FAR EAST FILM FESTIVAL 2015

Festival odovzdal tiež divácke ocenienia, a to v troch kategóriách: internetové hlasovanie užívateľov webu Mymovies.it zvolilo za najlepší film kórejský The Royal Tailor (Lee Won-suk, 2014), diváci s akreditáciou Black Dragon zas ocenili kambodžský film The Last Reel (Kulikar Sotho, 2014). Diváci s akreditáciou White Tiger alebo bez akreditácie zvolili za trojicu najlepších filmov festivalu My Brillian Life (E J-yong, 2014), ktorého prekonali na druhom mieste The Royal Tailor a víťaz diváckeho hlasovania, “kórejský Forrest Gump” Ode to My Father (Jk Youn, 2014). Všetky tri ocenenia tak poputujú do Južnej Kórei.

Vo vzťahu k k filmom zaujalo niekoľko trendov. Taiwan si udržal primát v romantike a humore. Operácii Sun Yat-Sen (Meetin Dr. Sun, Yee Chin Yen, 2014) sa podaril podvratný ťah a po komédiách oslavujúcich Taiwan a Taiwancov ako to najlepšie na zemeguli, postavil vtip na partičke školákov, ktorí sa v záujme zachovania dôstojnej finančnej situácie rozhodnú ukradnúť a predať do zberu asi tak 300 kilovú sochu zakladateľa modernej Čínskej republiky. Cafe. Waitng. Love. Naopak potvdil Taiwancov ako majstrov absudného humoru a romantiky, ktorá snáď prekonáva aj juhokórejcov. Tak trochu sa to dalo čakať, scenár filmu písal Giddens, ktorého meno sa spája s hitom Dievča, ktoré sme vtedy milovali (You Are the Apple of My Eye, 2011).

Kórejci sa vrátili k modelom divácky úspešných filmov z obdobia rokov 2000-2006. Ako nasvedčuje aj zbierka ocenení, ktorú si odnášajú z Udine, nebol to až taký zlý nápad. Zatiaľ čo Ode to My Father je štandarne dobrý a precízne vykalkulovaný útok na slzné kanáliky, The Royal Tailor pridal aj politický, až feministický presah, o potrebe regulovať (najmä) ženskú módu na dvore, pretože priveľa kreativity narúša poriadok a dôstojnosť a tradície a podrýva autoritu dvora. Gangnam Blues nadväzuje na úspech gangsterských filmov predchádzajúcich rokov, no vo výsledku je mixom TV Dramy a pokusu o Casino. Tazza: The Hidden Card je pokračovaním úspešného Tazza: The High Rollers z 2006. “Menšie” filmy sa venovali romantickým vzťahom a manželstvu. Ak budete mať možnosť výberu medzi My Love, My Bride a My Ordinary Lovestory, berte ten prvý. Malým partnerom The Royal Tailor je Cart, film vychádzajúci zo skutočných udalostí, kedy v Seoule v 2008 obchodný reťazec protiprávne prepustil zamestnankyne s dočasnými zmluvami. Reakciou bol štrajk, ktorý od skupiny žien nik nečakal.

Čína sa predviedla v troch líniách: 1/ epické eposy (otvárací a zatvárací filmy), 2/ drsné filmy zo severu alebo severozápadu (Uncle Victory), 3/ komédie zväčša romantické. Posledná kategória zaznamenala za posledné roky posun, keď do hry pribudol mužský aspekt (Break-up Buddies), rozvod a príp. dieťa (The Old Cinderella), či sarkazmus priamo z Hongkongu – Pang Ho-cheung osobne (Women Who Flirt). Okrem posolstva, že rozchody a rozvody dopadajú ťažko aj na mužov, sa odkaz, že nevydatá po tridsiatke nie je tragédia, rozšíril o impulz, že žmurkajúce hlúpunké “flirtušky” sú roztomilé, ale baby s vlastnou hlavou sú úplná bomba. Uvidíme, či sa v Číne zmení postoj k ženám s vysokoškolským vzdelaním, či nebodaj doktorantúrou.

