ŽENY OD KRVI: 9 ŽIEN V ÚLOHE ZABIJAKOV

Asami Yamazaki: „Slová klamú. Bolesti sa dá veriť.“
Obľúbená zbraň: ihlice

Keď si v horore chlap hľadá ženu, nebýva z toho práve happy end. Dôkazom je napríklad britský hixploit Broken, v ktorom sa starý mládenec rozhodol pre zvláštne výberové konanie: žena, ktorá prežije jeho bizarné mučenie, sa môže za odmenu stať jeho otrokyňou. Shigeharu Aoyama, hrdina japonského filmu Konkurz, je v trocha inej situácii. Predovšetkým: je normálny. A dokonca aj celkom sympatický chlap v strednom veku, ktorý – ako každý správny vdovec – žije už sedem rokov samotárskym, rutinným životom. Čas je však neúprosný, a keď začnú byť roky jeho milostného strádania zjavné z jeho unaveného a ubitého pohľadu, je jasné, že si musí nájsť novú ženu. Keďže pracuje v produkčnej spoločnosti, vo vzduchu visí idea, ktorú povie nahlas jeho kolega: Urobme konkurz! Starého mládenca, ktorého sa sedem rokov nedotkla žiadna žena, netreba dlho prehovárať, a tak potrvá iba pár strihov a Aoyama má na stole desiatky životopisov žien a dievčat, ktoré sa chcú stať hrdinkami filmu, ktorý sa vlastne nikde nemal nakrútiť. Zaujme ho najmä dvadsaťštyriročná Asami Yamazaki, bývalá baletka, ktorá má v sebe presne tú správnu dávku submisívnosti a školáckej nesmelosti, do ktorej sa proste musí zamilovať každý Japonec. Teda, každý až na Aoyamovho kolegu, ktorému sa na nej od začiatku čosi nezdá. Napríklad aj to, že ľudia, ktorých spomína v životopise ako svoje referencie, buď zmizli za záhadných okolností, alebo Asami vôbec nepoznajú. Na povrch sa navyše postupne dostáva Asamina minulosť, ktorá pritakáva večnej pravde, že pokazené detstvo pokazí celý váš život. Asami sa však rozhodne, že ho pokazí aj všetkým mužom, ktorí o ňu kedy prejavia záujem. Aoyama sa tak sám približuje k svojej vlastnej skaze ako mucha k mäsožravej rastline.

Konečné krvavé finále je v typickom štýle režiséra Takashiho Miikeho, ktorý oblečie Asami do oblečku sadomasochistickej nemocničnej sestry, do rúk jej dá injekčnú striekačku s paralyzérom a svoje obľúbené ihlice, ktoré sa objavujú vo viacerých jeho filmoch. Asami postupuje pri mučení pomaly, premyslene a v absolútnom tichu. Neruší ju ani Aoyama, ktorému umŕtvila jazyk, aby mohol v pokoji počúvať jej „kirikirikirikri“ (po japonsky „hlbšie, hlbšie“), ktoré mu šepká do ucha, keď mu zapichuje ihlice do viečok. I keď samotné mučenie trvá iba niekoľko málo minút a ešte to nie je ten sexuálno-krvavý masaker, ktorým sa Miike neskôr preslávil, i tak si jeho Konkurz vyslúžil povesť klasického „šokujúceho filmu“. Inými slovami: zopár ľudí z premietania utieklo, niekoľko ich skolabovalo a na jednom filmovom festivale na adresu režiséra zaznelo ženským hlasom: „Ste zlo!“ Tohto zloducha a jeho nemilosrdnú Asami (perfektná Eihi Shiina  – hviezda japonských splatterov Tokyo Gore Police a Vampire Girl vs. Frankenstein Girl) vám však vrelo odporúčam ako to najlepšie z japonského neduchárskeho hororu.

