MFF KARLOVE VARY 2018 – OKNÁ DO DVORA

Na filmovom festivale v Karlových Varoch oceňujem v posledných rokoch predovšetkým program nesúťažných sekcií, vždy prekvapivých „okien do dvorov“ súčasnej kinematografie. Na rozdiel od hlavných „výkladov“ súťaží, ktorých úroveň z roka na rok pochopiteľne kolíše, v sekciách Iný pohľad alebo Horizonty cítiť vo výbere istú uvoľnenosť (overené festivalové hity, niektoré mieria do distribúcie), poučenosť, nadhľad.

Aj v programe 53. ročníka ponúkali obe sekcie tie najlepšie filmy festivalu (Ceylan, Granik, Lee Chang-dong, Martel a ď.). V pravidelnej pofestivalovej rekapitulácii by som rád pripomenul niektoré z nich. Vlastne výber podivuhodných „portrétov“ – citlivých podobenstiev ale i extra bizarných vízií.

Šťastný Lazzaro

V súčasnej talianskej kinematografii sa napriek dominancii mužskej réžie (Bellocchio, Costanzo, Garrone, Guadagnino, Morretti, Rosi, Sorrentino, Tavianiovci..., a to spomínam, len tých najznámejších) podarilo v posledných rokoch presadiť aj niekoľkým talentovaným režisérkam. Festival vo Varoch už uviedol filmy Asie Argento (Nepochopená), Valerie Golino (tohto roku Eufória) či stále viac sledovanej Alice Rohrwacher (Corpo celeste, Zázraky).

Najprv sa doma herecky presadila jej staršia sestra Alba. Vo filme Lucu Guadagnina Ja som láska hrala príznačne dcéru Tildy Swinton. Filmy ako Tichý chaos, Hladné srdcia, Úplní cudzinci alebo aj dráma Zázraky ocenená v Cannes, ktorou sa rozbehla úspešná sesterská spolupráca, vyžarujú jej primárne netaliansku charizmu, zvláštnu, stále detskú krehkosť a zároveň vnútornú silu. Ich druhý spoločný film Šťastný Lazzaro, uvedený v Horizontoch, bol pre mňa jednoznačne najsilnejším filmovým apelom na ľudskosť v tohtoročnom programe festivalu.

Podobne ako v Zázrakoch, príbehu včelárskej rodiny robotujúcej počas prázdnin na vidieckej usadlosti, aj v Šťastnom Lazzarovi silne rezonuje režisérkino napojenie na odkaz domácej povojnovej filmovej tvorby (Rossellini, Olmi, Tavianiovci), ako aj historické a kultúrne tradície všeobecne (legendy o svätých, vzory prostoty života). V príbehu vidieckeho chlapca, pracovitého a nikdy sa nesťažujúceho dobráka Lazzara, exempla nadčasovej čistej duše, sa s typickou talianskou ľahkosťou prepája rozprávkovosť, magickosť či poetizácia s realizmom, dokumentárnosťou a sociálnou kritikou.

V neherectve debutujúceho 18-ročného Adriana Tardiola ako Lazzara sa režisérke podarilo opäť veľmi jasnozrivo aktualizovať tradične populárnu taliansku figúru chudoby a dobromyseľnosti, stelesnenie naivity a nevinnosti v línii prosťáčikov božích akými boli napr. Rosselliniho František, alebo láskavý Totò z De Sicovho Zázraku v Miláne.

V Šťastnom Lazzarovi nás Alice Rohrwacher vedie na ten najzaostalejší a najodľahlejší taliansky vidiek, stratený svet odpojený od civilizácie, kde ešte funguje pachtový systém, vykorisťovanie, negramotnosť. V prvej časti evokuje dobu stredoveku, hoci sa inšpirovala skutočnými udalosťami. Po náhodnom odhalení a zrušení tohto pozostatku feudalizmu však svetlejší zajtrajšok pre oslobodených sedliakov nenastáva.