Podobne do minulosti siahol aj Hongkong, ktorého kung fu filmy boli témou viacerých paneloviek. Predsalen, Jackie Chan, Daniel Lee, Teddy Chen a ku nim prierez kung fu filmami od doby pred Bruceom Lee po unaveného Jackieho či Donnieho Yena s vyžehlenými vráskami. Práve Kung Fu Jungle Teddyho Chana krásne ukázala trend prepájania s históriou žánru, keď prepojil matricu veľmi starých kung fu filmov, v ktorých sa bojovalo o prestýž majstra, školy a vlasti, s o niečo mladšími policier, kde sa už bojovalo za zákon a poriadok (Police Story nech je nomen omen).

Z hľadiska národných kinematografií Ázie si výnimočnú pozornosť zaslúžia dva filmy: The Last Reel a Garuda, ktoré oba reflektujú ako históriu kinematografie, tak aj históriu jednak Kambodže a jednak Indonézie. The Last Reel režisérky a producentky Kulikar Sotho pripomína minulosť a prítomnosť kambodžskej kinematografie, ktorá do nástupu Ćervených Khmérov rástla a od 1960. rokov aj zažívala svoje zlaté obdobie. Červení Khméri však umenie vrátane filmu považovali za možný zdroj odporu a šírenia nevhodných myšlienok, preto nielenže filmy nevznikali a existujúce boli ničené, ale mnoho umelcov bolo len pre svoje povolanie popravených. Súčasne sa tak vytvorila generačná medzera, kedy dnes už dospelé deti nemajú predstavu o tom, čo ich rodičia prežili, pretože tí sa riadili mottom: mlčať a zabudnúť.

The Last Reel tak otvára nielen otázku potreby budovania vlastného filmového zázemia a starostlivosti o kinematografiu minulosti, ale aj potreby hovoriť o revolúcii. Bastian Meiresonne ako fanúšik indonézskeho filmu sa k problému starých filmov dostal v rámci pátrania po tom, aké filmy Indonézania milovali, s akými filmami vyrastali, a prečo sa také filmy už nenakrúcajú. Narazil však na viacero problémov: jednak Indonézania filmy spred 1950. rokov nepovažujú za “svoje”, ale tiež, populárnym a silným žánrom bol akčný film. Ten však ako “zábavný” nikdy nepredstavoval kultúrnu hodnotu, a tak s ním aj jeho súčasníci zaobchádzali – po skončení kino obehu filmy končili na smetisku.

Garuda je tak nielen zábavným dokumentom – uznajte, vidieť indonézskeho Tarzana, Jamesa Bonda, Bruce Leeho či Ramba, je zábavné, nesie v sebe aj upozornenie, že ten jeden súkromný archív v Indonézii, produkčné podmienky v troskách, monopol v distribúcii (!), nízky počet kín a pod. nevytvárajú zázemie pre kvalitné filmy. Merantau, Prepadovka a Prepadovka 2, prípadne ďalšie projekty Garetha Evansa tak môžu nadlho ostať zázrakmi z Indonézie. Mimochodom, Prepadovka má aj svoj indonézsky rip off The Golden Cane Warriors. Súčasne, dešpekt k vlastnej filmovej minulosti je tiež dešpektom k vlastnej histórii, kultúre.

Z japonského zastúpenia vyčnel dvojdielny film so silno ekologickým odkazom Parasyte Part I a Parasyte Part II či postapokalyptická absurdná nízkorozpočtovka The End of the World and the Cat's Disappearance. Komédia odvíjajúca sa od jedného úderu do hlavy, amnézie a rocku La La La at Rock Bottom, či Unsung Hero o stunt double a “kostýmových” hercov v japonských tokusatu seriáloch a show pre deti a mládež (typ Power Rangers) predviedli, ako sa graduje humor a emócie. Prekvapivo však chýbali novinky Sion Sona (Tokyo Tribes), Takashi Miikeho (Over Your Dead Body), Tatsuya Nakashimu (Svet Kanako / World of Kanako) či posledný animovaný film Štúdia Ghibli Leto s Marnie (When Marnie Was There) Isao Takahatu.

Aby sme nezabudli, Singapur bol zastúpený sexy komédiou Rubbers, ktorá vznikla ako “liek na vysokú hladinu stresu” a za účelom šťastnejšieho sexuálneho života.

Presný termín 18. ročníka Far East Film Festivalu nie je ešte známy, no vyzerá to, že sa rozšíri o nové podujatie – market a poskytne tak priestor pre investície. V každom prípade, FEFF 2016 už teraz začína vyzerať sľubne.

Kompletný zoznam filmov nájdete TU

Zoznam hostí zasa TU