseudoexotickú pohľadnicu zo Zemplínskych Hámrov. Podobne ako Osadné, aj Nesvadbovo je v podstate postavené na anekdote, na vtipe ("Ide starosta, pop a karikaturista do Bruselu..." či "...agilný starosta chcel zvýšiť pôrodnosť v obci...") a ťaží v prvom rade zo svojského hlavného protagonistu a jeho nápadu, a tiež z pozorovania špecifík východoslovenského vkusu a nevkusu.
No kým v prípade Osadného som sa vedela tešiť aspoň z formálnej dotiahnutosti, krásne dvojsmernej lineárnej výstavby s jednou sekvenciou s paralelným strihom a s poeticky refrénovitými zábermi, ktorou film prudko kontrastoval so Škopovým prvým filmom, formálne a dramaturgicky kostrbatými Inými svetmi, Hníkovej Nesvadbovo, hoci využíva veľmi podobné výrazové prostriedky či dokonca zábery, ma iba sklamalo. Zdalo sa mi totiž viac zlomyseľné, než zábavné.
Už z filmov Ženy pro měny (2004) a Stretneme sa v Eurocampe (2005) je zrejmé, Erika Hníková je bystrá mladá bytosť s citom pre tému, kompozíciu i detail. Po Nesvadbove je zrejmé aj to, že má aj mimoriadny cit pre publikum. Vie, že sa rado baví i to, že ľahšie odpustí povrchnosť, než dramaturgické chyby. Vie, že festivalové publikum či publikum dokumentárnych filmov je pomerne vzdelané a bude vedieť oceniť očividnú príbuznosť Nesvadbova s formanovskou poetikou trápnosti. Takisto vie, že publikum má rado exotov a prepracovanú mizanscénu. A tak namiesto sociologicky orientovaného dokumentárneho filmu, aký by sme mohli vzhľadom na tému očakávať, uvidia diváci autorsky poňatú, takmer etnografickú reportáž o dohadzovačskom nápade a postsocialistických reziduách v myslení istého slovenského starostu, ktorého trápia nezadaní tridsiatnici v jeho obci. Nejde teda o mapovanie fenoménu singles v rurálnom prostredí, ako hlásajú niektoré recenzie, ale o záznam organizovania a priebehu jednej nevydarenej "zoznamovacej párty" usporiadanej obecným úradom v malej východoslovenskej obci.
|
|
Čo sa Nesvadbovo vlastne usiluje zachytiť? Ponúka nám upratanú, naleštenú dedinku s čerstvo omietnutými domami, s interiérmi plnými svätých obrázkov obrastených potosovcom, gýčovitú starosvetskosť, ktorá zdanlivo poukazuje, ak nie na hojnosť, tak aspoň na dostatok. A v prvom rade ponúka obraz akčného starostu, ktorému budúcnosť obce leží na srdci, hoci jazdí na aute s bratislavskou ŠPZ (nedozvieme sa, prečo).
Už menej detailný a presný je portrét pomerne plachých, spoločensky nie práve zdatných nezadaných tridsiatnikov, na ktorých Hníková ilustruje , aké "typy" sa v Hámroch neženia a nevydávajú. Dokonca sa zdá, že Hníkovú títo mladí ľudia vlastne ani nezaujímajú, nesnaží sa k nim priblížiť a možno im ani nedovolí otvoriť sa. Najvypuklejšie to vidieť na prípade Moniky: ak ju sníma osamote, tak sa s ňou takmer alebo vôbec nerozpráva, prípadne filmový rozhovor scudzuje, ochladzuje prostredníctvom "svedka", tretej osoby (matky a potom kaderníčky).
Do filmu sa tým dostávajú predovšetkým atrakcie, kuriozitky, vizuálne či naratívne vďačné motívy. Všetko to, čo v rámci témy vnímam ako naliehavé, ostáva mimo záberu. Sociologická, ale aj sociálna perspektíva vypovedania je tým značne skreslená. Hníková síce v úvodnom titulku uvádza, že starosta výrazne znížil v dedine nezamestnanosť, no nestará sa o to, aká je v skutočnosti životná úroveň hámrovčanov. Neinformuje nás o vekovej štruktúre obyvateľstva, o migrácii mladých do väčších miest či naopak o nemožnosti z rodnej dediny z finančných dôvodov odísť a usadiť sa inde – skrátka, rezignuje na pomerne zložité faktory, ktoré fenomén singles na dedinách zvyčajne sprevádzajú. Sociálna realita do filmu preniká náhodne, akoby mimochodom: Hníková nám ukazuje upratané a načačkané domácnosti a v rámci toho sa do záberu dostane zdanlivo nepodstatná informácia, že Monika spáva v jednej izbe s matkou, aby ušetrili a nemuseli kúriť v celom byte.
|
|
Oveľa viac, než na single protagonistov sa Hníková sústredí na prejavy starostu cez miestny rozhlas, na výjavy z krčmy (záhadne vybavenej rozhlasovým ampliónom), na tvrdohlavé sledovanie starostovej asistentky, ktorá osobne robí nábor na obecný zoznamovací večierok a potom na jeho útrpný priebeh a rozriedené finále. Nejde o singles, ide o starostu – ako to naznačuje aj anglický názov filmu. A ešte o obecný "bál".
Keby Hníková nakrútila hraný film, tak ako Forman, mohlo by v sebe zobrazenie starostovho snaženia niesť symbolický význam alebo byť paradoxne dokumentárnejšie, než samotné Nesvadbovo. Mohla by z neho byť absurdita povýšená na alegóriu. Hníkovej Nesvadbovo však nijakou alegóriou nie je. Dokonca sa nestáva ani symbolom: je to jednotlivosť ohraničená sama sebou, bez presahu. Nie je ani príznakom doby, je záznamom jedného nápadu, vopred odsúdeného na neúspech. Z takejto perspektívy Nesvadbovo pôsobí ako mydlová bublina: svet sa v ňom odráža ako v krivom zrkadle, hrá dúhovými odleskmi, no vo vnútri je vzduch.
Text bol pôvodne publikovaný v časopise KINEČKO