V priebehu jedného dňa sa presunú do inej éry, moderného veľkomesta, ale ako hovorí režisérka, je to len iná podoba ľudského stredoveku, iná rovina živorenia na okraji civilizácie. Iba šťastie druhých vyznávajúci Lazarro ukazuje, že nejde ani tak o čas a miesto, ale o spôsob bytia, preferovanie dobra, veľkorysosti. Napriek dobám temna či modernity len táto „Lazzarova konštanta“ umožňuje prežitie ľudskej spoločnosti.

Tina a Vore

Druhý film dánskeho režiséra iránskeho pôvodu Aliho Abbasiho predstavuje pozoruhodný žánrový hybrid, zaplietajúci prvky romance, mysteriózneho trileru či fantasy do celkovo bizarného, severskou mytológiou infikovaného podobenstva o rôzne aktivovanom, ale často aj nefunkčnom „nadprirodzenom dare“ v každom človeku, o potenciály inakosti v každom z nás. Film je adaptáciou poviedky Hranica od Johna A. Lindqvista (známy predlohou i scenárom k upírskej dráme Nech vojde ten pravý).

Podobne ako pri dlhometrážnom debute Shelley, aj vo filme Tina a Vore sa Abbasi zameriava na svet ľudí žijúcich na okraji, psychicky i fyzicky stigmatizovaných, outsiderov, exotov, podivínov. V tejto hraničnej zóne normality sa pohybuje aj jeho hlavná postava Tina, odstrašujúca na prvý pohľad svojim odpudivým vzhľadom. Stretáva sa s tým každý deň, keďže pracuje ako colná úradníčka pri pohraničnej kontrole v malom švédskom prístave. Každý kto okolo nej prekračuje hranicu, testuje zároveň viac či menej vedome vlastný limit (gräns) akceptovania jej inakosti. Všetky tieto viac či menej evidentné vonkajšie hranice však tvoria len prvý plán filmu a zámerne odkazujú, resp. na ich pozadí sa o to lepšie črtajú psychologické bariéry v ľudskom vnútri, limity na existenciálnej úrovni, vymedzovanie vlastnej identity.

Tina je pritom so svojim extrémne vyvinutým čuchom veľmi cenenou pracovnou silou, ktorá odhalí aj najskrytejší kontraband – dokonca aj SD kartu s detskou pornografiou – tým, že u druhého vycíti na diaľku jeho strach, napätosť či nervozitu. Žije ohraničená, spútaná touto animálnou schopnosťou, ako policajný pes v klietke (otvára sa jej možnosť práce na polícii), až dovtedy kým v službe na hranici nezacíti okamžite podozrivého Voreho. Na prvý pohľad ide o podobne výlučnú bytosť, avšak už zmierenú so sebou a putujúcu po svete. Do seba uzavretej Tine pomáha prekonávať hranice dovtedajšieho správania i predstavivosti.

Skúsený Vore sa stáva spúšťačom jej „trollovského“ coming outu, objavovania vlastného tela, sexuality. Abbasi pripomína, že základom filmu je práve love story škaredých a odvrhnutých. Práve preto tvoria čaro filmu predovšetkým obe hlavné postavy, ich postupné vyjavovanie živočíšnej spriaznenosti, vytyčovanie hraníc vlastného sveta a slobodnej existencie v ňom. Priamo úmerne s tým, ako sa Tina prestane báť svojej „animálnej“ podstaty (láka ju ochutnať čerstvý hmyz), začne jej sebavedomie rešpektovať aj zver a príroda.

Film zároveň naznačuje aj ďalšie provokatívne plány príbehu. Otvára napríklad otázku lekárskych experimentov, ktoré by mohli súvisieť s psychofyzickými premenami Tiny a Voreho. A nejasným ostáva aj Voreho temné živobytie – pohyb na hrane zákona...