May Dove Canady: „Ak si nevieš nájsť priateľa, urob si ho.“
Obľúbená zbraň: nožnice a britvy

Aj naoko malá telesná vada môže mať hlboké korene a vážne psychické následky. Žijúcim dôkazom je May, ktorá od detstva trpela na tupozrakosť ľavého oka. Prípadnému posmechu spolužiakov, ktorý by mohol tento bežný detský problém vyvolať, sa jej matka rozhodla zamedziť skutočne originálnym spôsobom: prelepí jej oko pirátskou páskou. Samozrejme, obľubu jej to v škole práve neprinesie a May trpí akútnym nedostatkom kamarátov. Keďže sme ešte v ére pred masovým rozšírením Facebooku, je jej odoprené právo na virtuálny život so stovkami priateľov a musí sa uspokojiť s jediným – strašidelnou bábikou v sklenom boxe – bizarný darček od jej bizarnej matky. Je teda celkom isté, že z May vyrastie dievča, ktorému nepovie nikto inak ako „freak“. Treba však povedať, že celkom oprávnene. Pracuje totiž na veterinárnej klinike a jej obľúbenou témou je rozoberať, ako vyzerajú psie črevá. Zdá sa, že by si mohla nájsť spriaznenú dušu – Adama, študenta filmu, ktorý má špeciálne rád horory. Bohužiaľ pre May, iba tie na plátne, takže zatiaľ čo v jeho filme sa zombíci samou láskou zožerú, v skutočnosti ho zaskočí, keď ho May v rámci predohry pohryzie do jazyka a jeho krv si rozotrie po tvári. A tak je May opäť sama – teda, ak nerátame jej lesbickú kolegyňu Polly, ktorá sa však na ňu taktiež vykašle pre jednu babu s „perfektnými nohami“. Nuž čo, ak si nevieš nájsť priateľa, treba si ho vyrobiť. A tak May vezme do ruky nožnice, britvy a iné náradie a začne si brať od každého to najlepšie: od Adama ruky, od Polly krk a aj tie perfektné nohy nájdu svoje využitie.

May však nie je žiaden krvavý exploitation, režiséra Lucky McKeeho zaujímala skôr dráma, ktorá sa odohráva v hlave jeho hrdinky. Tú si s evidentne veľkou chuťou zahrala Angela Bettis, ktorá našla presne ten správny balans medzi plachosťou a čudáckosťou. Jej May je tak tá správna „poľutovaniahodná mrcha“. Film však treba brať s nadhľadom, má mnohé znaky klasického „pop hororu“ ako Jennifer’s Body či Teeth a na pozadí zabíjania znejú umraučané melancholické songy. Samozrejme, nemôže chýbať lesbická scéna a všetkých mužov určite poteším, keď poviem, že lesbičku Polly si tu zahrala Anna Faris (Scary Movie), ktorá je v jej podaní zvrátená a sexi zároveň. May sa dočkala aj druhého dielu, v ktorom prišlo k zaujímavej rošáde: na režisérsku stoličku zasadla samotná Angela „May“ Bettis a hlavnú úlohu si zahral režisér May Lucky McKee.


Izzy: „Ak budeš kričať, vykrútim ti krk a tvoju mamu napichnem na vidly.“
Obľúbená zbraň: čokoľvek, čo spôsobuje bolesť

A tento poznáte? V školskom autobuse spolu cestujú mníška a dve sexi študentky. Nastúpi jedno ufúľané dievča, ktoré po chvíli niečo zašepká mníške do ucha, zmláti ju a ociká. Potom vystúpi, stopne si auto s dvoma mladíkmi a jedného z nich zareže. Následne sa vráti do autobusu, zastrelí mníšku a jednu študentku utopí v benzíne. Tých, čo toto jej „krvavé vzplanutie“ prežijú, zavrie do stodoly, kde ich podrobí bizarnému mučeniu. A to všetko preto, že je sklamaná z jednej neopätovanej lásky. Je totiž buchnutá do vlastného brata! Ak sa vám to zdá ako chorý vtip, možno máte rovnaký zmysel pre humor ako režisér ultra exploitu s nádychom splatteru Choré dievča/Sick Girl. A ak sa vám to nezdá vôbec vtipné, zoznámim vás s teóriou zmrazeného smiechu, ktorú som kedysi počul v jednej hre od Steva Martina. Ak sa na niečom nesmejete, neznamená to, že to nie je vtipné, ale že to vyvoláva tzv. zmrazený smiech, ktorý sa môže uvoľniť až niekedy neskôr. Napríklad Izzy, ako sa „sick girl“ volá, vás nemusí hneď rozosmiať, keď ju budete sledovať, ako odreže chlapovi penis, pripevní si ho na kôl a následne takto súloží s inou obeťou, ale možno už nasledujúci deň pôjdete po ulici a začnete sa nekontrolovane smiať. To bude tá chvíľa, keď vtip zaúčinkuje. A ak nie, nezúfajte: znamená to zrejme len toľko, že na rozdiel od psychopatky Izzy a tvorcov tohto poloamatérskeho exploitu ste duševne zdravý.

