MAGICKÝ REALIZMUS V CIGÁNSKEJ OSADE

Ubehlo šesť rokov, odkedy Martin Šulík nakrútil svoj posledný hraný film Slnečný štát. Za poslednú dekádu snáď jediný slovenský film, ktorý dokázal formálne bezchybne a s citom pre realitu podať reflexiu existenčných neistôt a ťažkostí obyčajných ľudí. Aj napriek tomu, že sa miestami nevyhol miernej poetizácii, dokázal divákovi sprostredkovať už takmer zabudnutý dobrý pocit zo sledovania slovenského filmu. Preto očakávania spojené s jeho novým filmom boli vcelku veľké. Rozhodol sa pre aktuálnu tému a príbeh situoval do rómskej osady. Film Cigán vybrali do hlavnej súťaže 46. ročníka medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch, odkiaľ si napokon odviezol Zvláštnu cenu poroty a ďalšie tri ocenenia. Dalo by sa diskutovať o kvalite súťaže, no nie je na to priestor. Pozrime sa v rámci tu poskytnutého skôr na to, do akej miery sa tvorcom podarilo naplniť proklamované ciele o demytizácii, o odpoetizovanom a odromantizovanom obraze Rómov a zachytení ich reálneho života v osadách.

Štrnásťročný Adam napriek nepriaznivým životným podmienkam v rómskej osade bojuje o čestný a lepší život. V prvom rade chce pravidelne chodiť do školy a vyštudovať, aby mohol opustiť domov. Jeho odhodlanie je podkopávané predovšetkým zo strany nevlastného otca Žiga, ktorý ho zaťahuje do protizákonných činností. Táto základná dejová línia je doplnená ešte o dva motívy – Adamovu ľúbostnú zápletku s rómskym dievčaťom z „nesprávnej“ rodiny a pomstu ako istý druh vykúpenia (reálneho aj metaforického). Tieto tri motívy sa vo filme neustále preplietajú a vo výsledku vytvárajú schematický obraz pozitívneho outsidera spoločnosti, z ktorej sa chce vymaniť, no všetko akoby sa sprisahalo voči nemu. Okrem toho je tento banálny príbeh o nespravodlivosti osudu doplnený o množstvo mikropríbehov. Celkovo to potom vyznieva, akoby autorom bolo ľúto nepoužiť niektoré z príbehov, ktoré sa dozvedeli z rozprávaní pri zbieraní materiálu pre film. Štruktúra rozprávania je preto nekonzistentná. Viaceré odbočky od hlavnej dejovej línie tam pritom vôbec nemuseli byť – rozhodne zbytočne sa vo filme objaví niekoľkokrát trojica mladých „etnografov“. Aj bez nej by sme totižto veľmi dobre dokázali z príbehu dešifrovať alibistickú snahu „gadžov“ o pomoc či na druhej strane ich urážlivý postoj voči rómskej skupine obyvateľstva.

Cigán je hra stereotypov aplikovaná na celý film. Ponúka konvenčný a do veľkej miery médiami tlmočený obraz o Rómoch na Slovensku. Takmer v ničom sa neodlišuje od toho, čo môžeme vidieť vo večerných správach (ok, malé deti behajú po osade oblečené) z východoslovenského regiónu. Chodia kradnúť drevo do lesa, či benzín z vlakových barelov, adolescenti fetujú, dospelí pijú, hlavná činnosť nevlastného otca je úžerníctvo a uvidíme aj predaj peknej Rómky do zahraničia. Do kontrastu s tým je postavené zlé správanie sa bielych voči Rómom, aby bol film rasovo korektný: žena príde do pôrodnice rodiť, no lekár sa k nej správa absolútne neprimerane, na policajnej stanici policajti ponižujú chytených Rómov a takto by sme mohli pokračovať ďalej.

Pritom problém nie je v použití týchto „pravdivých“ motívov či obrazov zo života Rómov na Slovensku. Otázkou sa stáva miera ich využitia, a hlavne intenzita ich pôsobenia v danom filmovom spracovaní. Pri ich množstve v jednom filmovom príbehu nie je už priestor na prehlbovanie toho druhého. S vybranými „skutočnosťami“ sa nijako nepracuje (len sa predstavia, ukážu „ako to je“, akoby sa zaevidujú), v samotnom filmovom príbehu sa nijako nepodieľajú na intenzifikácii ich diváckeho prežívania.