Diamantino

Každé štyri roky sa program Varov pretne s vrcholiacimi MS vo futbale. Málokedy sa stane, že festival v tom čase uvádza film s futbalovou tematikou a myslím, že sa ešte nikdy nestalo, aby sa taký film priamo dotýkal aktuálnych MS a dokonca predvídal i výsledok finálového zápasu. Tretím filmom s menom hlavnej postavy v názve je teda bláznivá a obdivuhodne sarkastická – na to že ide o koprodukciu Brazílie, Francúzska a Portugalska – podvratná futbalová fantázia Gabriela Abrantesa a Daniela Schmidta Diamantino.

Mimozemsky pôsobiaceho Abrantesa som doteraz registroval len ako autora krátkych výstredných filmov so zvláštnymi témami a podmanivým vizuálnym stvárnením, spomeniem Príbeh Princeznej X alebo Umelý humor (obe 2016). Okrem bizarných objektov v centre ich príbehov – socha-falus od Brancusiho ako portrét šľachtičnej, robot v tvare malej lietajúcej hlavy zaľúbený do mladej brazílskej indiánky – je v nich kľúčový najmä Abrantesov humor, duchaplnosť a nadhľad, s ktorými demaskuje naše pozemské pomery. Hlavnou postavou filmu Diamantino je tiež rovnomenný prazvláštny subjekt. Športová hviezda na vrchole slávy. Michelangelo futbalu. Poloboh s diamantovými náušnicami, ktorý si môže dovoliť všetko. Len nie zaváhať pri pokutovom kope.

Od prvého záberu je každému jasné, že ako ideálna predloha poslúžil tvorcom portugalský exemplár takéhoto vydepilovaného nadčloveka Ronaldo. Keby jeho fanúšikovia chodili na takéto filmy do kina, ihneď by odsúdili toto znesväcovanie idolu, hoci opisovaná infantilita, záľuba v tetovaní, mačiatkach, vlastných značkách bielizne i parfémov, šperkoch, lambách, jachtách, to všetko sa tam vlastne naznačuje ako maximum predstavivosti úplne každého futbalistu. Aj preto sa na podobných diamantových dobrákoch priživuje dostatok parazitov, od rodiny po investičných poradcov a politikov.

Diamantino však neostáva len pri futbalovom prvom pláne, ale rozohráva tieto skutočnosti v bláznivej paródii na agentské akčné filmy (bondovky), politické drámy dotýkajúce sa nacionalizmu a xenofóbie (terapia adopciou utečenca) i sci-fi trilery s pokusmi génových inžinierov. V tomto prípade s cieľom naklonovať celé mužstvo géniov, jedenástku replík Diamantina a následne vyhrávať všetko, vo futbale i pri propagande takejto klonovacej praxe.

Rolu futbalistu, koncept až mytologickej postavy s mesiášskym komplexom, s bravúrou stvárnil portugalský herec Carloto Cotta (známy z filmov Miguela Gomesa či Eugena Greena), ktorý sa šťastne inšpiroval tak tatiovskou ako aj forrest-gumpovskou gestikou a pohybom. Blízkosť športového a hereckého výkonu, prázdnotu v sústredenej hlave, resp. vytesňovanie rušivého publika (Diamantino si pri hre predstavuje chlpatých psíkov v ružovej hmle) režiséri „študovali“ aj vo filmoch športovcov, alebo o nich (napr. aj od McEnroea, Tysona či držiteľa Oscara Kobe Bryanta). Toto je vlastne na filme Diamantino najzaujímavejšie: sila tvorivej vízie, suverénna znalosť nielen efektného, ale najmä esteticky efektívneho použitia rôznych zdrojov z histórie, umenia, popkultúry, politickej propagandy, reklamy, športu.

Podobne ako Claire Denis v Peknej práci dokázala expresívne rozšíriť výpoveď o legionároch scénou z diskotéky a hitom od Corony, aj v Diamantinovi vidíme podobnú prax povyšovania nízkeho (Wagner vs. Snap!) a naopak. Z hľadiska príbehu i jeho stvárnenia je potom symbolicky príznačné, že originálu vždy hrozí smrť, dream team naklonovaných replík rozklad civilizácie nezastaví.