Kim Bok-Nam: „Dlho som pozerala do slnka a ono ku mne prehovorilo.“
Obľúbená zbraň: kosák

Hae-won je zvyknutá pred problémami utekať. Preto keď vidí na ulici vraždu mladého dievčaťa, jej okamžitou reakciou je rýchlo zatvoriť okienko na aute a splynúť s apatickým davom. Keď má vrahov neskôr identifikovať, radšej presvedčí samu seba, že nič nevidela, a svoje kričiace svedomie zadupe hlboko do svojho podvedomia. Navonok pôsobí ako bezcitná a chladná mrcha, hoci vnútorne trpí. Jej nepokojnú dušu má vyliečiť dovolenka naordinovaná jej šéfom, no v skutočnosti ide iba o ďalší útek pred problémami. Tentoraz sa však rozhodla utiecť naozaj ďaleko, a to nielen z geografického, ale aj z časového hľadiska. Skalnatý ostrov ďaleko od prvého väčšieho mesta jej pripomína detstvo, keď sa tu hrávala so svojou kamarátkou Bok-Nam. Tá ju víta s nadšením nielen pre spomienky na spoločné chvíle. Hae-won je totiž zároveň jej jedinou vstupenkou von z dediny, do sveta bez mužskej tyranie, kde sa už nebude musieť denne strachovať o svoj život ani o život svojej malej dcérky. Do života bez „dobrých tetušiek“, ktoré uznávajú zásadu: „ak žena chce utiecť mužovi, treba jej zlomiť nohy“. My však už vieme, že jej sen sa musí zákonite rozplynúť. Hae-won predsa prišla na ostrov od problémov utiecť a nie si zavesiť na krk osud jednej nešťastnej ženy a k tomu navyše aj jej dcéry. Bok-Nam sa však odmieta vzdať svojho sna, a keď jej sa jej kamarátka z detstva ukáže ako na tento účel nepoužiteľná, nastane očakávaný skrat. Sen sa mení na celkom priamočiary a vďaka domácej zásobe kosákov aj celkom ľahko uskutočniteľný: pomsta! A nebudú ušetrené ani miestne starenky... a áno, bude to, samozrejme krvavé. Čakať však od kórejského filmu Bedevilled klasický hixploit by mohlo viesť k miernemu sklamaniu. Tento žáner nemá v Kórei svoje pevnejšie zázemie, a ak ide o domácu tvorbu, v podstate nemá z čoho vychádzať. Je preto jasné, že Bedevilled bude hrať podľa trochu iných pravidiel. Predovšetkým hlavnou postavou nie je mestom citovo otupená Hae-won, ale Bok-nam, ktorá by mala v správnom hixploite „kopať za dedinský tím“, t. j. jej vzbura proti vlastným je de facto proti pravidlám. Preto je Bedevilled skôr drámou ako hororom – Bok-Nam sa musí pomstiť za celý svoj život v dedine a treba toho jednoducho vysvetliť a vykresliť viac ako v tradičnom hixploite, kde ide o pomstu za náhly čin (znásilnenie alebo mučenie). Mesto tu navyše nie je prezentované ako víťaz rurálno-urbánneho konfliktu, ako miesto, kde žijú krajší a inteligentnejší ľudia, ale skôr ako falošná chyméra. Satisfakcia je však rovnaká ako napríklad v prípade klasického amerického rape & revenge. A divák je nadmieru spokojný. 