Emblematické obrazy typu „krádež dreva v lese“ nás nevťahujú do sveta (nevyvolávajú pochopenie alebo naopak) rómskej osady, rómskeho žitia, vybraných rómskych aktérov – najlepšie to vidno na rozvíjaní príbehu hlavnej postavy. Adam je takmer pri každej akcii, napriek tomu žiadna neodkrýva hlbšie jeho charakter, prežívanie, motivácie konania, ktoré by pars pro toto odkrývali aj tie ostatné. Výborná paralela sa núka s hlavným hrdinom filmu Chlapec na bicykli od bratov Dardennovcov. Násťročný chlapec Cyril takisto reprezentuje konvenčný typ hrdinu spočiatku v stereotypnom prostredí polepšovne. Rozdiel je však v tom, že na základe jeho zdanlivo spontánnych, miestami veľmi impulzívnych reakcií, nepredvídateľnosti jeho konania oveľa intenzívnejšie pociťujeme jeho vnútorné prežívanie. A niekedy na to stačí aj obyčajná jazda na bicykli. Presne to absentuje u Adama. Jednoducho povedané, vždy očakávame od obrazu, ktorý poznáme, niečo viac.

Začlenenie snových pasáží pôsobí taktiež veľmi rušivo a ešte väčšmi „rozbíja“ už aj tak dosť nekonzistentný dej. Tento snový alebo inak povedané magický efekt prechádza následne aj na celý film. Zanedbaná osada, polorozpadnuté chatrče a ich strohé interiéry, honosná svadba, deti pobehujúce po osade, všetko je podané v akomsi romantizujúcom obale – uhladene až malebne. Vo veľkej miere je to spôsobené snímaním. Dlhé jazdy kamery ponad či cez osadu, prenasledujúce hlavného protagonistu či staticky snímajúce rôzne situácie bez akéhokoľvek zachvenia pôsobia neprimerane k prezentovanému obsahu. Do toho znie sentimentom naplnená hudba Vladimíra Godára, založená na neustále sa opakujúcich motívoch, vďaka čomu film svojou poetikou a prehnaným romantizmom tiahne ku gýču. Oveľa viac by mu totižto pomohlo na mnohých miestach ticho, respektíve len reálne ruchy a „drsný“ vizuál v štýle napríklad súčasného, mladého anglického filmu.

Pozitívom je, že Šulík do filmu obsadil Rómov bez akýchkoľvek predchádzajúcich hereckých skúseností a že takmer celý film je v rómčine. Aj napriek tomu, že je jasné, že scenár bol počas nakrúcania prispôsobovaný pre jednotlivých hercov, treba povedať, že herecké prejavy vyznievajú prirodzene a možno je škoda, že neboli postavené do rozporuplnejších a menej očakávaných situácií. Adam začína vo filme ako pozitívny hrdina v nepriaznivej životnej pozícii a v tom istom rozpoložení aj končí, nevlastný otec a úžerník Žigo je po celý čas jednoznačne záporná postava a takisto všetky ostatné rómske i nerómske postavy majú jasne stanovené pozície. (Teda málo ambivalentné, málo nevyspytateľné – tak predsa tiež poznáme Rómov.)

Cigán je prvým slovenským hraným filmom, ktorý sa rozhodol konfrontovať s neutešenou situáciou rómskej menšiny v našej spoločnosti. A možno preto, že je prvý sa snaží postihnúť a prezentovať všetky jej stránky a zároveň nejsť príliš hlboko, aby náhodou niekoho nenahneval. Každopádne je to dobrý začiatok cesty. Ale zaujímavejšie na nej budú práve tie pokračovania radikálnejším spôsobom. Korektnosť a nedôraznosť film vždy oslabuje. No ešte väčšou achilovkou slovenského filmu sú „obrazy“, ktorých sa zrejme nikdy nezbaví. Sliepky, akokoľvek domáce, už na slovenskom vidieku nemajú presah. Dnes sa auteur rozhoduje medzi pštrosmi, lemurmi alebo krokodílmi.