Filmová škola: Najlepšie filmy všetkých čias podľa Sight & Sound

Magazín Britského filmového inštitútu – Sight & Sound, zostavuje od 50tych rokov minulého storočia každú dekádu rebríček „Greatest Films of All Time“. Doteraz sa statusom „najlepší film“ môže pýšiť iba štvorica počinov. Poznáte ich všetky?

Zlodeji bicyklov (Bicycle Thieves / Ladri di biciclette, 1948)

Bezútešná klasika talianskeho neorealizmu zabodovala v r. 1952, kedy vôbec prvý raz prebehlo prestížne hlasovanie. Nezamestnaný robotník získava svoj bicykel späť zo záložne, aby mohol vykonávať ťažko získanú prácu lepiča filmových plagátov. Následne však oňho znova prichádza – počas lepenia plagátu Gildy (1946) s Ritou Hayworth mu ho ukradnú. Zúfalý živiteľ rodiny je nepriaznivými okolnosťami odkázaný na jedno – stať sa sám zlodejom. Na potulkách ulicami ho sprevádza jeho 8-ročný syn Bruno.

Dokonalá ukážka od Vittoria De Sicu, keď povojnová realita bez prikrášlenia a štylizácie dokáže byť dojímavá. Nakrúcanie v reálnych lokáciách, bez umelého svietenia, práca s nehercami a sociálne témy súvisiace s robotníckou triedou, chudobou, nespravodlivosťou a zúfalou povojnovou situáciou.

Občan Kane (Citizen Kane, 1941)

Sight & Sound ho rekordne – až 5-krát zvolil – za „najlepší film všetkých čias“: prvý raz v r. 1962, následne v rokoch 1972, 1982, 1992 a naposledy v r. 2002. O tento husársky kúsok sa postaral iba 24-ročný mladík Orson Welles, ktorý od štúdia RKO získal exkluzívnu zmluvu zaručujúcu autorskú slobodu a so svojím nezameniteľným barytónovým hlasom zároveň stvárnil titulnú postavu. Dodnes udivuje fakt, že šlo o jeho prvý počin a nemožno mu uprieť postavenie najvplyvnejšieho debutu vôbec. Žiadna iná prvotina nedala filmovej réžii tak veľa.

Welles so svojou zdravou drzosťou nakrútil na tú dobu prelomové dielo, a to ako po technickej, tak naračnej stránke. Občan Kane priniesol celý zástup inovácií: prepracovanú mozaiku retrospektív, reportéra – detektíva, prácu s veľkou hĺbkou ostrosti (tzv. vnútrozáberovú montáž), dlhé kamerové jazdy, štýlové kontrastné svietenie, netradičné rakurzy (podhľady od podlahy, subjektívny pohľad) či zvukové techniky prevzaté z rádia.

Vertigo (1958)

Rok 2012 a nová dekáda už patrí Hitchcockovmu majstrovskému dielu. Jeho mysteriózny príbeh o posadnutosti ukončil 50-ročnú nadvládu Občana Kanea. Príbeh sleduje bývalého policajta Scottieho (James Stewart) s chorobným strachom z výšok. Od svojho starého priateľa prijíma úlohu ako stvorenú pre súkromného detektíva – sledovať jeho záhadnú, krásnu ženu. Netrvá dlho a Scottie sa stane obeťou rafinovaného zločinu. Najhoršie na tom je, že sa medzitým zúfalo zamiloval.

Romantické kulisy San Francisca, hypnoticky snová atmosféra podporená nádhernou hudbou Bernarda Herrmanna a obratnou kamerou, interiéry ladiace s kostýmami postáv a nejednoznačný príbeh, ktorý ponúka viaceré interpretácie. Vertigo popri svojej mnohovrstevnatosti prinieslo aj kamerový trik („vertigo efekt“), ktorý zvýrazňuje hrdinov panický strach z výšok a závrat. Ide o techniku, keď sa kamera posúva dozadu a zároveň „zoomuje“ (objektív približuje); veľkosť snímaného objektu sa nemení, iba obraz sa pozdĺžne natiahne.

Jeanne Dielmanová, Obchodné nábrežie 23, 1080 Brusel (Jeanne Dielman, 23, quai du Commerce, 1080 Bruxelles, 1975)

Rok 2022, ďalšie desaťročie a veľké prekvapenie. Víťazkou hlasovania sa stala belgická autorská režisérka Chantal Akerman, ktorá nakrútila túto minimalistickú kroniku zo života ovdovelej ženy v domácnosti s takmer rýdzo ženským štábom. 3 dni zo života hrdinky sú kondenzované do 3 filmových hodín. Každá hodina predstavuje jeden úmorný deň, kedy v dlhých statických záberoch sledujeme rutinné každodenné činnosti, vykonávané priam rituálne, a to v reálnom čase (leštenie topánok, vyprevadenie dospievajúceho syna do školy, mletie kávy, nákup, príprava obeda, upratovanie, krátke posedenie v kaviarni, pánska návšteva, vaňa, večera so synom). Dva dni (dve hodiny) vidíme takmer to isté, potom nadíde deň „vzbury“.

Réžia je nekompromisná a chirurgicky precízna: výhradne statická kamera, plynutie v reálnom čase, minimum strihov, bez hudby, oddramatizovaný observačný prístup, rozprávanie mlčaním. Natíska sa úvaha, prečo po takých menách ako Welles či Hitchcock zrazu zarezonoval nenápadný, európsky – u nás neznámy – artový titul od iba 24-ročnej režisérky. Možno si to vysvetliť aj tým, že si doba žiada(la) posilniť postavenie žien v spoločnosti a tento výnimočný „ženský film“ so silným feministickým posolstvom bol ideálnou voľbou, z hľadiska formy i obsahu.

Poznámka: je na mieste poznamenať, že kým prvé ročníky ankety sa počet hlasujúcich pohyboval medzi 60 - 70, tak v r. 2002 ich bolo 145, o dekádu neskôr už 846 a ostatne v r. 2022 až 1.639. Oslovujú sa filmoví kritici, teoretici, historici či festivaloví dramaturgovia. Naprieč touto komunitou dochádzalo v období rokov 1952 - 2022 prirodzene ku generačným obmenám a čoraz k rozmanitejšej štruktúre.