Madeleine: (je nemá)
Obľúbená zbraň: puška

Možno sa vám zdá, že dnešná doba praje filmom prehnane akcentujúcim násilie na úkor príbehu. Možno nostalgicky fňukáte za starými časmi, keď sa kládlo dôraz viac na atmosféru, nie na samoúčelné násilie a tzv. estetiku brutality, ktorá preslávila filmy ako Hostel či Saw, v ktorých sa pomaly viac mučí a láme hnáty ako rozpráva. Ani tie „staré časy“ by sme si však nemali idealizovať. Najmä v 70. a 80. rokoch totiž vznikli filmy, ktoré sa dodnes nikto celkom neodvážil zopakovať. Boli to časy, kedy sa rodili nové hororové žánre, spravidla tie najbrutálnejšie. Spomeňme napríklad hixploitation a jeho najbrutálnejšiu odnož „rape & revenge“. Jej pravidlá definoval v roku 1978 režisér Meir Zarchi svojím šokujúcim I Spit on Your Grave. Odvtedy bolo nakrútených viacero filmov (v USA aj Európe), ktoré Zarchiho viac-menej kopírovali či napodobňovali. (Najnovšie dokonca aj remake I Spit on Your Grave, ktorého recenziu si môžete prečítať na hororo.sk). Ešte predtým však vznikol švédsky Thriller: A Cruel Picture, ktorý v niečom pripomínal klasické rape & revenge (prísne rozdelenie filmu na časť znásilnenia a časť pomsty), no v mnohom sa líši od svojich neskorších žánrových súrodencov. Predovšetkým v hlavnej hrdinke, ktorá je na znásilnenie akosi príliš mladá. Madeleine je totiž prvýkrát znásilnená ako malé dievčatko a neskôr maximálne ako pätnásťročná. Prvá časť filmu, počas ktorej je unesená pasákom a nútená k prostitúcii, pripomína preto skôr detské porno ako regulérny film. Navyše Madeleine nie je „dievča z mesta, ktoré znásilňujú dedinskí sedláci“, ako by to malo byť v pravom rape & revenge, ale práve naopak: je to nevinné dievča z dediny, ktoré zažíva nepríjemný stret s krutým mestským životom. Tu stráca svoju nevinnosť a jej pohľad na svet sa mení – a to doslova, pretože prichádza o jedno oko, cez ktoré nosí pásku ako pirát.

Ďalšou zvláštnosťou filmu je jeho mlčanlivosť. Niežeby ostatné rape & revenge snímky prekvitali práve hrubým scenárom (práve naopak, vo filmoch sa väčšinou znásilňuje alebo vraždí, čo si nevyžaduje veľa slov ani hudby), Thriller: A Cruel Picture sa však miestami približuje až k nemému filmu. Samotná Madeleine totiž onemela už po prvom znásilnení, takže po celý film neprehovorí jediné slovo. Jej utrpenie si buď prečítame z jej kamennej tváre alebo si ho jednoducho budeme musieť domyslieť. Tých vecí na domyslenie je vo filme viac. Dôraz však nie je kladený na nejaký logický sled udalostí, skôr na sex a násilie. Niektoré explicitné scény, ako lesbický sex alebo scéna vylúpnutia oka, v ktorej vraj figuruje skutočné oko mŕtvoly, sa zaslúžili o škandalóznu povesť filmu a zakázanie premietania vo Švédsku a ďalších krajinách. Zaujímavé je, že režisér Bo Arne Viberenius nakrútil Thriller: A Cruel Picture, aby vykryl straty za svoj predošlý neúspešný detský film. Tak tomu sa hovorí účel svätí prostriedky.

