HODNOTÍME PIATU SÉRIU BLACK MIRROR

Seriál Black Mirror je oprávnene považovaný za jeden z kvalitatívnych vrcholov súčasnej seriálovej tvorby. Nemá síce pevnú dejovú kostru, nakoľko každý diel je samostatným príbehom, no o to je unikátnejší. Spoločná meta-téma, ktorá sa dotýka viacerých temných stránok využívania (a zneužívania) technológií otvorila pre tvorcov široké možnosti storytellingu.

Počas štyroch sérií sme tak ochutnali zaujímavé kombinácie technológií s rôznymi filmovými žánrami. Najmä v posledných dvoch sériách, ktoré vznikli pod patronátom platformy Netflix, je kvalita nesporná. Od poslednej série ubehli skoro dva roky, divákom bol ponúknutý „len“ interaktívny film Bandersnatch a nové časti boli teda veľmi očakávané. No aj keď majú znova spoločnú meta-tému, kvalitatívna latka sa zrejme prekonávať stále nedá.

Séria s poradovým číslom 5 má len tri časti, rovnako ako úvodné dve série, kedy seriál ako novinku z pera Charlesa Brookera produkovala britská Channel 4. Brooker sa tak tentokrát uskromnil v počte, čo je prvá zmena oproti klasickému modelu seriálov z Británie – čo séria, to šesť častí. Klesol však aj na razantnosti posolstiev a humore, ktoré boli dôležitými v takmer každej časti predošlých sérií.

Striking Vipers nám predstavuje krásny virtuálny svet, ktorý je konfrontovaný s realitou. Kamaráti Danny a Karl sa stretávajú po rokoch na narodeninovej oslave, kde Danny dostane od Karla hru s rovnomenným názvom epizódy. Je to bojovka na štýl Tekken, kde sú však možnosti interaktivity výrazne posunuté. Brooker otvára otázku citovej väzby vo VR v kombinácii s neverou a intimitou.

Vôbec neprekáža, že si dramaturgicky pomáha dlhšími časovými predelmi, nakoľko je posolstvo jasné, téma provokatívna a na zamyslenie. Aj keď sa spočiatku zdá, že konflikt je silene namontovaný na hi-tech prvok, tak hlavne v druhej polovici sa zo Striking Vipers stáva veľmi dobrá epizóda, ktorá utkvie v pamäti. Výborne funguje ako štúdia novodobých vzťahov v netradičnom prostredí, kde sa rieši skutková podstata nevery a možností slobodného života bez záväzkov. Navyše je krásne artovo nakrútená, so super hudbou a Anthonym Mackiem.

Smithereens je považovaná za najlepšiu časť z celej trojice. Veľmi horúca téma – neustále využívanie mobilných aparátov, hneď po prebudení, tesne pred spánkom, stále len klikanie na farebnú obrazovku, ktorá nemá čas byť aspoň chvíľu „black“. Úsporne spoznávame Chrisa, ktorému sa v minulosti stalo niečo tragické v súvislosti s telefónom a sociálnymi sieťami. Unáša stážistu spoločnosti Smithereens, ktorého chce využiť ako spojku pri komunikácii s vedením spoločnosti.

Rozohráva sa rukojemnícka dráma s prvkami atmosférickej klaustrofóbie. Informácie sú podávané v malom množstve, ale čo-to sa dá odhadnúť, takže výsledná pointa nie je tak razantná. Správanie Chrisa mierne pripomína Michaela Douglasa z Voľného pádu, no pri odhalení jeho motívu sa divácka obec môže poľahky rozdeliť na dva tábory. Za mňa to pôsobí nelogicky a Brooker sa mohol so scenárom ešte chvíľu pohrať, nakoľko tematicky je to perfektné.

Predvídateľnosť deja je však vyvážená realistickým spracovaním (absencia sci-fi prvkov) v štýle britského sociálneho realizmus. Navyše ak Vám nebude vadiť Chrisov motív, tak si dosýta vychutnáte herecký výkon Andrewa Scotta. Taktiež „Boží mód“ Tophera Gracea v kombinácii s jeho náhlym obnažením a kritikou života na sociálnej sieti nám dáva priestor na zamyslenie sa, koľko hodín denne obetujeme pozlátku virtuálneho väzenia.

Posledný diel Rachel, Jack & Ashley too je prinajlepšom mierne infantilný. Mladá Rachel sa s otcom a sestrou Jack presťahovala do nového bydliska. Bez sociálneho kontaktu s životom na škole sa utieka k textom obľúbenej speváčky Ashley’O (Miley Cyrus). Na druhej strane barikády bojuje práve Ashley’O s aparátom hudobnej mašinérie a problémami v kreovaní popovej hudby. Polovicu epizódy sledujeme prelínanie scén z oboch dejových liniek.

Po časovom predelení prichádza najzaujímavejšia pasáž epizódy, ktorej epicentrom je jediný výrazný sci-fi prvok – bábika Ashley too, nahrádzajúca reálnych kamarátov. Brooker sa záverom utieka k záchrannej akcii s bojom o čas, ktorej štruktúra je na pomery Black Mirror veľmi neinvenčná a vydala by asi len na priemerný teenagerský film. Stále by však v rámci meta-témy skryla do vrecka mnoho súčasnej tvorby na podobnú tému, vrátane tunajšieho filmu Dôverný nepriateľ. Pre mladšie publikum určite zaujímavý pohľad na slávu a hudobný svet, vo všeobecnosti mierny trapas, v ktorom sa síce dajú nájsť pozitíva, no bohužiaľ ich nie je mnoho. Zarátať medzi ne prefajčený chrapľavý hlas Miley Cyrus je na vlastnú zodpovednosť.

Trojica epizód sa v rámci Black Mirror drží kvalitatívne nižšie. Nejde o žiadnu tragédiu, stále máme možnosť vidieť formálne skvelé časti, ktoré majú zopár háčikov v obsahových rovinách. Držať konštantne stúpajúcu kvalitu počas piatych sérii je nesmierne náročné a z dramatických seriálov s jednotných príbehom sa to podarilo azda len Breaking Bad. Technologický Black Mirror je však z iného súdka a na svojom piesočku je stále unikátnym seriálovým divadlom s priam filmovým spracovaním.

Hodnotenie: 7/10