Sadie Blake: „Uvidíme sa v pekle!“
Obľúbená zbraň: kuša

Lucy Liu je mrcha. Či už ako právnička Ling – kolegyňa Ally McBeallovej, alebo ako drsná O-Ren Ishii z Kill Billa. Za svojím cieľom ide nekompromisne a cez mŕtvoly. Aj vo filme Rise: Blood Hunter sa nevzdiali od svojej klasickej roly a ako novinárka Sadie Blakeová je mrchou, na ktorú sme si už zvykli. Teraz ju však stretávame v procese jej premeny – z bežnej, maximálne trocha príliš ambicióznej novinárky, na potvoru par excellence, ktorá sa rozhodla spravodlivo potrestať pár upírov za to, že ju zabili, znásilnili a „premenili“. Prebudiť sa v márnici s neovládateľnou chuťou po krvi určite nie je nič príjemné a Sadie, ako novopečená mŕtvola, má, samozrejme, právo na svoju krvavú pomstu. Škoda len tej voľby zbrane – kuša už je predsa len trochu staromódna, a hoci chvíľu môžu fungovať ako celkom sympatický odkaz na „staré časy,“ keď sa upíri ešte neligotali a nechodili na strednú, po chvíli začne tento relikt vo svete plnom pušného prachu pôsobiť trocha nepatrične. Možno preto sa tvorcovia tohto pseudoupírskeho príbehu (slovo „upír“ či akýkoľvek jeho ekvivalent v ňom nepadne ani raz) rozhodli obmedziť akčné či „vraždiace“ scény na nutné minimum, a keď Sandie konečne nájde svoju obeť, pomstí sa jediným výstrelom. To naštve obzvlášť dnes, keď už aj slasher oprášil svoje nemenné pravidlá a povolil vrahom trocha kreativnéjšie „besnenie“. Rise: Blood Hunter je v tomto zastaraný rovnako ako Sadiena kuša namierená proti revolveru. Film sa však trápi i s väčšími problémami, ktoré má na svedomí možno neskúsenosť režiséra. Narácia je chaotická, početné retrospektívy, ktoré film často vracajú len niekoľko hodín späť, aby sa o pár záberov zasa vrátil do prítomnosti, iba zbytočne zdržujú. Výsledok je tak nuda a s výnimkou obnaženého zadku Lucy Liu na ňom nie je nič zaujímavého. Ak chcete vidieť skutočne dobrý film o čudných ľuďoch, ktorí nie sú upíri, ale živia sa ľudskou krvou, určite nevynechajte The Hammiltons, ktorý sa však do tohto ženského výberu nehodí. Možno niekedy nabudúce. 

The Girl: „Nezaspi!“
Obľúbená zbraň: čokoľvek, čo spôsobuje bolesť

Vždy je sympatické, ak sa americký film nechá inšpirovať Európou. A nemám teraz na mysli remaky, v ktorých sa väčšinou inšpirovanie mení na recykláciu, prípadne kopírovanie či vykrádanie. Ak sa však napríklad podarí do amerického filmu prepašovať napríklad anglický humor, môže vzniknúť celkom zaujímavá kombinácia. Bohužiaľ, nie je to prípad filmu Neighbor (2009), i keď treba oceniť snahu vytvoriť nový hororový subžáner, resp. obohatiť dnes už celkom ošúchané americké torture porno o prvky britskej, resp. severskej hororovej komédie. Na mieste je otázka, či pôjde o scény mučenia, pri ktorých sa máme smiať, alebo o komediálne scény, pri ktorých budeme trpieť. Snaha bola zrejme o to prvé, výsledok je skôr to druhé. Námet pritom nebol vôbec zlý. Jedno sexi dievča (America Olivo) má zvláštnu zábavku. Vláme sa ľuďom do domu, kde pomocou vecí, ktoré tam nájde, mučí jeho majiteľov. Na vlastnej koži to zažije Don, ktorého „The Girl“, ako toto dievča figuruje v záverečných titulkoch, priviaže o stoličku, vyberie si náradie, ktoré po jeho dome zozbierala, a začína s mučením. To zahŕňa rezanie kolena, vŕtanie do palcov, pripichovanie viečok o čelo a postupné likvidovanie Donových kamarátov pred jeho očami. Samozrejme, nevymenoval som všetko, nech vás o tie najväčšie „chuťovky“ nepripravím. Celkom by som vám skazil zážitok, pretože nič iné ako mučenie v tomto filme nenájdete. A ak ste dostatočne zvrátený ako tvorcovia, nielenže vám to bude stačiť, ale ešte sa na tom aj schuti zasmejete. Ostatným odporúčam skôr filmy, kde kombinácia gore a nadhľadu naozaj vychádza: britský Shaun of the Dead alebo nórsky Dead Snow.

Qing: „Bol som mŕtvy, ale vrátil som sa.“
Obľúbená zbraň: nôž

Onryó, teda pomstychtivý duch v podobe vlasatého dievčaťa, je fanúšikom ázijského hororu veľmi dobre známy. Prakticky si už ani dnes nevieme predstaviť šikmookú duchárčinu, v ktorej by strašil niekto iný ako ďalší klon Sadako Yamamory, vo fanúšikovskej terminológii známy ako „vlasatica“. Česť výnimkám ako Hensel a Gretel, ktorý práve preto možno bez problémov radiť k tom najlepšiemu, čo v ázijskom duchárskom horore doposiaľ vzniklo. V drvivej väčšine však ide o už nie ani sto-, ale tisíckrát zrecyklované klišé, ktoré zvláda skutočne iba zarytý fanúšik. Naplniť tento výber filmami, v ktorých by zabíjal onryó (zákonite ženského pohlavia) by bolo príliš jednoduché a najmä nezaujímavé. Naopak, problém je skôr nájsť ázijský film, v ktorom onryó nevystupuje (niekoľko z nich nájdete aj na Kineme vo výbere Päť ázijských hororov bez Sadako). Preto som sa rozhodol v tomto článku zaobísť celkom bez vlasatých potvor, ktoré vykúkajú spoza rohov a preskupujú kosti. Nechcel som však úplne vynechať šikmookú kinematografiu ani samotný duchársky žáner. Singapurský Blood Ties (2009) ponúka spojenie duchárčiny aj exploitu. Ak ste videli kultovú Vranu, príbeh vás neprekvapí. Mladý policajt Shun sa príliš rýpe v tom, čo by nemal, až boss miestneho podsvetia stratí trpezlivosť a rozhodne sa, že mu uštedrí životnú lekciu. Jeho kumpáni mu znásilnia manželku a sám Shun skončí s guľkou v hlave. Po siedmich dňoch však napĺňa starú legendu a vracia sa späť medzi živých, aby nad svojím hrobom prelial krv tých, ktorí mu zničili život. A keďže z hrobu by sa mu ťažko hrabalo, prevtelí sa do svojej trinásťročnej sestry Qing. (To vysvetľuje ten mužský rod v citáte.) Malé nevinné dievčatko tak bude mať túto noc nočnú košieľku zašpinené krvou vrahov svojho brata. A ten je naozaj, naozaj naštvaný a podľa hesla oko za oko, zub za zub nemieni nikomu nič odpúšťať. Dej síce sľubuje riadne gore, no keďže Blood Ties sa nechce vzdať svojej mysterióznej roviny na úkor exploitu, až na jednu-dve scény sa násilie deje väčšinou mimo kamery. Aj tak však ide o veľmi kvalitný a ojedinelý mix duchárčiny a exploitationu, ktorý si rozhodne nenechajte ujsť, nech už „fandíte“ ktorémukoľvek z týchto dvoch subžánrov. Po Darah/Macabre ďalší dôkaz, že horor z juhovýchodnej Ázia (Malajzia, Indonézia a Singapur) jednoznačne stojí za to, aby sme ho sledovali. 

Mia: „Môžem byť kurva. Tú vám dovolia mať doma, nie?“
Obľúbená zbraň: krompáč

Je to kreslené, pedofilné, je tam veľa sexu a nie je to anime. A prekvapivo to nie je ani horor. Dánsky film Princess (2006) má však napriek tomu v tomto výbere svoje nezastupiteľné miesto. Kde inde uvidíte deväťročné dievčatko, ako s páčidlom mláti do rozkroku muža, ktorý ju zneužíval? Volá sa Mia a len tak mimochodom, je kreslená. Rovnako ako jej strýko August, ktorý sa jej ujme potom, čo sa jej mama – hviezda porno filmov, predávkuje na smrť. August je však poriadne napálený a nehodlá svoju neter vodiť po Disney Lande, aby ju trochu rozptýlil. Práve naopak: chce sa pomstiť za smrť Miinej matky a jej pokazené detstvo, ktoré väčšinou strávila v bordeli ako alternatíve detského kútika. Jeho hnev siaha až celkom na vrchol pyramídy spoločnosti produkujúcej porno a postupne sa zbavuje všetkých, ktorí mu stoja v ceste. Kľúčovú úlohu tu má však Mia, ktorá sa čoraz viac zoznamuje s tým, čo to jej mama vlastne robila za prácu a že výraz „osprchovať sa“ neznamená rozopnúť mužovi nohavice.

Film Princess ponúka parádny kontrast detského a dospeláckeho sveta, hyperbolizovaný na protiklad kresleného filmu a porna. Toto spojenie funguje prekvapivo výborne, hrané sekvencie sa striedajú s dominantnými kreslenými a vzniká vyvážený celok, ktorý uspokojí aj artovejšie založeného diváka. Jednoducho chuťovka, ktorá tento výber výborne uzatvára.

Na hororo.sk nájdete recenzie aj na kórejský Dream Home, thajský Meat Grinder či singapurský Darah/Macabre – všetko sú to mimoriadne krvavé a najmä skvelé horory so ženským zabijakom v hlavnej úlohe.